Nemčina bola konečne u konca. Do tašky som hneď hodila svoje učebnice a znudene sa postavila z lavice. Tašku som prehodila cez rameno a stoličku zasunula za lavicu. Netrápila som sa s nejakým zdvíhaním - spravia to ostatný. Chcela som len konečne odísť a počúvať hlúpe reči mojich spolužiakov cestou domov. To bol môj cieľ na tento deň. 

Len čo nás učiteľka vypustila z jazykovky tak sa všetci rozbehli ako divá zver. Len som pretočila očami a tackala sa dolu schodmi za mojimi postihnutými spolužiakmi. V ušiach som mala pichnuté svoje sluchátka a dúfala, že ma budú učitelia naďalej ignorovať. Zatiaľ ma nikto za ne nezabil. Len spolužiaci ma furt otravujú s tým, že za to schytám nadané. Neriešim.

Rýchlo som vzala z šatne svoju bundu, prezula si topánky a išla do školskej jedálne. Všetci bežali ako o život. Ja som len prechádzala vyžívajúc sa vtom ako mi sneh jemne praská pod nohami. Aspoň konečne nasnežilo. To zas prídem domov s mokrými vecami - chalani sa nevedia držať na uzde. Len čo som otvorila dvere do chodby, kde sa nachádzala jedáleň tak som nevidela ani na koniec miestnosti. Skvelé. Zas som tu medzi poslednými. 

Prepchala som sa bandou malých piatakov, ktorí ešte naschvál si sťažovali, že prechádzam. Sorry, že si chcem zavesiť bundu a najesť sa. Otvorila som ďalšie dvere a vošla do chodby, kde si so spolužiačkami nechávame veci. Tu nám po nich aspoň neposkáču retardované detičky, ktoré si myslia, že keď po kapsách nosia bluetooth repráčik tak sú hneď pánmi sveta. Ja tú kravinu ani nemám - sluchátka sú o dosť praktickejšie. Opäť som vošla do chodby a pozrela na tú dlhú radu. Čas čakania začína.

Len čo som prechádzala ku koncu rady som si všimla stojace siedmačky, ktoré boli až moc zaujaté svojimi instagram účtami než radou, ktorá sa posúvala. Očkom som kukla na učiteľku, ktorá práve nadávala deviatakom a tak som sa nenápadne vopchala pred siedmačky. Tie si ani nevšimli, že som sa tam postavila. Aspoň ma nikto nenabonzuje učiteľke. Na koniec rady naozaj netúžim ísť. Pomaly som prichádzala na rad a len čo som sa naťahovala po tácku sa predo mnou prehnalo blonďavé tornádo. Prekvapene som zažmurkala a pozerala na blondínu s čiernou čiapkou na hlave ako chaoticky hádže na svoju tácku kľúče, vidličku a nôž. Ospravedlňujúco na mňa pozrela.

,,Prepáč, mám triednickú hodinu," nevinne sa pousmiala a už sa posúvala ďalej. 

Nič by som si z toho normálne nerobila. Ďalší idiot, čo sa ponáhľa a využíva to, že má triednickú hodinu takže sa mu predbiehanie prepečie. Ale na danej dievčine ma zaujalo hlavne to, že počas chôdze... cinkala? Dobre, má na hlave čiernu čiapku takže, keď si človek nevšimne jej hruď tak si myslí, že je chlapec ale to cinkanie? Až potom som si všimla, že okolo krku jej na čiernej šnúrke cinká strieborná rolnička. Ako to, že som si ju nevšimla skôr?

,,Dievča, zdržuješ radu," preniesol unavený hlas učiteľky a ja som len so zamysleným pohľadom schmatla svoju tácku s príborom a utekala pre jedlo.

Len čo mi kuchárka dala tanier s jedlom, z ktorého som mala chuť zjesť akurát tú ryžu tak som hľadala stôl, kde sedia moje spolužiačky. Len čo som ich zbadala tak som k nim išla. Síce si s nimi vôbec nerozumiem, ale stále lepšie ako sedieť sám. Naozaj ma nebaví byť neustále ten outsider... aj keď som ním vlastne stále. S povzdychom som sa posadila vedľa Tatiany, ktorá na mňa len zvedavo pozrela.

So slabým úsmevom som preniesla: ,,Nemčina." To ju presvedčilo natoľko, že mi prestala venovať pozornosť a radšej sa rozprávala s ostatnými dievčatami. Rýchlo som začala jesť ryžu a piť čaj. Narvala som to do seba rýchlejšie ako som len mohla a keď som bola hotová s ryžou tak som sa postavila, zaniesla tácku a utekala ku svojim veciam. Obliekla som si rýchlo bundu, prehodila tašku cez rameno a vyšla do zimy. Chalani už stáli pred dverami otrávene stepujúc a mrmlajúc si popod nos. 

