Venujem ďalšej úžasnej čitateľke. :* Ďakujem. ;)

Andrej 

Nevládal som žiť. Mia bola vedľa mňa a tiež už ledva dýchala. V tej chvíli som si premietol celý náš vzťah od úplného začiatku a v hlave sa mi hmýrili spomienky.

A vtedy som ju zbadal. Jemne som pootvoril ústa a nespustil z nej zrak. Ak by som práve havaroval, bol by som v nebi. Toto bol anjel. Alebo diabol...

,,Čau. Som Andrej."vystrel som k nej ruku a ona ju neisto priala. ,,Mia."odvetila a rýchlo ju pustila, akoby sa popálila.

,,Počuj, krásavec. Toto možno platí na nejaké lacné..."významne si odkašľala. ,,Ale nie na mňa! Mne nestačí len pekná tvárička a vymakané telo. Nepotrebujem egoistu." Nadvihol som obočie a nechápavo na ňu pozeral. ,,Tak počuj, krasotinka... Aby bolo jasné, tak som na tejto škole niečo ako boh, rozumieš? So mnou chce byť každá."mračil som sa a ona sa rozosmiala. ,,Každá možno. Ale ja nie som každá, pán Všemocný. Dobre? Pozri, skús to na nejakú vymletú peknú pipku a mňa nechaj na pokoji. Stojí ti to za to? Radšej si nájdi krajšiu."

Keď mi povedala, že jej rodičia sú mŕtvy, zarazil som sa. Do pekla! Som síce sviniar, ale do pamiatky rodičov by som nikdy nezasiahol.

Nemôžem tomu uveriť! Ona utiekla. Videl som na nej, že ma chce. Ale tiež poznala moju povesť. Bola až príliš slušná... Dievča ako ona som ešte nestretol. Ona len nevyzerala ako anjel. Ona ním bola. Sám pre seba som sa uchechtol.

Nedokázal som sa sústrediť na film keď tam bola ona. Jej jemný kvetinový parfém mi dráždil zmysly a nevedel som spustiť oči z jej nežného profilu.

,,Ahoj."usmial som sa, no v tom pobehla späť ku mne. Rýchlo sa naklonila a vtisla mi nežný bozk na líce. Potom utiekla do domu a mňa tam nechala vyjavene pozerať na dom v ktorom sa stratila. Chytil som sa za líce a sám pre seba sa usmial.

,,Môžem ťa pozvať na rande?"

Dala mi šancu! Čo viac si priať? Bol som neskutočne šťastný. ,,Si hladná?"spýtal som sa a ona sa veselo zasmiala. ,,Práve sme sa dohodli na rande a ty sa ma pýtaš či som hladná?"smiala sa a ja som mykol plecami.

Prečo som to necítil pri inej? Čo je na Márii také, že ma to nenechá spávať? A prečo mi srdce tak búši? Och, nie! To nie je možné! Môže to byť láska?! Veď to predsa nie je možné. Lenže moje srdce (Sranda, myslel som, že ho už nemám.) vravelo, že je to tak. Mia...

,,Zapnem ti ho."postavil som sa a podišiel k nej zozadu. Vzal som od nej strieborný náhrdelník so srdcom na ktorom bol vyrytý znak nekonečna. Pripol som jej ho na krk a pri uchu šepol: ,,Moja láska k tebe je nekonečná. Moja duša aj srdce patria len tebe." Ona sa mi pozrela do očí a šepla: ,,Och, Andrej. To je nádherné, ďakujem."postavila sa a pobozkala ma.

,,Milujem ťa, Andrej."zamrmlala.

,,Vydrž láska. Neopúšťaj ma."z oka sa mi vykotúľala slza.

,,Slečna bude v poriadku, len málo jedla, bola dehydratovaná a je ešte veľmi slabá. Ale nebojte sa, dieťaťu sa nič nestalo."podotkol a my traja sme otvorili ústa. ,,Dieťaťu?"takmer nečujne som prehovoril. ,,Slečna je tehotná, domnieval som sa, že o tom viete."nechápal.

,,Milujem ťa, Mia."šepol som do strašidelného ticha a stisol jej ruku. Ona mi stisk opätovala a šepla: ,,Milujem ťa." Bolo to také úprimné. A v tom sa stalo ešte niečo čudnejšie, než bola celá táto situácia. Zo spojených rúk nám šľahala zlatá žiara. ,,Čo to?"neverila vlastným očiam Mia.

A potom sa mi v hlave zrodili slová, ktoré moje pery samovoľne zarovno s Miou začali hovoriť:

,,My, deti svetla aj temnoty, poverení Bohom udržať spravodlivosť na tomto svete, ťa odsudzujeme k návratu do tvojej temnej ríše! Na zem ani v nehmotnej podobe vkročiť nemôžeš, než prvá luna dvestého roku nezmení sa na slnko."

Žiara sa prehĺbila a bolo počuť príšerný krik. Akoby milión démonov sa vracalo späť do svojho temného rodiska. Celá miestnosť svietila nazlato a horúčava pomaly ustupovala ako aj naša únava. Pomaly sme, ešte stále spojený rukami, vstali. V tom akoby svet vybuchol. Privreli sme oči a keď sme ich opäť dokorán otvorili, zdalo sa to ako zlý sen. Akoby sa z toho nič nikdy nestalo. Kuchyňa vyzerala nedotknutá a nikde som nevidel ani jej majiteľa.

,,Zdá sa, že si predsa len niekoho odniesol."šepla pri mne Mia. ,,Viktor tam vždy patril."odvetil som jej a spoločne sme sa rozbehli k nášmu synčekovi. Ten ešte mrnčal, no keď si ho Mia privinula, prestal. Jemne som ju zozadu objal a ona na mňa uprela svoj zrak.

,,Myslím, že je načase odísť."povedala a ja som vedel, že nemyslí len tento dom. ,,Začneme odznova."sľúbil som jej a vyšli sme von. Zavolal som taxík a vrátili sme sa domov. Teda, bude to náš domov už len chvíľku.

Všetko som vybavil. Hane som nechal slušný obnos peňazí a adresu som nechal len dvom ľudom na ktorých sme sa s mojou krásnou Máriou mohli vždy spoľahnúť.

A tak sa začal náš nový život. Život bez démonov, zlých kópii a aj bez kšeftov, ktoré ničia životy. Prosto nudný život pre mladú rodinku.

..........................................................................................

Krásne Vianoce, srdiečká! ;)

Želám Vám všetko krásne, veľa pohody a lásky v rodinnom kruhu. <3 <3

Dúfam, že máte krásny deň a že ste sa časti aspoň troška potešili. Áno, už je koniec. Ale nezúfajte! Ešte epilóg. :*

Ste spokojní s koncom? Budem sa tešiť na Váš názor. Tak sme si troška zaspomínali na ich vzťah, dúfam, že sa páčilo. ;)

Tešíte sa, že začali nový život? :)

Ďakujem za podporu, som Vám nesmierne vďačná. ;) <3

S láskou,

            Vaša Kirsten.