# A predsa len za ňou šiel. Potkýna sa o vetvičky stromov roztrúsené po lesnej cestičke a všade je mŕtvo, len kdesi v diaľke zahúka sova. Tento jeho nočný výlet mu môže narobiť problémy, tak prečo ho absolvuje? Prečo sa za ňou ženie, akoby nemohol vydržať až ju znova uvidí? Keď ju zbadá, opäť sedí na okennej rímse ako ten prvýkrát, ale teraz ani náhodou nevyzerá, že by jej bolo do smiechu. Hlavu aj plecia má zvesené, vlasy jej padajú do tváre, hlavou mu preblesnú všetky tie ženské postavy z kultových hororov. Toto sa môže veľmi škaredo zvrtnúť!

Zrazu však prekvapujúco zdvihne hlavu a nahodí obrovský úsmev. Zoskočí z rímsy a ponáhľa sa mu naproti. Skôr než by stihol reagovať sa mu zavesí na krk ako prívesok a pevne ho objíme. „Prišiel si," spokojne vydýchne. Správajú sa trochu ako milenci, ktorých láska je zakázaná, skoro ako Rómeo a Júlia. Lenže on k nej lásku necíti. Akoby aj mohol? Veď nie je skutočná.

„Ty si naozaj duch?" malo to byť konštatovanie, ale v polovici sa to zmení na otázku. Potom sa od nej nasilu odtiahne.

„Tak už si na to konečne prišiel," odvetí pokojne, ale on vonkoncom nie je pokojný. Opäť ho chytajú staré známe záchvaty paniky.

„Ako je to možné? Čo odo mňa vlastne chceš?" Má pocit, že stále opakuje tie isté otázky ako úplný hlupák.

„Chcem ti dať to, po čom túžiš celý čas...Odpovede."

„Odpovede na čo?" Chvíľu sa nervózne prechádza sem a tam, ale teraz zastane a pozerá na ňu akoby to chcel vyčítať z jej pomätených očí.

„Nepovedala som ti úplnú pravdu o tom, prečo som skončila tu," ukáže rukou za ňu smerom k blázincu, „mali ma tu držať z úplne iného dôvodu... Volám sa Murriel a zabila som svojho vlastného otca... a potom zabili oni mňa, ale poďme pekne po poriadku..."

____________________________________________________________

Bola to jedna z nocí kedy som opäť nemohla spať. Vedela som, že príde, prišiel vždy o takom čase. Dnes som ale bola pripravená. Ukradla som zbraň z jeho trezoru v knižnici. Naozaj si myslel, že sa o nej nedozviem? Teraz som ju schovávala pod paplónom a chcela som ho potrestať za všetky tie zlé veci, ktoré na mne vykonal. Nezaslúžila som si to. Bola som bezbranná a tichá, nikdy som o tom nikomu nepovedala. Myslel si, že to môže robiť, že som jeho vlastníctvom, ale nebola som. Od tej noci už viac nie. Guľka mu prestrelila hlavu a všade bola krv a veľa kriku. Nikdy sa mi nedostalo spravodlivosti. Nikto mi neveril, že som sa len bránila, nikto by nepripustil, že môj otec bol schopný takého zverstva. Všetci to zvalili na môj syndróm cudzej ruky, ale bola som nevinná od hlavy až po päty.