,,Kde toľko sú? Jediná, ktorá vždy príde prvá je Kristína!" preniesol unavene Jakub, ktorý ukázal na mňa a pousmial sa.

,,Zabúdaš na nás!" preniesol jeden céčkar, ktorý sa vyškieral na celé kolo.

,,Ty máš triednickú tak paľ do preč!" odohnali ho chalani a ten len zdvihol ruky do vzduchu na obranu.

,,Marek," ozval sa dievčenský hlas, ktorý bol doprevádzaný menším chichotom, ,,švihni si inak budeme zas zvoniť kým nám nejaký inteligent neotvorí."

Len čo som zdvihla zrak tak som spoznala dievča, ktoré ma predbehlo. Dievča s rolničkou. Tá len zamávala mojim spolužiakom a zrejme aj mne a hneď sa otočila bežiac smerom k vchodu školy. Spolu s ňou odchádzali aj jej spolužiaci, ktorí ako splašení bežali za ňou.

,,Kto to je?" otočila som sa na svojich spolužiakov, ktorí sa o niečom horlivo rozprávali.

,,Kto, kto je?" preniesol Jakub a spýtavo na mňa hľadel.

,,Tá blondína s čiernou čiapkou. Dnes som ju videla prvýkrát..." preniesla som a ukázala smerom kam ôsmaci z C triedy práve utekali.

,,Ou! Ty myslíš Liu! Tá prestúpila na školu. Vraj ju na tej starej šikanovali či čo a úprimne? Ani sa nedivím. Je fajn, chytrá a pekná,  ale oblieka sa tak divne plus je zbláznená do kreslených seriálov! A navyše videla si čo nosí na krku?" hovoril ďalej Jakub a ja som len nemo prikyvovala.

,,Podľa mňa to nie je tak divné..." preniesla štrnásťročná bisexuálka, ktorá pozerá na My Little Pony.

,,Ale musím uznať, že na to, že je tu len dva mesiace tak je dosť populárna. Pozná ju každý ôsmak - teda okrem teba - a každý deviatak!" hovoril ďalej a ja som naďalej len prikyvovala.

Takže dievča, ktoré prešlo na našu školu. Oblieka sa divne, ale všetci ju majú radi lebo je fajn a chytrá - pochopiteľné. Má rada kreslené seriály takže konečne niekto, kto nebude otravovať s nejakým Stranger Things alebo Riverdale. Úprimne ani ma to nezaujíma - všetci mi to len pchajú do hlavy... A potom tu je jej meno. Lia... ako to že som si ju nevšimla za tie dva mesiace?! Veď je celkom populárna ako teda chalani hovorili...

----

,,Kika, čo furt sleduješ ten svoj mobil? Socializuj sa s nami trochu!" kývali so mnou spolužiačky, ktoré ma vytiahli na vianočné trhy.

,,Ja som socializovaná až-až. Teraz si len prezriem Instagram a budem šťastná," povedala som a ďalej si prezerala fotky na zmienenej aplikácii.

,,Tak poď s nami aspoň na punč!" zakričala jedna z nich a ukázala na stánok, kde sa predával alkoholický a nealkoholický punč.

Len som prekrútila očami a spolu s tou partiou prišla k stánku. Všetky sme si zaplatili za náš punč - samozrejme bez alkoholu pretože tá pani vyzerala, že nás zrejme ubodá ak si vypýtame alkoholický. Ako sme tak ďalej prechádzali okolo stánkov s oblečením, svetielkami a sladkosťami tak som strácala pojem o čase. Všade bolo veľa ľudí, nuda a veľa zimy. Jediná pozitívna vec mala byť ten punč a aj ten je nealkoholický.

Len čo som sa otočila, že si prezriem nejaké veci v stánkoch som vrazila do niekoho a pohárik s punčom spadol do snehu a rozlial sa. Toľko k mojim peniazom a nealkoholickému punču. Len čo som zdvihla zrak s tým, že sa ospravedlním som zbadala vyplašené dievča ako zo zeme zbiera polystyrénové guličky, papiere, tri sáčky s rôznymi korálikmi, päť fľaštičiek trblietok a jeden prútený veniec. Prekvapene som zaklipkala očami a pozerala ako všetko pchá do svojej drobnej náruče. Cez rameno jej visela čierna taška, ktorá vyzerala plnšie akoby mala. Musím uznať, že tá sa s vianočnými nákupmi nekašle.

Len čo konečne všetko pozbierala tak sa zdvihla a pozrela na mňa. A tú tvár som hneď spoznala. Dievča s rolničkou, Lia.

,,Teba poznám! Videli sme sa dneska na obede!" vyhŕkla namiesto ospravedlnenia a vykúzlila široký úsmev, ,,Je mi ľúto, že som do teba vrazila... ten vianočný rozruch pre mňa fakt nie je."

