# Tráva pokrytá rosou mu premočila oblečenie a studený vietor spôsobuje, že sa trasie od zimy a možno ešte stále trochu aj od strachu. Doliehajú k nemu hlasy, ktorým vôbec nerozumie, ale rozpoznáva hlasy rodičov. Musí sa však mu len niečo snívať. Čo by tu jeho rodičia robili? Netušia, že sem chodí a určite by sem nemerali cestu. Nie je to od ich domu zrovna moc blízko. Lenže ten sen je taký živý...

„Môžeme sa dohodnúť na hospitalizácií, máme pár voľných miest," hovorí nejaký neznámy muž.

„Preto sme sem prišli, aby sme sa dohodli. Nechceme nič odkladať," skoro celý čas hovorila len jeho mama, ale teraz sa ozval aj otec a pri jeho slovách ho znova nepríjemne zamrazí. Bojí sa otvoriť oči.

„Zobuďme ho a pôjdeme sa porozprávať dnu."

„Gregory, zlatíčko, vstávaj," počuje šuchot trávy ako mama pristúpila bližšie a zrejme si čupla. Tak veľmi by sa chcel zahrať na mŕtveho chrobáka, ignorovať ich a ostať tu ležať donekonečna. „To som ja, mama..." Predsa len však otvorí oči a začína si byť stále viac istý, že toto nie je sen. Trhne sebou, pretože sny rozhodne nebývajú také ostré. V tom prípade tu jeho rodičia skutočne stoja spolu s nejakým pánom v bielom plášti a pozerajú naňho ako na psychopata. Pomôžu mu postaviť sa a on sa ani neunúva očistiť si nohavice zo zbytkov trávy, ktoré sa mu na ne nachytali. Potrebuje nejaké vysvetlenie, ale nikto zrazu nevie čo má povedať.

„Ehm...bol som sa večer prejsť a podarilo sa mi zaspať," začne teda s vysvetľovaním on, aj keď je to len polopravda.

„Vieme o tvojich nočných výletoch, dnes sme šli za tebou," odvetí mu mama a tvári sa rovnako ustarostene ako znie jej hlas.

„Prečo?" Na odpoveď si ale musí počkať kým vojdú dnu. Pán v bielom plášti ho chytí pod pazuchu a vedie ho dnu, ale on sa mu vytrhne. Je snáď nemohúci, aby ho za sebou vliekol ako vrece zemiakov? Už ničomu nerozumie! Prečo idú dnu? Veď je to len stará spráchnivená, rozpadajúca sa budova. Alebo sa mýli? Už druhýkrát má pocit akoby prešiel cez portál, ale tentoraz sa ocitol v niečom, čo vyzerá ako prítomnosť. Zdá sa totiž, akoby toto sanatórium stále fungovalo a nikdy neprestalo, len sa zmodernizovalo. Steny sú krásne biele bez puklín, nábytok je nový, opatrovatelia pacientov nie sú žiadne rehoľné sestry a pacienti nie sú takí desiví a šialení. Mnoho z nich len odovzdane sedí, pozerá kdesi do prázdna a slintá. Stále vydávajú nepríjemné zvuky, ale to je všetko, nehovoria nič, nič čo by ho znepokojovalo. V jeho hlave sa zrodí teória o časovej slučke, aj keď si doteraz vždy snažil zachovať určitú racionalitu. Po včerajšku však vie, že je možné všetko.

Kráčajú do nejakej kancelárie, posadia sa, aby sa mohli porozprávať medzi ôsmimi očami. Všetci dospelí sa tvária tak rozpačito až ho to znervózňuje. Viac ho však zaujíma ako je možné, že táto inštitúcia zjavne stále funguje. Veď ešte včera večer to boli len ruiny uprostred lesa.

„Môžeš nám povedať, prečo si k nám chodieval?" doktor zrazu pôsobí dôležito.

„Chceli sme s kamarátmi natočiť paranormálne javy ako to robí napríklad Josh Gates v Dobyvateľoch stratenej pravdy a mnoho ďalších."

„Vidíte?" jeho mama zrazu vyzerá, že sa každú chvíľu rozplače. Čo mu zase uniklo? Čo je zlé na natáčaní duchov? Veď to robí toľko ľudí!

„Čo mám vidieť?"

„Greg, tvoji kamaráti neexistujú, oni sú len výplodom tvojej fantázie..."

„Nie výplodom fantázie, ale halucináciou a to je rozdiel," doktor skočí mame do reči, zrejme je to ten typ, čo si užíva, keď môže niekoho poučovať.

„Čože?"

