Prešiel nejaký čas a "dievčatko" vyrástlo. Veľa vecí sa zmenilo, ale jedna nie ;) *BatMomma

Po rokoch...

# Zobudil ma jemný bozk, ktorý by iní ľudia v mojej koži ani necítili, ale ja som bola zvyknutá. Budil ma tak každé jedno ráno už niekoľko rokov. Bozky od ducha boli nadpozemsky romantické... aspoň mi to tak prišlo.

„Dobré ráno, dievčatko," usmial sa na mňa.

„Ach, Crimson, aj po toľkých rokoch?"

„Aj po toľkých rokoch," prisvedčil.

# Obliekala som sa. Šla som navštíviť svojich rodičov do domova dôchodcov. Skleróza sa u nich vyvíjala dosť rýchlo a starostlivosť o nich bola stále ťažšia. Rozhodli sa, že mi nechcú pridávať povinností a prenechali mi dom, v ktorom ma vychovávali. Vraj: „Teraz tento dom teraz patrí tebe a tvojmu manželovi, budú v ňom vyrastať vaše deti." Lenže doteraz som v ňom žila sama... teda ak nepočítam Crimsona. Nikdy mi to neprišlo šialené žiť s duchom. Nedal mi ani príležitosť myslieť na to, že by som si našla iného a živého muža. Crims ma zahŕňal láskou takou nevinnou, že som si nevedela predstaviť, že by tu so mnou už nebol. Nemohla by som žiť v milostnom trojuholníku a manželovi by som to určite nevysvetlila. Okrem toho som ku Crimsonovi sama niečo cítila, bol mojou druhou polovičkou.

„Klop, klop," povedal a nakukol do izby. Nie, to nebol jeden z tých vtipov.

„Kto tam?" opýtala som sa.

„Duch," uškrnul sa. Toto ho hádam nikdy neprestane baviť.

„Kam sa chystáš, drahá?" opýtal sa zvesela.

„Beriem rodičov na večeru. Chýbajú mi," zašvitorila som a neuniklo mi ako zaškrípal zubami. „No ták, bolo to už dávno. Dospelí nechápu, že duchovia nám neublížia," snažila som sa ho upokojiť. „Dobre teda, ale nezdrž sa dlho."

„Nezdržím."