# Zatúlal sa sám na dlhú chodbu s malou termokamerou v ruke a snímal ňou celý priestor odkiaľ pred chvíľou počuli neidentifikovateľné zvuky. Kamera však nezaznamenala nič podozrivé- žiadny pohyb, žiadne neľudské siluety. Cítil sa trochu frustrovane. Ich „výskum" bol zatiaľ bez dôkazov.

„Ahoj, fešák," ozval sa za ním neznámy zvonivý dievčenský hlas. Otočil sa a zbadal ju sedieť na okennej rímse, okno bolo rozbité a hadovité zelené poplazy si cez jeho rámy kliesnili cestu dnu.

„Bože, vyľakala si ma! Kto, do pekla, si?!" osopil sa na ňu nepekne.

„Duch," odvetila jednoducho a natáčala si pramienok strapatých vlasov na prst.

„Duch? To sotva! Duchov nie je vidieť...teda, nie tak ostro ako teba..."

„Tak to si ešte nikdy nebol v tomto sanatóriu," rozrehotala sa, no jej oči sa nesmiali. Tancovali v nich nepatrné plamienky šialenstva.

„Mala by si odísť, ak sa nechceš dostať do problémov," poradil jej a radšej kráčal za svojou partiou kamarátov. Stretnutie s ňou ho trochu vyviedlo z miery.

Rozmýšľal. Niečo mu na nej nesedelo. Možno to bol jej odev- jednoduché čierne šaty s dlhými zvonovými rukávmi, roztrhané na viacerých miestach ako z inej doby, a možno fakt, že si bol skoro úplne istý, že ten veľký tmavý fľak na jej hrudi a menšie na tvári boli od krvi.

Musel však uznať, že bola neuveriteľne krásna. Na jednej strane z nej cítil zraniteľnosť, ale na druhej to rozhodne nevyzeralo, že by zablúdila. Skôr sa zdalo, akoby v tom okne sedela celú večnosť, akoby poznala tajomstvo tohto miesta, o ktorom on nič nevedel. Ale na tom predsa až tak nezáležalo. Dosť bolo filozofovania. Rozprával sa predsa s dievčaťom!