Na jazyku som mala trpkú poznámku o tom, že ak nemusí vianočný rozruch tak drží viac vecí ako nakupujúci na trhoch. Avšak nič som nepovedala a len nemo prikývla. Naďalej som nemo pozerala na jej plnú náruč.

,,Načo tie veci?" preniesla som a ukázala na všetky hlúposti v jej rukách.

,,Toto? No idem vyrobiť zopár ozdôb, kľúčenky, možno nejaký darček pre niekoho a niektoré veci sa mi určite raz zídu!" povedala a naďalej sa vyškierala ako slniečko na hnoji.

,,Tak teda pôjdem! Rada som ťa videla!" preniesla a rýchlo utekala preč z miesta trhov.

Keď nad tým uvažujem tak sa nedivím, že je populárna. Nepatrí medzi lúzrov ako ja. Je sympatická, veselá a zrejme vtipná. Je pekná, ide sa za svojím a trochu nemotorná. Má veľa nápadov a zrejme je aj veľmi kreatívna. Je všetko čím by chcelo byť každé dievča.

,,Kika!" ozval sa krik mojej dievčenskej partie, ktorá si prezerala plyšové zvieratká v stánku s hračkami, ,,Kde sa tam flákaš?"

----

Pohľad upretý na strop. Mobil hodený na zemi pripojený k nabíjačke. A moje myšlienky točiace sa stále okolo toho istého. Stále som ju videla pred očami. Ako si napravuje svoju čapicu na hlave, usmieva sa a máva na rozlúčku. Ako zasnene hovorí o veciach, ktoré niesla v rukách. Ako jej okolo krku cinká strieborná rolnička, ktorú má uviazanú na čiernej šnúrke.

,,Do riti!" zakričala som do vankúša.

Myslieť neustále na jedno dievča! To sa mi fakt podarilo! Skvelé! Raz a zas som zabodovala! Ale veď, keď nad tým tak uvažujem dnes sme sa celkom... no... vlastne... hej celkom sme sa rozprávali! Určite by nič nemala proti tomu keby sme išli von! Určite! Veď vyzerá tak extrovertne! Určite bude chcieť! Vlastne... ja som introvert... tak by sme išli niekam kde nikto nie je! Potom by si, ale myslela, že som nejaký divný úchyl... tak by sme išli s mojou partiou! Nie, škrtám to. Zlý nápad. Nechcela by ísť. Na to nie som dosť "cool". Som lúzer! Určite by nešla von s takým odpadlíkom ako ja.

Dobre... teraz sa len pozriem pravde do očí. Lia so mnou von nikdy nepôjde! Kristy, si nič. Kristy, nemáš šancu. Kamarátky nebudete. Vlastne, kto by sa s tebou aj bavil, že? Veď nič ani nevieš! Pozri na svoje známky. Sprostejšiu osobu na svete nenájdeš. A čo dokážeš? Hrať na klavíri? Sú ľudia, ktorí to vedia krajšie ty koza. A kreslenie? Poníci vyšli z módy!

,,Do riti aj s týmto..." zanadávala som a postavila sa z postele.

Vzala som svoj mobil, rýchlo cez seba prevliekla bundu a vyliezla z izby. Prebehla som chodbou, schmatla kľúče, obula sa a rýchlo vyletela z domu. Prechádzala som týmto zasneženým mestom, až kým som sa nenachádzala okolo centra voľného času. Ľudia z ôsmej C tu trávili väčšinu svojho času... určite ho tu trávi aj Lia... zas myslím na ňu! Letmo som sa pozrela na dvor centra, ale videla som iba zopár céčkarov. Nikde Lia. Nechodieva s nimi von? Môžem sa spýtať - nie! Zamieta sa! Nepýtaš sa nikoho! Odchádzaj! Ale okamžite!

S pohľadom upretým do zeme som prešla rýchlo okolo a utekala niekam preč. Ani som si to neuvedomila a už som išla okolo jednej z mestských kaviarní. V okne som zbadala zopár svojich spolužiačok ako sa spolu rozprávajú. Prosím, nevšimnite si ma.

Namiesto toho aby si ony všimli mňa som si ja všimla niekoho iného. Sedela opustene pri stole úplne vzadu zrak uprený presne na moje spolužiačky. Jej pohľad vyzeral tak... zlomene. Nebol plný radosti ako ten, ktorý mi venovala na trhoch.

Toto je tvoja šanca...

Nie! Zkazím to! Bude si o mne myslieť, že ju stalkujem! Veď je divné, aby som za ňou len tak prišla, že: ,,Ahoj! Videla som ťa z okna ako deprimovane sleduješ moje spolužiačky tak som prišla za tebou!" Veď ja nemám gule na to odvrávať vlastnej matke! Nedokážem poprosiť učiteľku o to aby ma pustila na hajzel a mám ísť za Liou?! Nepripadá do úvahy!

