# Preberie sa celý akýsi dolámaný. Nemá na sebe oblečenie v ktorom prišiel a všetko naokolo je biele a tmavé zároveň. Nevie koľko je hodín, ako dlho bol mimo, ale zrejme dosť dlho. Jediné svetlo v miestnosti totiž zabezpečuje guľatý mesiac vysoko na oblohe za zamrežovaným oknom a svetlá na chodbe, ktoré sa dnu vkrádajú cez malý priezor vo dverách. Znova si v mysli prechádza všetky udalosti dnešného dňa, aj keď sú trochu hmlisté a zlievajú sa do jednej veľkej guče. Čo sa to dnes stalo? Môže byť pravda všetko, čo povedali rodičia a ten doktor? Aj po zobudení to tu vyzerá moderné a skutočné čo iba potvrdzuje, že je naozaj schizofrenik a to ostatné boli len bludy. S odstupom vidí všetky tie znaky, ktoré mu mohli naznačiť, že niečo nie v poriadku. Ako to, že si ich nevšimol už vtedy? Potreboval studenú sprchu, aby zistil ako veľmi chorý je. Nechce taký byť, nechce nosiť nálepku „schizofrenik" už ani jedinú minútu.

Strhne sa, keď počuje klopkanie a otočí sa k dverám. To málo svetla z chodby zanietila niečia hlava, hlava dievčaťa. Je to práve Murriel, ľútostivo sa naňho usmieva, ale on zatvára oči. Nie je skutočná, nie je skutočná, nie je skutočná... opakuje si stále dookola niekoľko minút a odmieta sa pozrieť tým smerom kým jeho krásny prelud opäť nezmizne. Nakoniec sa však odhodlá a pozrie sa. Skoro sa rozplače ako taká padavka, keď zistí, že tam ešte stále stojí. Chce znova zatvoriť oči a pokúšať sa to vypudiť, ale potom si všimne, že to nie je ona, ale úplne iné dievča. Pritíska tvár na sklo a jej úsmev vôbec nie je ľútostivý, je šialený a ..túžobný? Gregory sa pomaly postaví a kráča ku dverám s podozrením, že sa s ním jeho myseľ neprestajne zahráva. Keď stojí dostatočne blízko, dievča vydýchne teplý vzduch na sklo až sa zahmlí. Prstom po ňom kreslí a on hneď spoznáva čo to má byť. Je to srdiečko, symbol lásky. Potom odchádza, necháva ho samého, ale niečo mu hovorí, že sa vráti, aby strážila jeho sny, respektíve nočné mory. Tie nakoniec aj naozaj prídu, pretože, kto by nemal zlé sny na takomto mieste? Posteľ je tvrdá, prikrývka tenká a radiátor sotva hreje. Každých desať minút sa budí, potom chvíľu pozerá do stropu a zase zaspí, aby sa mohol opätovne zobudiť. Je to ako začarovaný kruh. Tentoraz sa ale zobudí na hlasy z chodby. Sú tri hodiny ráno, ako hovorí – čas démonov a on nie je jediný, čo nemôže spať.

„Madison, zase sa potuluješ po chodbe? Prečo nie si vo svojej izbe?" Vie, že stoja pred jeho dverami a aspoň sa tvári, že spí. „Ach, strážiš svojho miláčika. Neboj, zajtra sa uvidíte, ale teraz musíš ísť spať," prikazuje jej neznáma žena s veľmi milým a nežným hlasom. Ako na protest sa ozve odmietavé mrnčanie, ale nemá na výber, chodba sa vyprázdni a on zase padne do pazúrov spánku.

KONIEC