„Už odmalička sa rozprávaš len s imaginárnymi kamarátmi, ale Aaron, Patrick a ..."

„Nie! Čo to tu na mňa, kurva, skúšate? Boli tu minule so mnou a táto budova bola schátraná, nefunguje to tu už niekoľko rokov. Chcete zo mňa urobiť idiota, ale toto nie je skutočné, nie je..." nechce si to priznať. Asi je to len ďalšia skúška unudených duchov, ktorí prebývajú za múrmi tohto sanatória. Iné vysvetlenie neexistuje. Nemôže.

„Mesto nám poskytlo nejakú čiastku, aby sme to tu zrenovovali a mohli sa ďalej starať o pacientov. Spravili sme z toho nemocnicu, teraz sa to tu volá Essex County Hospital," zase sa do toho zamieša pán doktor, ale on záporne krúti hlavou. Tomuto proste neuverí, toto sa nedeje. Nemôže byť celý jeho život len obyčajné klamstvo. V tom mu ale doktor podstrčí pod nos asi mesiac starý výtlačok novín so správou o rekonštrukcií a on nemá na výber, musí uveriť.

„A čo Murriel? Máte tu takú pacientku? Stretával som sa s ňou." Skúša, či je aspoň táto časť skutočná. Ako sa hovorí – topiaci sa aj slamky chytá, ale je mu jasné, že takéto meno v tomto storočí nie je bežné a zase raz sa stretne so sklamaním. Presne ako čakal, nasleduje ľútostivé pokrútenie hlavou.

„Nikoho s takým menom tu nevedieme. Ľutujem, bol to len ďalší tvoj prelud, ale to nevadí. Dokážeme ti pomôcť. Máme prostriedky na zmiernenie halucinácií. Schizofrénia v tejto dobe nie je niečo, s čím by sme si nevedeli poradiť. Vypracujem liečebný plán a onedlho to bude lepšie, sľubujem."

Tie slová ho ale vôbec neupokojili. Rovnako ako včera v noci, aj teraz je toho naňho až príliš. Prítomnosť sa mieša so spomienkami, ktoré sú tak živé, nerozpoznateľné od skutočnosti. Toľko zážitkov s chalanmi a nemiestne vtipy sa mu premietajú v hlave ako film, trblietavý a rozmazaný film. Až teraz si uvedomuje, aký veľký cvok vlastne je a to už veľmi, veľmi dlho. Všetok ten čas strávený s chalanmi bol len jeho čas osamote, keď sa rozprával sám so sebou. A jeho rodičia? Ani si nevšimol, že nereagujú na ich časté návštevy. Nikdy sa s jeho kamarátmi nerozprávali a jemu samému nič nepovedali, nechali ho v tom. Spolužiaci sa mu smiali za chrbtom a on nechápal prečo. Patrick nad nimi vždy zakrútil očami a pobrali sa do triedy. Mal spolusediaceho, ale v podstate vždy sedel sám. Zrazu sa teda cíti ako dieťa, ktorému povedali, že Ježiško nenosí darčeky, ale toto je ešte o poznanie vážnejšie.

„Prečo ste mi to nikdy nepovedali? Tvárili ste sa, že je to v pohode a pustili ste ma do školy, kde som bol všetkým na smiech! Čo ste si mysleli, že sa to nikdy nedozviem? Ste tí najhorší rodičia na svete!" kričí na nich ako zmyslov zbavený, nevydrží ani sedieť, jednoducho sa prechádza tam a späť a stále niečo vykrikuje aj keď mu už pomaly nie je rozumieť. Uvedomuje si, že sa naozaj správa ako šialenec, ale v tejto situácií si to môže dovoliť. To si ale nemyslí doktor, ktorý mu v chvíľke nepozornosti zabodne injekciu do bicepsu.

„Čo ste mu to dali?" rozplače sa jeho mama, konečne ho začala brániť zatiaľ čo Gregorymu sa pred očami točí celý svet a zdá sa mu, že padá do prázdna. Obklopí ho temnota, ale na toto by si určite vedel zvyknúť. Je to omnoho lepšie, než trpieť. V tomto beztiažovom stave mu nič nepríde komplikované. Zrazu je z neho králik v Alici z Krajiny zázrakov a letí strmo dolu do bezodnej jamy.

„Len sedatíva. Nemôžem dovoliť, aby desil našich pacientov..."

Tak som sa predsa len rozhodla, že toto bude predposledná časť môjho príbehu, kde sa všetko tak trochu objasní, ale ešte nie úplne ;) Prajem teda príjemné čítanie! -BatMomma