Ahojte :) Viem, že mi trošku dlhšie trvalo pridať novú časť, ale počas školy nemám na písanie vôbec náladu ani čas. Dnes som sa však do toho konečnepustila či už sa cítim zle alebo nie a pripravila som novú časť. U hlavnej postavy Murriel sa už pomaly začína prejavovať jedna z jej diagnóz. Som teda zvedavá, či ju postrehnete ;D Enjoy it! :-*

-BatMomma

# „Nič tam nebolo, " hovoril chlapcom flegmaticky, keď sa k nim vrátil. „Len jedno dievča, čo..." snaží sa rýchlo objasniť koho stretol, a že im dotyčná osoba hádam nebude robiť problémy, ale niečo ho odrazu prerušilo. V okne oproti sa objavila už známa silueta, o ktorej si myslel, že ju už v ten večer rozhodne neuvidí. Ako tak rýchlo obehla celú budovu? Je predsa obrovská! – čudoval sa Gregory.

„Môžem vám pomôcť?" zaklipkala mihalnicami a sladko sa usmiala. Ktorému zo slov: „Mala by si odísť," neporozumela?

„Nie, nemôžeš. Prenasleduješ ma, alebo čo?!" vyletel na ňu. Chalani sa naopak so spýtavými pohľadmi obrátili naňho.

„Čo je to za pipku?" opýtal sa jeden z nich.

Dievča v okne sa bláznivo rozosmialo a ich tváre boli teraz ešte viac zmätenejšie.

„Čo jej je smiešne?" pýtali sa.

„Čo ti je smiešne?" spýtal sa jej na oplátku Gregory. Vyzeralo to, akoby im chvíľu robil sprostredkovateľa.

„Neviem. Nebolo to smiešne? Hahaha!" Jej hlas zo sekundy na sekundu menil intonáciu. Znel ako hudba, ako psychedelický sled tých najzvláštnejších tónov. Zvuk, ktorý trhal ušné bubienky a upokojoval zároveň.

„Nie, nebolo!" zasyčal Gregory. Niektorí chalani sa ju snažili utíšiť a niektorí sa len úzkostne obzerali okolo seba. Báli sa, že sa ich takýmto spôsobom snaží odhaliť. Čo ak niekto po blízku nahlási vlámanie alebo dokonca vandalizmus v starom sanatóriu? Gregory si nemohol dovoliť problémy. V cele predbežného zadržania sa pre niekoľko drobností už párkrát ocitol a netúžil tam skončiť znova.

„Je bláznivá?" šepkal chlapec s výrazným strniskom menom Patrick.

„Očividne áno. Nestrácajme s ňou čas, poďme rýchlo preč..." súril ich Gregory a na jeho povel sa pobrali k východu.

„Počkajte! Už budem naozaj dobré dievča," zvolala, znova si vôbec neuvedomujúc akú silu hlasu vlastne používa, zborovo ju zahriakli. „Nenechávajte ma tu samú," zašepkala napokon, oči sa jej rozšírili od zúfalstva. Jej ruka nezadržateľne smerovala k vlasom, vplietla do nich dlhé kostnaté prsty a surovo ich ťahala. Súdiac podľa menšej plešiny na ľavej strane hlavy to zrejme robila často, chlapcov to však aj tak vydesilo. Prečo to robí?

„Prestaň s tým!" Gregory sa posunul o kúsok k nej a ľavú ruku jej chytil. Snažil sa ju odtiahnuť, nedobre sa mu pozeralo na to, ako si ubližovala. Ale ruka bola silnejšia než ruka hocakého kulturistu, dokonale odolávala akémukoľvek tlaku a pokračovala vo vytrhávaní vlasov aj s korienkami.

„Zostaneme tu, neboj sa," sľúbil jej Gregory a bezradne vzhliadol smerom k chalanom. Toto bola jediná možnosť a očividne zabrala- ruka následne ochabla a spustila sa pozdĺž jej tela.

„Výborne!" radostne zatlieskala, usmievala sa, akoby sa práve nebolo nič stalo. „Prevediem vás tajomnými zákutiami tohto sanatória a porozprávam vám príbehy, po ktorých sa budete v noci báť zavrieť oči... V mojej mysli všetko ožíva. Pamätám si to, čo si pamätajú tieto ruiny. Vidím to tak jasne, akoby to bolo včera...Určite neoľutujete," žmurkla na nich a opätovne sa posadila na okennú rímsu.