Ak nie teraz tak nikdy...

Zamieta sa- moje nohy sa dali samotné do pohybu. Prešla som vez dvere kaviarne a hneď ma do nosu udrela vôňa alkoholu. Možno by bola viac prijateľná káva - vlastne to škrtnite! Vôňa kávy by ma len donútila vyskočiť z okna a nikdy sa sem nevrátiť! Dobre to už možno preháňam, ale tak nemám kávu rada! To zrejme vysvetľuje prečo nechodím do kaviarní... Moje uvažovanie sa skončilo len keď som pohľadom opäť našla Liu ako unavene odpíja zo svojej šálky... neviem čo to je. Až teraz som si všimla, že má v ušiach sluchátka. Dobre, Kristy, nádych. Výdych. To zvládneš. Len ju pozdrav a-

,,Ahoj!" Lia sa otočila a s veľkým úsmevom na mňa mávala.

Ani som nevedela, že stojím pri jej stole! Do kelu! Trapas, trapas, trapa! Povedz niečo! Rýchlo niečo!

,,Um, ahoj! Môžem si prisadnúť?" kde beriem tú odvahu?!

,,Jasné!" vykúzlila úsmev a vytiahla si sluchátka z uší.

Ja som sa len posadila vedľa nej a pozrela na šálku, z ktorej pila. Vyzerá to na horúcu čokoládu... aj ja by som si dala. Dobre, takže sedím vedľa nej. Skvelé. Prečo som k nej vlastne prišla?! Kristy, si sprostá vieš o tom? Áno, viem! Super, tak sa teraz z tohto vymotaj! Tak mi pomôž do-

,,Eh, akosi som nezachytila tvoje meno," preniesla Lia a tým si získala moju pozornosť.

,,Ou, um, eh," skvelý začiatok..., ,,som Kristína."

,,Takže Kika!" vyhŕkla.

,,Nevolaj ma tak," vyštekla som hneď a okamžite si aj zakryla rukou pusu, ,,T-teda..."

,,V poriadku! Ani ja moc nemusím svoje meno! Ako ťa mám volať?" preniesla.

,,Eh... Kristy," nevolá ma tak síce nikto, ale lepšie ako to zasrané Kika.

,,Tak teda Kristy! Moje meno asi poznáš," povedala a zasmiala sa.

Niečo na jej smiechu znelo strašne nútene. Pretvára sa? Všimla som si to až teraz... väčšinou hneď vidím faloš u ľudí. Na čo by dievča ako Lia nosila masku smiechu? Populárna, pekná, chytrá, vtipná...

,,Lia, si v poriadku?" len čo som to povedala, som začala ľutovať, že som to vôbec povedala.

Jej úsmev hneď opadol. Pozrela smutne do svojej horúcej čokolády, z ktorej si odpila. S menším povzdychom sa na mňa slabo usmiala.

,,Tušila som, že pred tebou to nepôjde tak ľahko," preniesla, ,,vyzeráš ako ten typ, ktorý hneď spozná pretvárku."

,,Poznala som to u teba. Ten úsmev vyzeral bolestivo aj na mňa," povedala som úprimne.

,,Aspoň sa nemusím tváriť ako slniečko na hnoji," povedala veselo, ,,vieš, prestáva ma baviť byť neustále veselá. A keď vidím ako sa ony dokážu tak skvelo zabávať..."

Hovorila to s pohľadom upreným na moje spolužiačky, ktoré sedeli na opačnom konci kaviarne. Z jej tónu som usúdila, že im závidela šťastie. Závidela im tú radosť. Tú nevedomosť ako krutý je tento svet. A úprimne rovnako som im závidela aj ja. Chápala som ju v tomto. Aspoň teraz som sa cítila akoby sme si boli naozaj blízke.

,,Neverím, že to poviem tebe, ale... vlastne ani sa nepoznáme. Nechaj to tak," preniesla a zas sklopila zrak.

,,Nie! V poriadku! Hovor! Daj to zo seba von!" neviem či som chcela, aby so mnou hovorila alebo jej len pomôcť, možno oboje.

Lia prekvapene zdvihla zrak. Zablyšťalo jej v očiach a s menším nádychom teda spustila.

,,Moji rodičia sú rozvedení. Od tej doby sa s mamou viac a viac hádam. Našla si priateľa a s tým sa hádam tiež. Doma je neustále nejaké napätie a keď idem do školy tak chodím podráždená. Neustále ako na ihlách. Môj vlastný úsmev ma až moc bolí. Samozrejme nikto to nevidí. Plus to čo sa dialo minulý rok na starej škole... som neustále na hrane. Bojím sa, aby sa to isté nikdy už nestalo. Chápeš ma, že?" hovorila ako veterný mlyn.

