Nová časť prináša ďalšie a detailnejšie spomienky ;) Nech sa  teda páči, môžete sa pustiť do čítania :) *BatMomma

# Slabý chichot v detskej izbe. Mesiac v splne osvetľoval jej tvár. Hodiny odbíjali polnoc a ona ešte neupadla do hlbokého spánku plného snov ako bolo zvykom. Keď jej matka vošla do izby našla ju sedieť na kraji postele, jej krátke nôžky sa veselo hojdali.

„Miláčik, prečo ešte nespíš?" Správanie jej dcéry v posledných dňoch ju naozaj znepokojovalo.

„Nič, mami, to len Crim..."

„Nechcem už o ňom počuť ani jedno slovo!" zahriakla ju. Vzala svoju dcéru do náručia a ostražito sa poobzerala po miestnosti akoby ju každú chvíľu malo niečo napadnúť odzadu. „Dnes budeš spať so mnou a s ockom," povedala.

# Ležala medzi chrápajúcim otcom a tuho spiacou matkou. Pozerala do stropu a počítala sekundy kým zaspí. Mahagónové závesy sa zavlnili, akoby dnu fúkal vietor, okná však boli zatvorené. Mala na to vlastné vysvetlenie a to sa zrazu ukázalo. Stál pri posteli a hľadel na jej matku s hnevom v očiach.

„Kazí mi moje plány. Môže všetko pokaziť. Musím niečo urobiť," nezmyselne bľabotal.

„Crimson, sľúb mi, že neublížiš mojej maminke. Sľúb to." Pozrel sa na ňu a bojoval so vzdorovitosťou. Prečo by mal počúvať dieťa?

„Už im o tebe nikdy nepoviem," pokračovala.

Chtiac či nechtiac, prinútila ho vzdať sa tejto myšlienky. Nebol by schopný ublížiť niekomu, koho mala rada. Nechcel, aby zistila čo je zač. Bola tak krásne naivná. Okrem toho si nebol istý, či by ešte vedel ako na to. Predsa len, bol to celkom dlhý čas odvtedy, ako zabil naposledy.

„Som taká rada, že si doma, synak," prihovorila sa mi matka a nabrala otcovi polievku. Naozaj, matka? Si rada, že som opäť doma? Prečo ti potom v očiach vidím obavy? Obavy z toho, že k vám už nikdy nikto nepríde na jeden z vašich vychýrených večierkov plných pretvárky, pretože sa budú obávať vášho pomäteného syna?

„Keby som mala tú možnosť vrátiť čas, nikdy by som ťa tam neposlala," pokračovala a snažila sa tváriť súcitne. V skutočnosti bola sklamaná, že ma pustili domov. Moja dokonalá rodina by ma tam s radosťou nechala zhniť, ani raz ma neprišli navštíviť. Tento večer preto vyzeral ako rodinná idylka, šťastný návrat psychicky narušeného a zdanlivo vyliečeného syna, avšak s príchuťou kyanidu...

Zrýchlený, lapavý dych, svalové zášklby, studený pot, krvácanie, strata vedomia. Nedali ste mi na výber.

Neviem ako dlho to trvalo kým nastala smrť, možno tri minúty a možno až desať. Sedel som tam s nimi celý ten čas. Červená tekutina sa kĺzala po jedálenskom stole a dych pomaly slabol. Neľutoval som.

Nemal som výčitky ani kvôli mladšej sestre. Jedenásť rokov a život pred sebou, ale neznášal som ju. Dávali mi ju za príklad vzornosti a slušnosti. „Prečo nie si viac ako tvoja sestra?" vravievali. Krásna, šikovná, nevinná, vychovaná a múdra. Nuž, asi taká múdra nebola. Povýšenecká malá krysa, aj keď- o mŕtvych len dobre.

Sirény na ceste smerujúce k nášmu domu. Nikdy som nepomyslel na to, že by som chcel ďalej žiť. Vždy som vedel, že to dopadne takto. Vždy som vedel, že lano bude mojou záchranou pred touto mučiarňou, pred týmto sakramentsky ťažkým životom. Nezniesol by som znova existovať na mieste so štyrmi stenami tesne pri sebe a s tvrdým režimom. A tak mi kyslík došiel skôr, ako by mi zviazali ruky a odviedli ma preč, preč z môjho domu.