Mia

Ráno ma zobudili prvé slnečné lúče derúce sa cez rolety. Zažmurkala som a pomrvila sa v Andrejovom náručí. Ležala som na jeho holej hrudi a počúvala tlkot jeho srdca. Ešte spal, tak som ho nechcela rušiť. Jemne som sa vymanila z jeho náručia pričom sa pomrvil a niečo zo sna zamrmlal. Po špičkách som začala zbierať veci zo zeme. A potom nastal problém. Čo si mám dať? Rozhodla som sa vytiahnuť jedno jeho tričko zo skrine.

Vošla som do kúpeľne a hodila sa pod sprchu. Pod prúdom horúcej vody som spomínala na včerajšiu noc. Rukou som nahmatala náhrdelník od neho. Vyšla som zo sprchy a utrela sa. Potom som si navliekla cez hlavu tričko. Ešteže som taká malá. Siahalo mi do polovice stehien. Vlasy som si narýchlo zaplietla do vrkoča a presunula sa do kuchyne. Začala som pripravovať praženicu, keď v tom ma zozadu ktosi objal. Nebol to nik iný ako muž o ktorom som premýšľala každý jeden deň. ,,Dobré ránko."pobozkal ma na ucho. ,,Dobré."usmiala som sa. ,,Ako si sa vyspinkala?"zasmial sa a ja s ním. ,,Hm... Lepšie to už byť nemohlo."žmurkla som a vypla praženicu. Vzala som dva taniere a nabrala. Potom som ich presunula na stôl. Keď som sa vracala po vidličky, otočil ma k sebe a uškŕňal sa. ,,Tak to som veľmi rád, Mária."zavrnel mi pri uchu. Zrazu ma chytil pod zadkom a vyložil na pult. Začal ma divoko bozkávať, keď v tom sa za nami ozvalo zakašľanie. ,,Hana."zasmiala som sa a Andrej sa odo mňa mrzuto odtiahol. ,,Prepáčte,nechcela som rušiť."dusila smiech. ,,V poriadku, Hana."odvetil jej Andrej a s povzdychom odo mňa odstúpil. ,,Dáš si praženicu?"chcela som vedieť. ,,Rada."prikývla a sadla si. Pridala som teda ďalší tanier a dala každému vidličku.

Neskôr, keď boli moje veci vypraté a vyžehlené, som sa obliekla a Andrej ma zaviezol domov. Môj byt ho dosť iritoval, vraj sa tam nedá ani pohnúť, no kvôli mne ho akceptoval. Sadol si na moju maličkú posteľ a poklepal si na koleno. S úsmevom som si k nemu sadla a on ma pohladil po vlasoch. ,,Zlatko? Čo by si povedala keby sme odišli?"pozrel sa mi do očí a ja som vypúlila oči. ,,Akože kedy a kam?"nechápala som. ,,No po maturite. Pozri, obaja sme chceli odísť. Rozmýšľal som nad Českom. Prezeral som ponuky bytov..." hovoril. ,,To len tak?"krútila som hlavou. ,,Pozri, ak ide o Noru a Nika tak ich budeme navštevovať alebo oni prídu za nami. Ušetril som dosť peňazí, výšku si vieme spraviť aj tam."prosebne sa na mňa zahľadel. ,,Andrej, je to narýchlo. Vieš, že ťa milujem, ale ešte potrebujem čas."usmiala som sa a on chápavo prikývol.

V pondelok sme v škole písali z matematiky. Svoju písomku som mala odovzdanú v priebehu dvadsiatich minút, no bála som sa o Andreja. Ak ju zvládne, nechajú ho aj zmaturovať. Ale ak nie... Prepaľovala som ho pohľadom. Niko mal už tiež odovzdané a tak sa ku mne naklonil. ,,Neboj. On to zvládne. Nie je hlúpy. Poväčšine. Navyše ho učila odborníčka."žmurkol na mňa a ja som sa vďačne usmiala. Mal pravdu. Andrej nie je hlúpy.

Po hodine sme už mohli ísť domov, lenže ja som ostala v triede a tým pádom aj Andrej. Učiteľ totiž opravoval a keďže Andrej odovzdal posledný, s ním začal.

,,Hm... Andrej?" oslovil ho. ,,Áno?"povedal Andrej otrávene, no ja som ho šťuchla. ,,Vysvetli mi ako si toto počítal."požiadal ho a Andrej k nemu pristúpil. Začal mu vysvetľovať svoje myšlienkové pochody. ,,Pretože Andrej... Na moje počudovanie je to dobre."zasmial sa učiteľ a uznanlivo sa na neho zahľadel. ,,Konečne si sa niečo naučil. Dvojka. Výborne, Mária. Máš na toho chlapca dobrý vplyv."usmial sa na mňa a ja som sa pritúlila k Andrejovi. ,,Je to vzájomné."usmiala som sa na Andreja a ten mi úsmev opätoval.

Andrej ma odviezol domov. Bola som na neho taká pyšná! Už som sa nebála či zmaturuje. V ostatných predmetoch nebol zlý. Ležali sme na mojej posteli a ja som čítala učivo. Bolo mi jasné, že pritom zaspáva, ale snáď sa na neho aspoň niečo nalepí. Keď bol čas ísť do práce, ponaťahoval sa a vyšli sme von.

Milovala som jazdu na motorke. Predtým som sa jej bála, lenže pri ňom som mala pocit bezpečia a istoty. Vošli sme do reštaurácie a on sa usadil za stôl. Ja som odbehla dozadu do šatne, lenže akonáhle som otvorila dvere, ostala som stáť ako obarená. V šatni bola Nora nalepená na skrinku a bozkávala sa s Nikom. Prudko som sčervenela a zavrela dvere. Radšej počkám na chodbe. Keď Nikolas vyšiel a zbadal ma, tiež očervenel. ,,Mia... My sme nič také..."nevedel čo mi má povedať. ,,To je v pohode. Veď spolu chodíte, len som to nečakala."nervózne som sa usmiala. ,,Dobre... Tak ahoj."rýchlo utiekol, pretože sa hanbil.

Vošla som do šatne a Nora sa už spokojne prezliekala. Pridala som sa k nej a o celej situácii som radšej mlčala.

.....................................................................................

Ja viem, že neskoro, ale je tu! :D

Dúfam, že sa Vám páčila. Pesnička hore je od Holiek (veľa ľudí ich pesničky nedokáže počúvať XD).

Trošku nudnejšia časť, no i také musia byť. Onedlho sa dostaneme k hlavnej pointe. ;) Sľubujem.

Čo vravíte na Andrejov nápad odísť? Ako myslíte, že sa Mia rozhodne? A Niko a Nora? Áno, áno... Kirsten ich nechala spolu. :P

Ďakujeeem za všetko, srdiečká! <3

                               Vaša Kirsten