Tak rýchlo až som sa bála, že jej rozumieť nebudem. Ale zároveň všetko hovorila s takým citom, že som vedela čo mi presne hovorí. Volajte to empatia, keďže som ju presne chápala. Akurát ja keď sa hádam tak hnevom plačem. Väčšinou mám problém len preto, lebo sa mamka háda s bratom. Toto je, ale úplne iné. Je tak iná a tak rovnaká. Rozhodne je silná. Psychicky. Šikanovali ju, má problémy v rodine... a stále je tu. To ja som sa kvôli chalanovi rezala... stále sa režem. Skoro som si vzala život...

,,Hej, chápem. Bohužiaľ až moc," povedala som úprimne a smutne sa na ňu usmiala, ,,ja síce nemám minulosť s menením školy, ale mám na nič život v rodine."

Pozrela na mňa s malou nádejou v očiach. Nádejou, že našla niekoho kto ju chápe. A tak sme tam boli. Spolu. Rozprávali sa. Nakoniec sa zas začala smiať. Úprimne. A len tak medzi nami - kto by si len pomyslel, že je to taký meme magor?!

----

Posledný deň školy v tomto roku. Potom víkend a potom Vianoce. Sviatok, ktorý mi lezie krkom najviac na svete. Hlavou som stále lietala v oblakoch od včerajška. Mohla som si do hlavy tĺcť ako som chcela, ale vedela som, že blondínu z mysle nedostanem. Stále som mala v hlave jej úsmev. Každú vetu, ktorú mi povedala som si pamätala.

Jediná vec, ktorá mi zostávala bolo si priznať, že- o čom to hovorím?! Možno som aj na dievčatá, ale u toho platí jedno základné pravidlo! Nezblázni sa do hetero dievčaťa! Takže teraz idem okamžite hľadať na nej niečo otrasné!

Tak napríklad... má zeleno-hnedé oči! Vyzerajú ako... ako... ako smrekové lesy počas jesene, do ktorých práve napršalo. Dobre, niečo iné! Oči má až moc pekné! Tak teda... kučeravé dlhé vlasy! Schováva ich neustále po čapicou, ktorá jej dáva veľmi zlatý výzor. Vyzerá s ňou ešte nevinnejšie ako keď ju nemá. A jej jemné kučeravé blonďavé vlásky. Keby som sa mohla ich len dotknúť- dobre! Dobre! Priznávam! Páči sa mi Lia! Páči sa mi Lia! Si spokojná hlava moja?!

Ale... veď aj tak to nemá cenu. Dnes si ani nevšimne, že-

,,Kristy!" ozvalo sa za mnou a okamžite sa na mňa zavesilo niečo čo zrejme neváži štyridsať kilogramov.

Tým ju ale nechcem uraziť! Lia nie je tlstá alebo niečo na ten spôsob! Má úplne skvelú postavu! Vlastne... eh..!

,,Lia?" preniesla som nechápavo, predsa len kto by len hovoril so mnou?

,,Dnes je krásne, však?" vyhŕkla veselo hneď ako otvárala dvere školy.

,,Hej," priznala som.

Sneží, je posledný deň školy a zrejme Liu neuvidím až do nového roka. Čo nie je tak krásne na týchto dňoch?!

,,Pôjdeš dnes na ten koncert? Budú tam aj Andy s Dani hrať! Tak moc ich chcem vidieť..." preniesla veselo medzitým čo zbiehala schody k našim šatniam.

,,Zrejme hej. Ideme celá trieda," povedala som a len pokrčila ramenami otáčajúc sa opačným smerom ako Lia.

,,Tak sa tam stretneme!" vykríkla a zamávala mi.

Ja som len neisto zamávala naspäť. Dobre, Kristy. Si vtom až po uši. S červenými lícami na tvári som rýchlo utiekla do šatne, kde som rýchlo skopla topánky, obula si papuče, vyzliekla bundu a utekala do triedy. Tam som si sadla do lavice, tašku hodila vedľa a ľahla na lavicu. Dnes sa neučí. Dnes sa dávajú darčeky. A ja ako každý rok nič nedostanem... hlavne, že idem dať svojej partii sviečky. Vonné sviečky! To je vec, ktorú vyložene milujem! Prečo som tak dobrá? Neznášam sa za to.

,,Kika! Šťastné a veselé!" ozvali sa naraz asi štyri hlasy, ktoré sa na mňa usmievali.

,,Aj vám. Niečo som vám priniesla!" povedala som a hneď vytiahla z tašky štyri zabalené sviečky, ktoré som položila na lavicu, ,,Pre každú jeden!"

,,Ďakujem, Kikča! Nevedela som, že si dávame darčeky," povedala Beka, ktorá sa smutne usmiala, ,,Ani jedna z nás pre teba nemá darček."

