Richie bol k menšiemu chlapcovi naklonený čoraz bližšie, takmer sa dotýkali nosmi.

"Hej, Eds? Hm....pobozkal si už niekedy niekoho?" Šepol zrazu, no zostal vo svojej pozícií, ani na sekundu sa nevzdialil od Eddieho tváre.

"Nie." Pošepkal Eddie naspäť. 

"Nebude...nebude ti vadiť keď to teraz spravím?"

"Nie. O môj bože, Richie, zmĺkni a pobozkaj ma."

Richie sa uškrnul pri Eddieho náhlej náruživosti, potešilo ho to, a tak ho teda poslúchol a svojimi perami sa jemne obtrel o tie jeho. V Eddieho hrudníku vybuchovali malé ohňostroje, keď sa Richieho bozky zmenili na prehĺbené a vášnivé a on mu ich začal opätovať. 

Keď sa od seba odtiahli, zachichotali sa a hľadeli si do oči.

"Vieš čo? Mám nápad. Poďme sa odfotiť tvojím novým foťákom!  Chcem sa na tú fotku pozerať ešte dobrých 5 hodín. Chápeš mi dvaja. Spolu."

Eddie sa usmial a prikývol. Taktiež chcel mať Richieho fotku na pamiatku a navždy.

Držal fotoaparát nad svojou a Richieho hlavou a vtisol čiernovlasému chlapcovi na líčko bozk. Stlačil spúšť a fotka sa vyvolala. 

"Super!" Zvolal Richie hľadiac na fotku.

"Richie?"

Z eufórie ho vyrušil Eddieho hlas, opatrný, pochybovačný.

"Hm?"

"Vieš, že... toto."Zamával energicky rukami ukazujúc na svoje pery. "- sa už nedá odstať...Ja len..sme stále priatelia? Niežeby som neveril, že nie sme priatelia, ale možno ty sa teraz budeš cítiť trápne po tom č-"

"Eddie!" 

"Čo?"

"Chceš so mnou chodiť?"

Eddie sčervenel a zrazu nevedel čo robiť, čo povedať, kam pozrieť. Až teraz si uvedomoval vážnosť situácie. Pobozkal chlapca a ten sa ho pýta či s ním môže chodiť. Popravde, prial by si to, chcel povedať áno, tak túžil povedať áno, ale...Pohľad mu zavadil o digitálne hodinky. Nadýchol sa a uchmatol od Richieho ich fotku.

"Ja...už je dosť hodín. Musím ísť, mama ma pustila iba na chvíľu." Eddie s nevysvetliteľným bľabotom vstal a pobral sa k bicyklu.

Richie na neho prekvapene hľadel po prvý krát neschopný jedného jediného slova.

***

Prešiel deň po Eddieho záhadnom zmiznutí, v škole sa s ním Richie snažil pohovoriť na tému ich priateľstva smerujúceho niekam inam, no Eddie to vždycky zahovoril inou témou. Mali by sme ísť dnes do obchoďáku po nový komiks Batmana alebo Mohli by sme ísť vyskúšať tie nové automaty v herni. Vec sa mala tak, že Eddie sa už rozhodne nechcel vracať k Bozkávajúcemu mostu a rozhodne na to nechcel myslieť. Najlepšie bolo stretávať sa niekde, kde je viac ľudí. Richie videl že nie je s Eddiem niečo v poriadku, a v duchu sa preklínal, že prekročil tú pomyselnú čiaru priateľstva. Toto by sa nestalo, a nebolo by to medzi nimi také trápne.

V jedno popoludnie v utorok, keď sa vracali zo školy sa dohodli, že sa stretnú práve v herni a rozlúčili sa. Eddie s dobrou náladou vošiel do svojej izby, keď zastal vo dverách.

"Mami, čo ty tu?" Zarazil sa, no potom si všimol vysávač v jej tučných rukách a v druhej ruke...

Preglgol.

"Len som ti trochu upratovala, zlatíčko." Hovorila chladne, pokojne, takmer strašidelne- vôbec nie s hnevom, v úplnom kontraste s milujúcou matkou. "A potom som našla toto." Zamávala polaroidnou fotkou s bozkávajúcimi sa chlapcami.

Eddie mlčal a hanbil sa takmer do špiku kostí. 

"Chceš to vysvetliť ?" Založila si ruky na prsiach a prebodávala svojho syna pohľadom.

"Ja..."