Posledná časť, ľudkovia! :) Môj prvý akože "horor" je už za mnou a bude mi to celkom chýbať. Ale nevešiam hlavu, začínam písať druhú sériu s názvom "Murriel". Hádam si na ňu trpezlivo počkáte :) Veľmi pekne ďakujem aj tým málo čitateľom, ktorích táto poviedka má. Ďakujem za každý vote a každý milý, úprimný a povzbudivý komentár. Ďakujem!!! :-*

Ale dosť bolo mojich kecov akoby som vyhrala cenu Grammy :D Užite si poslednú časť, drahí moji :) *BatMomma

# Prešmykla som sa okolo neho a bežala som do druhej izby, pokračovala som v balení svojich vecí. Znova však bol pri mne a vytrhol mi tričko z rúk. „Ostaň tu!" znelo to zúfalo a výhražne zároveň. „Neľúbiš ma? Nechceš tu so mnou snáď žiť celé veky tak, ako tie červené ruže vo vašej záhrade za domom?" Nepozastavovala som sa nad tým ako poeticky to znelo. Inokedy ma jeho frázy akoby z iného storočia dostávali do kolien, ale teraz som mala len jednu účinnú odpoveď.

„Ale ty nie si ruža, Crims. Ty si tŕň," povedala som so slzami na krajíčku. Chvíľu ma nechal pokračovať v ukladaní môjho oblečenia do kufra, ale potom ho celý šmaril  do kúta a všetko sa z neho vysypalo. Otočila som sa k nemu, v očiach mu tancovali plamienky hnevu.

„Neodídeš!" rozhodol a proti tomuto rozhodnutiu som bola takmer bezmocná.

# „Pusti ma! Crimson! Toto nemôžeš!" kričala som a zmietala sa. Držal ma za ruku a doslova ma ťahal za sebou ako vrece plné zemiakov, akoby som bola len obyčajná vec. Drsné koberce škrabali a pálili moju odhalenú pokožku.

„Nedala si mi na výber," zlostil sa a vzlykal zároveň. V našej ceste teraz stáli schody, presnejšie asi 30 metrov dlhé točité schodište, ale on ma vliekol ďalej. Chytil ma silnejšie. Kotúľala som sa dole a všetky tie hrbolčeky mi vrážali do chrbta. Každý jeden kúsok môjho tela zaznamenával neuveriteľnú bolesť.

„To bolí," zavýjala som. Na moje nešťastie sa ma snažil dopraviť až do pivnice kam viedli ďalšie a ďalšie schody. Hneď ako sme sa tam ocitli som pocítila studený vánok a agresívny pach zatuchliny. V tme, ktorá nás obklopovala som si nedovidela ani na špičku nosa, ale on sa tam perfektne orientoval, akoby tam trávil väčšinu svojho posmrtného života. Za nechty sa mi zdrala špina, snažila som sa zachytiť každej jednej veci, ktorá sa mi dostala na dosah. Zažal slabé svetlo potiahnutím šnúrky, ktorá nám visela nad hlavami a hodil ma do miestnosti rovnako studenej a stiesnenej ako musel byť zvyšok pivnice. Zatvoril ma dnu, oddeľovali nás hrubé železné mreže. Bolo to ako väzenie. Domáce väzenie. Rada by som ešte bola len tínedžerkou a nariekala nad rozhodnutím môjho otca, aké je domáce väzenie nespravodlivé, ale toto nebolo to väzenie, ktoré som bežne dostávala. V porovnaní s týmto bolo to predošlé väzenie niečím nádherným. Nemala som ani poňatia, že sa tu v dome niečo také nachádza, tu dole ma nikdy nikto nedostal. Trvala som na tom, že tmavé pivnice plné pavúkov nie sú nič pre arachnofobika, akým som rozhodne bola.

Crimson sa zošuchol na zem a divoko žmurkal, keď sa mu v očiach zaleskli slzy. „Nemôžeš ma tu držať dlho. Budú ma hľadať," hovorila som, ale presviedčala som skôr seba ako jeho.

„Vážne? A kto? Tvoji rodičia, ktorí si ťa nepamätajú?" vysmieval sa mi.

Priplazila som sa k mrežiam, obopla som ich dlaňami a fľochla som mu do tváre z posledných síl: „Poviem ti novinku, Crims, žiadna ruža neprežije zimu!"

Prudko sa postavil a oprášil si nohavice, akoby to bolo potrebné. „Ale tŕne áno, dievčatko. Tŕne áno!" Zvrtol sa na päte, zhasol svetlo a už ho nebolo. Samota ma premkla až do morku kostí, moje oči si len ťažko zvykali na tmu a moje výkriky nikto nepočul.Na ako dlho...?