,,Nevadí," povedala som a zahľadela sa do okna.

Teraz si len počkám na ten koncert. Tam bude aspoň Lia! A podľa toho čo vraveli Andy a Dani tak budeme môcť tancovať. Kto vie? Možno naberiem odvahu a vyzvem Liu k tancu! Krásne si viem klamať...

----

Ja a moji spolužiaci sme sa presúvali pomalým tempom do telocvične, kde mal začať koncert. Kapela, v ktorej hrali Andy s Dani už bola prichystaná a len čakali kým všetci prídu dnu. Prezrela som celú telocvičňu ale Lia s jej spolužiakmi tu ešte neboli. Úsmev na tvári mi okamžite poklesol. Rýchlo som sa posadila k mojim spolužiačkam a čakala kým koncert začne. Avšak len čo som si sadla na svoj lenivý zadok do telocvične vošla celá 8.C.

Očami som vyhľadala blondínu, ktorá mala vlasy zopnuté v strapatom chvoste. Ofina jej mierne padala do očí a keď si ma všimla tak mi veselo zamávala. Potom pohľad zas presunula na svoje kamarátky a posadila sa s nimi na miesta. Na tvári som zacítila šteklenie a hneď som vedela, že sa určite mierne červenám. Alebo skôr že si to myslím. Mám ten pocit, ale červená nikdy nie som.

A zrazu sa z mikrofónov kapely ozvali hlasy. Privítali nás, ďakovali za účasť a zaželali príjemný zážitok. A potom spustili. Gitara hrala, dva keyboardy hrali, jedny bicie boli hlasné a dve speváčky spievali. Ja som, ale nesledovala kapelu. Môj pohľad bol na presne troch stoličkách, kde sedeli tri dievčatá z ôsmej C triedy. Presnejšie dve hnedovlasé dievčatá a medzi nimi Lia. Držali sa za ruky, hýbali sa do rytmu a spievali. Celú dobu sa Lia tak žiarivo usmievala. Tancovala a bolo jej jedno ako sa na ňu pozerajú chalani. Ako na ňu divne hľadia jej spolužiačky. Užívala si. Bola šťastná. Ani som si to neuvedomila, ale aj ja som sa mierne hýbala do rytmu.

,,Zem volá Kristínu! Kristína, ozvy sa! Čo tu tancuješ?" preniesla so smiechom Simona, ktorá sedela vedľa mňa.

,,Ou, ja..." nevedela som čo povedať a tak som radšej rýchlo sklopila pohľad.

Cítila som sa trápne. Pesnička skončila a po nej začala ďalej. Tóny mi boli známe až kým som si uvedomila, že počujem pieseň "Rolničky". Spolužiaci okolo mňa začali zo srandy spievať a ja som sa samozrejme pridala. Aspoň na chvíľu som divná nebola. Keď pieseň skončila tak ma niekto potľapkal po ramene. A keď som sa otočila div som neodpadla. Stál predo mnou anjel samotný. Anjel s červeno-čiernou kockovanou košeľou, čiernym tričkom a tmavomodrými rifľami. Anjel s blonďavými vlasmi a veľkými zeleno-hnedými očami.

,,Pôjdeš so mnou na ďalšiu pesničku tancovať?" preniesla a vystrela predo mňa svoju dlaň.

Nepôjdem. Nepôjdem. Zamieta sa. Neviem tancovať. Budem trápna. Všetci sa budú smiať. Budem všetkým na smiech. Lia bude všetkým na smiech. Zruinujem jej reputáciu. Nebude populárna. Bude z nej lúzer. To sa stať nesmie! Nehovor hlavne-

,,D-dobre," čo som to povedala!?

Ani som si to neuvedomila, ale Lia ma chytila za ruku a postavila na nohy. Odtiahla ma k stene telocvične a čakala kým kapela začne hrať. A len čo sa ozvali prvé tóny hudby tak som myslela, že odpadnem. Prečo museli hrať tú najviac ohranú vianočnú pieseň na svete? Prečo ma musela Lia držať za ruky a krútiť sa so mnou v kruhoch? Prečo musela skákať? Prečo si ma raz pritiahla a potom sa odtiahla? Prečo spievala?

,,I just want you for my own~" spievala Lia a zrejme som ja jediná počula ako jej hlas znie.

Spieva tak krásne. Vyskakovala ako šialená. Ani som nevedela ako, ale odtiahla ma do stredu. Všetci sa na nás dívali. Bolo to trápne. Cítila som sa trápne. Chcela som zomrieť. Ale zároveň mi to bolo jedno. Tancovala som s ňou. Skákala som, robila otočky. Raz ju k sebe pritiahla a potom sa od nej odtiahla. Sledovala som ako za ňou vlaje jej košeľa. Ako jej vlasy letia zo strany na stranu. Smiali sme sa spolu.

