Dneska ešte kratšia časť, ale nabudúce už určite dlhšia. Koniec sa blíži a ak si myslíte, že spolu budú žiť šťastne až na veky tak... sledujte ;) *BatMomma

# Bola som si vedomá toho, že porušujem predpísanú rýchlosť, ale potrebovala som sa čo najskôr dostať domov. Chvíľu som uvažovala, že sa tam už nikdy nevrátim. Veď ma tam nič nečakalo, teda... až na psychopatického vraha, s ktorým som doteraz žila. Ako som mohla byť taká slepá? Bože, a tie modriny! Pýtala som sa na ne nespočetne veľakrát, ale odmietol o tom rozprávať. Vždy sršal nespravodlivým hnevom. „Je to minulosť," odvrkol len. Ľutovala som ho, lebo som si myslela, že mu niekto nepredstaviteľne ublížil, ale v skutočnosti si len siahol na život ako zbabelec, keď šlo do tuhého. Nepoznala som človeka, ktorého som ľúbila a teraz, keď som ho spoznala mi začínal neuveriteľne naháňať strach.

Rozhodla som sa, že sa cestou stavím ešte do jednej z internetových kaviarní v meste. Možno sa matka predsa len mýlila. Ako som mohla veriť niekomu s tak vysokým stupňom poškodenia centrálneho nervového systému? Možno hovorila o nejakom svojom sne, možno si to len vymyslela, možno...

Potrebovala som si to overiť, potrebovala som fakty. Mohla som ho s tým síce konfrontovať, ale rozhodne nie priamo ho obviniť.

Sadla som si za starší model počítača a približne 10 minút čakala kým sa zapne. Prsty mi behali po klávesnici a srdce mi zvieralo. Nech to nie je pravda- modlila som sa. Po zadaní hesiel: „St. Albans, Hertfordshire, rodinný dom, vražda, smrť, Crimson..." do vyhľadávača sa mi však pred očami predsa len objavila jeho tvár. Bol vinný. Nepopierateľne vinný.