Asi je to neuveriteľné, ale už sme skoro na konci tejto poviedky :D Dnešná časť je zase  z pohľadu matky (aspoň väčšina). Enjoy it! *BatMomma

# Maddie priniesla noviny presne tak, ako sľúbila. Nemusela som ju prehovárať, aby odišla, vedela, že si to chcem prečítať v súkromí. Roztvorila som teda noviny na strane 10 a pustila som sa do toho. Upútala ma fotka troch tiel sediacich za stolom, hlavy uložené v tanieroch plných jedla. Príčinou smrti bolo práve otrávenie jedlom, v ktorom bolo dostatočne veľké množstvo kyanidu.

Na druhej fotke bol mladý chlapec, tmavé strapaté vlasy obkresľovali jeho tvár. Tá tvár sa usmievala a na pravej strane sa vynímala rozkošná jamka.

Na ulici St. Albans v Hertfordshire v rodinnom dome našla suseda telá troch členov rodiny Barnesovcov. Ani jeden z nich už nedýchal. Jediný živý v miestnosti bol Crimson Barnes (20). „Sedel za vrchom stola a len tak na nich hľadel. Potom pozrel na mňa, upútal ho až môj krik. Chvíľu som sa bála, že ublíži aj mne, ale len tam ďalej sedel a nič nehovoril. Šiel z neho strach. Utiekla som a šla som zavolať políciu," hovorí svedkyňa. Keď však polícia dorazila na miesto, zistila, že chlapec spáchal samovraždu obesením. Z bližšieho vyšetrovania sa zistilo, že príčinou smrti členov rodiny bol vysokoúčinný jed-kyanid primiešaný do jedla. Nebolo pochýb, že páchateľom bol dvadsaťročný mladík. Na kuchynskom stole bolo krvou napísané „neľutujem". Crimson Barnes mal od detstva problémy so psychikou, sťažoval sa, že počuje hlasy. Týždeň pred touto nehodou bol liečený v Danverskom Štátnom Ústave, odkiaľ ho prepustili, pretože tvrdil, že sa cíti omnoho lepšie a žiadne hlasy už nepočuje. Prečo následne zabil svoju rodinu vrátane mladšej sestry (11) je neznáme.

Bezmyšlienkovite som začala fotku mladíka vystrihovať a popritom som zavolala moje malé dievčatko, ktoré pricupitalo okamžite. Striedavo hľadela na mňa a potom na stoličku vedľa tej, na ktorej som sedela. „To je také milé vidieť vás sedieť spolu pri jednom stole," poznamenala. „Ahoj, Crims," povedala prázdnej stoličke, ktorá sa vzápätí jemne odsunula a začala sa hojdať. Ten pocit, že trojnásobný vrah sedel celý čas vedľa mňa mi vháňal strach do žíl, zimomriavky do celého tela a myšlienky, čo všetko by mi mohol urobiť. „Čo si želáš, maminka?" opýtalo sa to rozkošné stvorenie, trpezlivo čakala kým niečo poviem. "Zlatíčko, pozri sa na túto fotku," výstrižok z novín som obrátila k nej. Chvíľu obrázok skúmala a potom sa jej ústa rozšírili do ľúbezného úsmevu. „To je predsa Crimson!" vyhŕkla a moje najhoršie obavy sa tak potvrdili. Niečo sme museli urobiť!

_______________________________________________________________

# O dva dni neskôr prišiel kňaz. Crimson a maličká si z jeho habitu tajne uťahovali. Jej matka ukázala kňazovi detskú izbu hneď po tom ako požehnal zvyšku domu. „Hmm, v tejto izbe tú entitu cítim najsilnejšie," poznamenal a Crimson vyprskol do hurónskeho smiechu.

„Oh, naozaj?"

Kňaz vzal kadidlo, ktoré okamžite zaplavilo miestnosť nepríjemným dymom s ostrou vôňou. V tichu odriekal modlitby, akoby to boli nejaké čarovné formulky. „Takto vás tu akurát všetkých vyhubí," smial sa Crimson ďalej. Jeho smiech naberal na intenzite, stal sa doslova elektrickým, nasýtil ním celú miestnosť. Maličká sa pozrela jeho smerom a pousmiala sa.

„Čo je, miláčik? Ešte je stále tu?" pýtala sa jej matka. Crimson si priložil prst na pery: „Pššššt," zasyčal.

„Nie, mami. Odchádza, lúči sa so mnou," odvetila a smutne zvesila pliecka.

# „Prečo si sa smial, Crimson?" osopila sa naňho.

„Nemôžu ma odtiaľto vyhnať... nikdy."