Aj ja som začala spievať. Chytila ma okolo pásu. Ak som sa nezačala červenať tak si zaslúžim Nobelovú cenu. Začala so mnou tancovať akoby sme boli pár.

,,All I want for Christmas is you~ You, baby~" zaspievala a naďalej so mnou tancovala.

Dobre, toto je moc aj na mňa. Lia sa neustále nevinne smiala. A potom mi zrak spadol na jej krk. Mala tam opäť uviazanú striebornú rolničku, ktorá cinkala ako zbláznená. Dobre, určite mi iskria oči. Určite sa zbláznim. Určite mám Liu rada. Určite som v-

,,Kristy!" Lia vyhŕkla, keď sa potkla o vlastnú nohu a spadla priamo na mňa.

Našťastie som jej pád ustála, ale vyzeralo to komicky a divne zároveň. Lia mi ležala na hrudi a vyškierala sa ako slniečko na hnoji. Smiala sa ako pobláznená a naďalej sa hýbala do rytmu hudby. Na druhom mieste ja som sa skoro zbláznila. Stálo ma to všetky sily a nervy, aby som nespadla na kolená a neuhorela tým teplom, ktoré sa roznášalo mojím telom. Lia, prečo mi to robíš?

Pesnička sa skončila a ja som sa zadýchane od Lie odtiahla. Ani som si nevšimla ako okolo nás stojí najmenej ďalších desať dievčat, ktoré tancovali. Zrejme sme roztancovali nejakých odvážlivcov. Lia sa na mňa pozrela s odhodlaním, keď začala ďalšia pieseň. V ten moment som vedela, že ideme spolu pretancovať celý koncert.

----

Samozrejme, že si tam učitelia museli nechať mňa, aby som pomáhala upratovať. Samozrejme, že si tam nemohli nechať aj Liu, ktorá si veselo odkráčala do svojej triedy a teraz sa zrejme rozpráva so spolužiakmi ako som otrasná. Samozrejme, že sa cítim ako idiot, keďže som tancovala pred polovicou školy a chce sa mi zomrieť.

S povzdychom som zdvihla ďalšiu stoličku a odložila ju do chodby, odkiaľ ich vynášali ďalší žiaci do jednotlivých tried, s ktorých boli vypožičané. Keď som konečne unavene spadla na podlahu s tým, že sa nemám v pláne postaviť tak mi pohľad pristál na striebornej guľôčke na zemi. Natiahla som sa po ňu a takmer mnou hodilo o zem, keď som tesne od nej zbadala čiernu šnúrku. Okamžite som oboje chytila do rúk.

Musela sa Lii odtrhnúť, keď sme tancovali. Určite ju teraz hľadá! Zrejme to aj vzdala a zmierila sa s tým, že jej rolnička zostane naveky stratená... ale nemá sa čoho báť! Pretože ja, Kristy, som tu! Rolničku aj so šnúrkou som hodila do vrecka riflí a vyšla z telocvične. Rýchlo so pozrela na čas na mobile. Veď za päť minút končí škola! Počkať! To mi nejak kazí plány!

Než som si stihla dostatočne posťažovať na nespravodlivosť sveta tak som zbadala ako sa moji spolužiaci naháňajú po chodbe a navzájom sa mlátia buď po intímnych miestach alebo po sebe hádžu náhodné papieriky zo zeme. Len som sa na nich pozrela, zakývala hlavou a odišla do triedy pre svoju tašku. Len čo som sa po ňu natiahla tak zazvonilo a školou sa ozval víťazoslávny výkrik mojich spolužiakov, ktorí naďalej behali na chodbe. Ja som sa len zmohla na pretočenie očami a odišla som z triedy do šatne.

Rýchlo som sa obula, prehodila cez seba bundu a unaveným krokom kráčala von z budovy školy do budovy školskej jedálne. A ako tak vidím tak som tu prvá. Hodila som bundu s taškou na lavičku a postavila sa k táckam. Hneď som si vzala tácku, príbor a len čakal kým sa kuchárky uráčia prísť a dať mi môj obed. Dovtedy radu zaplnilo veľ deciek z štvrtého ročníka a idioti z deviateho ročníka. Len čo som mala svoj obed tak som vyhľadala opustený stôl v úplnom rohu a posadila sa.

,,Dobrú chuť," preniesla som a pichla vidličkou do niečoho čo zrejme malo pripomínať mäso.

Ako som tak bojovala s jedlom, ktoré som po každom zahryznutí zapila čajom tak ma vyrušilo hlasné dopadnutie tácky predo mnou. Len čo som zdvihla zrak tak som sa skoro zadusila pretože predo mnou stála Lia. Vyzerala dosť smutne. Posadila sa predo mňa a nádejne na mňa pozrela.

