Ako sa tak dívam, zas o toľko táto časť dlhšia nie je :D Ale sú tu prvé Crimsonove spomienky :) Enjoy it.

*BatMomma

# Návšteva prišla neohlásene a paní domu bola trochu nervózna. Snažila sa svojich hostí obslúžiť ako najlepšie vedela. Všetci sedeli v obývacej miestnosti a medzi nimi aj dievčatko v kvetovaných šatách. Sedela vzorne medzi svojim otcom a matkou, len občas jej pohľad zablúdil do rohu miestnosti. Stál tam Crimson a nezaujato počúval trkotanie dospelých. Občas sa na dievčatko usmial, občas jej žartovne vyplazil jazyk či zagúľal očami. Usmievala sa naňho, kopírovala jeho grimasy a smiala sa. Postupne to strhávalo pozornosť hostí, otáčali sa, ale nič nezbadali.

„Zlatko, na koho sa to usmievaš?" opýtala sa znepokojene jej matka a hľadala príčinu dcérinho úsmevu. „To je len Crimson, robí na mňa ksichtíky," vysvetlila. Jeho výraz sa teraz zmenil, mračil sa.

„Nehovor im o mne!" vyštekol na ňu a ona sa zatvárila dotknuto.

„Srdiečko, hádam bude lepšie ak sa pôjdeš hrať do izby," súrila ju matka a ona ju poslúchla.

# „Kričal si na mňa, Crimson! Nech sa to už nikdy viac nestane!" pohrozila mu prstom ukrytá vo svojej izbe pred zrakmi ostatných.

„Nemôžeš pred nimi o mne hovoriť, nemôžeš sa so mnou pred nimi rozprávať, usmievať sa na mňa. Poslali by ťa preč. Niekde, kde je všetko biele. Žiadna ružová. Rozumieš, dievčatko? Nesmú vedieť, že som tu," dohováral jej a ona prikyvovala.

„Čo je to za miesto, kde by ma poslali?"

„Je to hrozné miesto," zadíval sa do okna s istou dávkou znechutenia, ktoré vyvolali nepekné spomienky.

„Ty si tam bol?"

„ Len na chvíľu..."

„Pomôže ti to uvoľniť sa," približoval sa s injekčnou striekačkou obsahujúcou číru tekutinu. Chcel to svinstvo vstreknúť do môjho tela, oblbnúť ma na pár chvíľ, urobiť zo mňa živú mŕtvolu.

„Drž sa s tým odo mňa ďalej, ty bastard!" fľochol som mu do tváre, neprestal sa však približovať.

Nemal som šancu, popruhy bieleho odevu držali prisilno, znemožnili každý pohyb. Keď však bol dostatočne blízko zahryzol som sa mu do ramena. V tej istej chvíli ako som v ústach pocítil odpornú železnú chuť a miestnosťou otriasal jeho krik, mojou kožou prenikla ostrá bolesť a tekutina sa miešala s krvou. Účinkovala okamžite. Štyri biele steny sa mi kruto vysmievali.

Biela. Všade samá biela farba. Steny sa približujú, tlačia sa na mňa. Ceria tesáky nasiaknuté krvou. Kde je východ z tohto pekla? Neviem kto som a odkiaľ som prišiel, na všetko som zabudol. V hlave prázdno a... ticho! „Môžete ma pustiť tam, kde mám domov. Cítim sa omnoho lepšie."

„Už hádam nepočuješ hlasy?"

„Nepočujem vôbec nič."

Na ulici St. Albans v Hertfordshire sa v rodinnom dome našli telá troch členov rodiny Barnesovcov. Prežil len jeden a to mladík vo veku 20 rokov, ktorý bol nedávno prepustený z Danverského Štátneho Ústavu. Počas zásahu ozbrojených síl spáchal samovraždu. Mohol byť zodpovedný za smrť svojich rodičov a mladšej sestry? Prípad sa prešetruje.