# „Ukážem ti ho!" vykrikovala a ťahala svojho staršieho brata do jej izby. „Crimson?! Crimson!" opakovane volala jeho meno. Nakoniec sa ukázal pri komode s hračkami a nevraživo si prezeral od nej len o pár centimetrov vyššieho chlapca v bielej ufúľanej košeli, nohaviciach so starostlivo nažehlenými pukmi a s trakmi.

„Tak kde je?" chlapec strácal trpezlivosť, obzeral sa po miestnosti a Crimson sa víťazoslávne uškrnul. Nevidí ho.

„Stojí predsa pri komode," zachichotala sa, akoby to bolo očividné.

„Nik tam nie," pozrel sa na svoju malú sestru ako na blázna. „Ale je!" trucovito dupla nohou. „Prečo ťa nevidí, Crimson?" obrátila sa naňho.

„Slabá viera," odpovedal a prekrížil si ruky na hrudi, „už nie je dieťa."

„Jasné, že je ešte dieťa, je len o dva roky starší," protirečila mu.

„Ty si sa zbláznila! Rozprávaš sa sama so sebou," vyhlásil jej brat posmešne. „To nie je pravda! On je tu, stojí pri komode!" trvala na svojom, ale on okolo nej začal poskakovať, ťahať ju za vlasy a šatôčky, pospevoval si: „Bláznivka, bláznivka, bláznivka..." Vzduchom niečo preletelo, bol to klaun – neškodná hračka. Jeho tvrdá vyškierajúca sa hlava narazila chlapcovi do chrbta. Vyľakal sa a inštinktívne sa pozrel smerom ku komode. Vzniesol sa odtiaľ plyšový medvedík a letel smerom k nemu, obratne sa mu však vyhol a hneď s plačom utekal preč. „Mami, mami!!" kričal. Ako opak plaču sa ozval smiech, burácavý radostný smiech.

„Prečo si to urobil, Crimson?" zlostne sa zamračila a jemu úsmev pohasol. Nechápal jej rozhorčenie. „Posmieval sa ti. Neveril ti."

„Mne nevadí, že mi neveril. JA tomu verím," pristúpila k nemu. „Nesmieš byť zlý, Crimson," chytila jeho ruku do svojich malých dlaní. Pozrel na ich spojené ruky a potom na ňu. Bojoval s pocitom, že sa chce od nej odtiahnuť. Bol na tomto biednom svete už tak dlho a ona mu chcela kázať ako sa má správať? Ako mal potlačiť svoju podstatu? Ako mal poraziť zlobu, s ktorou sa už narodil?

- Nabudúce môžem isto sľúbiť dlhšiu časť, zatiaľ teda len taká kratšia :)

*BatMomma