,,Kristy, prosím nevidela si niekde moju rolničku? S čiernou šnúrkou? Nosím ju skoro všade," povedala a nádejne na mňa pozerala.

Hneď som sa natiahla k svojmu vrecku v rifliach a vytiahla šnúrku aj so striebornou rolničkou. Tú som jej položila do dlane a usmiala sa.

,,Bola v telocvični. Zrejme ti odpadla, keď sme tancovali," povedala som a poškriabala sa na zátylku.

,,Si môj záchranca! Za to idem dnes s tebou domov!" vyhŕkla a žiarivo sa usmiala.

Takmer som sa zadusila na vlastnom obede. Skvelé! Kristy, hlavne nepanikár! Bude to úplne v pohode. Počuješ? ÚPLNE V POHODE...

Len čo sme obe dojedli tak sme spolu s Liou zaniesli tácky a vyšli z jedálne. Obe sme si vzali svoje bundy a tašky a vyšli do toho zasneženého počasia. Lia vyskakovala ako slniečko a smiala sa nad tým ako snežilo. Ja som len na ňu hľadela a zasnívane sa usmievala. Spolu s Liou sme kráčali smerom, ktorým kráčali aj moji spolužiaci, ktorí boli hneď za nami. Tak moc som dúfala, aby nič nepovedali, ale samozrejme, že sa chalani vždy musia ozvať.

,,Hej, Kristína! Si nás rýchlo nahradila!" áno smiali sa, ale ja som sa cítila zle.

,,Nezáviďte jej!" zakričala na nich Lia, ktorá okamžite po tých slovách chytila moju ruku a preplietla si prsty.

Odtiahla ma iným smerom ako zvyčajne chodievam a ja som len dúfala, že snívam. Určite som sa červenala. Určite sa červenám. Určite som v prdeli. LIA MA DRŽÍ ZA RUKU! Dobre, Kristy, dýchaj. Nádych. Výdych. Nádych. Výdych.

,,Kristy?" ozvala sa Lia.

,,Heh?" zaznelo zo mňa a len som na ňu pozerala.

,,Sľubuješ, že neodídeš, keď ti poviem teraz jednu vec?" preniesla a nádejne na mňa pozrela.

,,Neodídem," povedala som s vedomím, že som zrejme nervozitou primrzla k zemi.

,,Vieš... na školu chodím už dva mesiace... a aj keď si ma vôbec nepoznala tak... tak.. eh... ja teba áno a..." koktala.

Kam zmizla tá odvážna Lia? Lia, ktorá sa vyškiera? Teraz som sa dívala na vydesené šteniatko... alebo skôr mačiatko.

,,Ja vlastne... eh... ja ťa... páčiš sa mi..." rýchlo zavrela oči a sklopila hlavu k zemi.

Dobre.

YES! Má ma rada! Páčim sa jej! Nie je to beznádejný láska! Nie je hetero! Juchú!

,,Lia," začala som s výdychom, ,,aj ty mne."

V tej chvíli na mňa prekvapene pozrela. Stále sme sa obe držali za ruky. Ak nie teraz, tak nikdy. Natiahla som sa chytila ju za jej druhú ruku. Preplietli sme si prsty a dívali sa jedna na druhú. Teraz sa stačí natiahnuť. Len trošku posunúť dopredu. No tak Kristy! Davaj! Pomaly som zavrela oči a vnútri dúfala, že aj Lia. Len som sa nahla dopredu až kým som nepocítila drobný dotyk na svojom líci.

Potom som len otvorila oči a videla červenajúcu sa Liu. Dobre, aj pusu na líce beriem. Aj to mi zatiaľ stačí... ach jaj...

,,Tak teda... prejdeme sa po trhoch?" navrhla som a potom sa spolu s Liou, ktorú som držala za ruku odhodlala ísť na tržisko na námestí.

><><><><

Hello there! Hádajte, kto sa preniesol cez svoj blok a konečne niečo napísal :D Uhádli ste! Ja!

Takže toto vzniklo na základe nudy, prechádzkach po vianočných trhoch a nekonečnej zimnej inšpirácie, ktorá bola naokolo. Pôvodne som chcela napísať nejakú fanfikciu, ale rozhodla som sa, že si radšej vytvorím svoje postavy a svoj dej! Pretože som nemala náladu na vžívanie sa do nejakých charakterov... plus určite by to bolo až moc OOC a to by som sama neprežila :D

Dúfam, že ste všetci mali krásne Vianoce a že máte krásneho Silvestra a budete mať ešte krajší Nový rok! :D Tak to nikto neprežeňte s pitím a jedlom inak to všetko skončí buď v hajzli alebo na záhrade :D

S týmto sa s vami lúčim a snáď sa vidíme pri ďalších príbehoch a blbostiach :D

Am_Pple