Zdravím, takto na večer prichádzam s novou časťou :) Žeby Gregory začal tušiť, že Murriel naozaj nie je z tohto sveta? Nuž, nechajte sa prekvapiť ;) *BatMomma

PS: Pri písaní tejto časti ma sprevádzala hlavne táto pieseň (spolu so zvyškom playlistu k seriálu Eyewhitness), ktorú vám sem pridávam tiež na vyzdvihnutie atmosféry :)

# Stojí na druhom konci školskej záhrady pri jednom zo stromov. Má oblečené to, čo včera, akoby iné oblečenie ani nemala, lenže teraz sú stopy krvi na jej šatách oveľa viditeľnejšie. Usmieva sa. Je to podobný úsmev ako keď od neho v noci odchádzala až má pocit, že jej každú chvíľu začnú lietať okolo hlavy srdiečka. Máva oboma rukami, aby na seba čo najlepšie upozornila. Rozhodne je však dosť viditeľná aj bez toho. Gregory vytreští oči.

„Preboha," zamrmle si pre seba, ale profesorke to neújde a okamžite ho napomenie. Ak by žili v inom storočí, určite by za svoju opovážlivosť dostal trstenými prútmi po prstoch alebo rovno po hube.

„Nevyslovuj meno Božie na darmo!" zasyčí naňho. Áno, rodičia trvali na tom, že musí chodiť na cirkevnú školu. Vraj ho tam nenaučia nič zlé, ba práve naopak. Zatiaľ sa však len naňho krivo pozerali zakaždým, čo otvoril ústa. Toto je totiž jeho obľúbená „nadávka."

Ona nepotrebuje chodiť do školy? Alebo len blúznim? Táto možnosť je celkom vyhovujúca. Moc toho v noci nenaspal, budil sa z hrôzostrašných snov, v ktorých sa neustále objavovala ona a ďalší členovia sanatória, o ktorých im rozprávala, všetci do jedného sa vyškierali a teraz sa to vracia. Znova sa odváži pozrieť von oknom, ale miesto, kde stála zíva prázdnotou. Obzerá sa po celej záhrade až si skoro vykrúti krk, ale akoby sa po nej zľahla zem. Má sa báť alebo si vydýchnuť?

„Hľadáte niečo?" profesorka vo svojich, snáď už deväťdesiatich, rokoch naozaj nemá dostatok trpezlivosti a tolerancie. Núdzový východ.- pomyslí si Gregory, ale nahlas radšej nič nepovie a len záporne pokrúti hlavou. Nechce sa dostať do nejakej šlamastiky.

# Cez veľkú prestávku ich vždy nútia ísť na dvor a prechádzať sa dookola ako idiotov, hlavne v slnečnom počasí. Dnes je však zamračené a vyzerá to, že každú chvíľu spŕchne. Mohol by zabudnúť na to, že ju tu videl. Práve stojí pri tom strome a zdá sa mu neuveriteľné, že by sa sem dokázala cez strážnika, ale nejako sa jej to predsa len podarilo. Neschádza mu to z hlavy a zrazu ju opäť vidí mávať až sa jej zvonové rukávy vyhŕňajú na ramená. Stojí oproti nemu za jedným z múrikov, kde ju nikto nevidí, len on. Váhavo sa poobzerá a už kráča k nej. Plánuje si, ako na ňu parádne nakričí. Pristúpi dostatočne blízko, ale aj tak nie je úplne skrytý za múrom, trčí mu rukáv mikiny.

„Ako si sa sem dostala?" vyrúti sa na ňu.

„Chcela som ťa vidieť," odvetí. Lichotí mu to, až skoro zabudne, ako šialene to znie. Toto hraničí s posadnutosťou a stalkingom! Vonkoncom netuší, čo jej má na to odpovedať. Má ju ďalej odmietať alebo si ju k sebe pripustiť? Čo z toho je menej ohrozujúce?

„Tu nemôžeš byť, narobíš mi problémy!"

„Tak príď do sanatória, dnes večer," v očiach sa jej zaiskrí, má doslova divý výraz. Zrazu ho jej ruka naliehavo zdrapí za mikinu a surovo ním trhá. Snaží sa jej vyšmyknúť a pri tom ešte viac prezradí ich skrýšu.

„Prestaň!" Konečne sa dostane z jej zovretia a ona si ruku následne pritiahne k hrudi a hladká ju tou druhou, akoby to bolo jej bábätko, veľmi neposlušné bábätko. Stopro utiekla z cvokárne. Možno by som to mal niekde nahlásiť. Možno trpí paranojou. Možno je to nejaká vražedkyňa!

„Gregory? S kým sa to tu rozprávate?" jedna z profesoriek sa naňho prišla pozrieť.

„S tým dievčaťom predsa..." otočí sa, aby upozornil na nevítaného hosťa, ktorý sa sem ktovieako dostal, ale nik tam nie je. Ako sa odtiaľ tak potichu a nepozorovane vyparila? Straší ti vo veži, hahaha! Ozve sa mu v hlave, ale nie jeho vlastným hlasom. Tieto myšlienky mu boli podstrčené a on má chuť zviezť sa na zem a kolísať sa dopredu a dozadu, pretože realita sa mu rúca pred očami a on prestáva rozlišovať čo je skutočnosť a čo len jeho fantázia. Možno mu naozaj preskočilo, možno sa z neho zrazu stáva schizofrenik. „Ehm, s nikým, pani profesorka. Ja vás len tak skúšam!" namiesto kolapsu sa falošne zasmeje.

„Skúšate? Z akého dôvodu?"

„Nuž, na dvore je mnoho detí a veľmi málo učiteľov, musí byť teda veľmi ťažké všetkých ich ustrážiť. Predstavte si, že ...uhm... niekoľkí starší žiaci sa rozhodnú zapáliť si cigaretu za nejakým kríkom a vy si to vôbec nevšimnete. Takžeee... skúšam vlastne vašu ostražitosť."

„To je, ehm, naozaj zaujímavé. Ak ste to naozaj len predstieral, tak potom klobúk dole pred vašimi hereckými schopnosťami!" usmeje sa akoby mu všetko zhltla aj s navijakom, ale v jej očiach sa mihne pochybnosť. Zavrú ma na psychiatriu!

„Ďakujem. Vlastne silno uvažujem o herectve, keď vyjdem zo školy..." hovorí o niečo presvedčivejšie. Robí všetko preto, aby nemala podozrenie. Nikto o tom nemusí vedieť.

„To je úžasné! Možno vás jedného dňa uvidím na Broadway!"

„Po ničom inom ani netúžim..." vyberie sa preč z tohto kúta, kráča po jej boku a bezstarostne sa usmieva. Teraz už len prehovoriť rodičov, aby nešli na rodičovské inak som v kýbli. Ak im profesorka povie o mojom neexistujúcom sne stať sa hereckou hviezdou okamžite sa toho chytia! Ale čo ak je herectvo to, v čom je naozaj dobrý? Veď práve predviedol výkon, za ktorý by si určite zaslúžil Oscara.