Robil mi to isté. Od prvého dňa ako som prekročila prah Overbrooku. Cez deň strážil chodby, aby žiaden „väzeň" neunikol a v noci sa zakrádal práve k mojej cele. Bolo počuť škrípanie zubami, bolestné stonanie a zavíjanie pacientov, škrabanie nechtami po stenách, pišťanie krýs, ktoré sa hromadili v každom kúte a do toho môj krik, ale nik iný ho nepočul, pretože tam nik iný nebol. Raz ma prišiel pozrieť doktor, šepkala som mu svoje sťažnosti, povedala som mu všetko, vyspovedala som sa ako u kňaza, ale dostala som len elektrošoky. Už som to viac nebola ja, všetko sa mi to v hlave pomiešalo, ale som si istá, že som toho sviniara počula, ako plánuje moju smrť. Nebolo to tajomstvom, že ľudia tu mizli skoro každý deň. Robili na nich pokusy akoby to boli králiky a potom ich hodili do odpadovej šachty a to teraz chceli urobiť aj so mnou. Pán doktor sa do toho ale zrejme začal trochu vŕtať a to sa mu nepáčilo. Nikto sa o tom predsa nemohol dozvedieť, že strážca znásilňuje pacientky. To by tejto inštitúcií určite neurobilo dobré meno. Ja som ale od prírody bojovník a starostlivo som plánovala môj boj proti nemu.

Len šestnásťročná pacientka a nebezpečná vrahyňa, ktorá bola nedávno prevezená do Overbrooku, Ústavu pre choromyseľných, dnes ráno pri nešťastnej nehode zahynula. Stalo sa to pri jej pokuse o útek zo sanatória. Podľa výpovede svedkov bola agresívna a násilnícka. Snažila sa zabiť mladého strážnika jeho vlastnou zbraňou. Keď sa jej ju nepodarilo získať, chcela vyskočiť z okna. Mladík reagoval pohotovo, vystrelil zo zbrane, ale trafil do okna, ktoré sa rozbilo a obrovské črepy dievčinu preliezajúcu cez malú škáru prišpendlili k rímse, kde skonala.* „Je mi ľúto toho, čo sa stalo, ale nemohol som ju nechať ujsť. Čo ak by zabila ďalších nevinných mužov? Nemala to v hlave v poriadku," reaguje mladík a krátko na to svoju prácu v Overbrooku zavesí na klinec. Sme mu však veľmi povďační za ochranu nášho mesta a našich mužov.

_________________________________________________________

# Hneď ako Murriel skončí v rozprávaní, má zo seba veľmi zlý pocit. Krivdil jej. Samozrejme, že mu môže klamať, ale svoju výpoveď doplní slzami, ktoré vyzerajú naozaj autenticky. Zrazu sa mu zdá ako úplne normálne, ale veľmi úbohé dievča, ktoré padlo do rúk zlým ľuďom a celý svet sa k nej zachoval nefér. Tentoraz ju teda objíme on a hladí ju po chrbte. „Je mi to ľúto," zašepká, akoby jeho ľútosť mohla niečo zmeniť.

„Už je to veľa rokov..." odtiahne sa a dlhým rukávom si zotrie tie mokré cestičky z tváre. „Sme tu však ešte z iného dôvodu."

„Akého?" vzduch je zrazu presýtený jeho zvedavosťou.

„Chcel si vedieť, aké to bolo v tej dobe v sanatóriách a ja ti môžem ukázať omnoho viac než v tú prvú noc. Niečo také na kamere rozhodne neuvidíš."

„Ale prečo práve mne? Prečo nie aj ostatným chalanom?"

„Ostatným?" pobavene podvihne obočie a on sa už naozaj cíti ako hlupák. Predsa Simonovi, Aaronovi a Patrickovi! „Pripravený?" chytí ho za ruku a či už odpovie alebo nie, vedie ho hlavným vchodom dnu do veľkej siene.

Takže som konečne odhalila skutočnú Murrielinu minulosť a to rovnakým spôsobom ako u Crimsona. Hádam sa vám to páčilo. Máme pred sebou už len asi dve časti a tento príbeh bude na konci :) Úprimne mi bude chýbať :D Chcem Vás ale poprosiť, ak sa v príbehu vyskytne akákoľvek chyba, aby ste mi kľudne napísali a ja to rada opravím a poučím sa. Aj kritika totiž posúva vpred ;)

* Pozn. - samozrejme, majú okná, ktoré sa otvárajú smerom nahor, nie tie súčasné klasické, ale to ste určite pochopili aj sami.

-BatMomma