# „Ja ťa nájdem, veď uvidíš!" hrali sa na skrývačku. S duchom to bolo omnoho ťažšie než by sa bola nazdávala. Bol to majster v skrývaní. Chvíľkami bol viditeľný a chvíľkami nie. Bolo to skôr ako naháňačka než skrývačka.

Zrazu sa jej však neukazoval, nebol nikde a začínala byť z toho nesvoja. Občas začula zvuky a svojim periférnym zrakom zahliadla pohyb, takže si bola istá, že sa stále nachádza v miestnosti. Začínalo sa jej to však zdať trocha strašidelné.

„Tu som!" skríkol zrazu a jeho tvár sa zjavila tesne pred tou jej. Vykríkla od prekvapenia a stratila balans, spadla dozadu, kde bola komoda. Nanešťastie úchytky na otváranie šuflíkov a dvierok na komode mali tvar kosoštvorca. Hrot vystrčený dohora sa tak dievčatku mierne zabodol do pokožky hlavy.

„Mamiiii," nariekala a tá okamžite pribehla na pomoc. Keď zbadala na koberci krv, vyľakala sa ako nikdy. Vzala dcérku na ruky.

„Čo sa stalo, prepánajána!" zvolala a obzerala jej hlavu, prikladala na ranu prsty, aby zastavila krv.

„Len sme sa hrali na schovávačku. Nechcel ma vyľakať," plakala.

„Už stačilo! Musíš s tým svojim neexistujúcim kamarátom prestať," nazlostila sa matka.

„Ale on existuje!" protestovala.

„Vážne? Tak mu povedz, že odteraz sa s ním už nebudeš kamarátiť. Povedz mu, že ho nechcem vidieť v našom dome ani v tvojej izbe!" rozkázala.

„Neurobil som to schválne, dievčatko. Bola to nehoda. Nechcel som jej ublížiť, počujete?! Nechcel som jej ublížiť! Nikdy by som jej neublížil, pre Kristove rany!!!" v záchvate zlosti a paniky udrel päsťou do sklenej vitríny na komode. Sklo sa hlasno roztrieštilo na márne kúsky a jej matka strachom rozšírila oči. Nevedela si to vysvetliť. Ako sa to stalo? Poháňaná hrôzou vyletela z detskej izby a zamkla ju za sebou na dve západky.