Poloospalo som sa vyhrabala spod perín a zdvihla mobil, ktorý besne vibroval na nočnom stolíku. Keď sa z opačnej strany linky ozval hlas so silným írskym prízvukom, vedela som, že to bol starý otec Arthur. S polootvorenými očami som zavadila o hodinky a prekvapilo ma, že volal tak neskoro. Bolo iba sedem hodín.

„Ahoj Beatrix. Volám ako sa máš. Ako sa darí v chudnutí?"

Vykrútila som oči v stĺp a ešte si stále nezvykla na týždenné telefonáty od starého otca, ktorý asi nemal nič iné na práci, len sa mi starať do života.

„Dobre. Držím sa, cvičím." Už dávno som chcela na neho vybrechnúť nech mi dá konečne svätý pokoj, pretože, keď ma bude takto stále buzerovať, čo on nazýva jemným šťuchnutím, asi vybuchnem. A pod takýmto stresom sa chudnúť predsa nedá.

„Dobre moja, len pokračuj a nezabudni, málo jesť a viac cvičiť. Pozri sa na sestru, aká je tenká ako palička."

Hej, pretože chúďa hladuje, aby sa zmestila do čísla nula, pomyslela som si a kusla si do jazyka, aby zo mňa náhodou niečo nevypadlo. Odtiahla som zo seba paplón, pretože mi vrela pokožka ako do mňa starý otec ešte stále niečo hudol. Jeho týranie trvalo ešte ďalších päť minút, ktoré sa zdali byť väčšnosťou.

Dookola klábosil o tom, ako sa mám viacej snažiť, aby som bola pekná, tenká, a aby ma chlapci mali za čo chytiť. Znovu som vykrútila oči v stĺp, a keď som znovu odrecitovala svoj monológ ako sa budem snažiť, konečne zavesil a ja som sa mohla poriadne natiahnuť v posteli.

Privrela som oči a znova pomyslela na čarovného chalana zo včerajška. Wade. Aké nádherné meno. Celú noc som nemohla zaspať a stále som o ňom rozmýšľala. Nič iné mi po rozume nebehalo. Bol taký sexy, ale aj múdry a ako náruživo rozprával o Barcleyho obľúbenej knihe.

Bola som na seba hrdá. Bolo to asi prvýkrát od doby, čo som poznala Daisy, že som sa iba tak prihovorila k niekomu cudziemu. Vlastne, on sa prihovoril ku mne. Možno kvôli tomu, že som bola sama a na šach potrebujete dvoch hráčov.

Inak by sa ku mne neprihovoril?

Ľutoval ma?

Zavrela som oči a párkrát sa zhlboka nadýchla, aby som odohnala negatívne myšlienky. A zaplavila sa iba pozitívnymi. Napríklad, že otec na raňajky robil lievance a tie sa mu stále vydarili. Pre istotu som trikrát zaklopala po dreve, aby som to náhodou nezahriakla. Avšak, keď som na schodoch zacítila kokosovú vôňu, ihneď som preletela do kuchyne a sadla si oproti sestre.

„Buenos días, bodkovaný ksichtík, vidím, že sme sa nevyspali práve doružova." Podpichla som ju, keď ma opäť obdarila hnusným kukučom a ukázala mi prostredník, ktorý elegatne vysúvala von ako Deadpool. Otec ju napomenul a potom mi už iba vyplazila jazyk.

„Asi zomriem. Také mám bolesti, že asi odpadnem." Hlesla som a priložila som si dlaň na brucho.

Otec ako vždy, keď ma navštívil krvavý kamarát, zvískol a priložil si ruku na srdce. „Takže predsalen nebudem starý otec."

Zagúľala som očami a neveriacky na neho žmúrila oči.

Sestra vyprskla do smiechu, až jej čučoriedka spadla naspäť do taniera. „Ako mohla byť tehotná, keď nemá ani frajera? A určite nemala ani sex."

Kusla som si do pery, aby som nevyprskla ako Olive veľmi afektovane a čudne vyslovila slovo sex.

Otec sa obrátil na Olive a s varechou v ruke zahrmožil do vzduchu. „Odkiaľ . . . ako . . . kto . . ." Otec začal koktať a ja som tušila, prečo bol tak rozrušený. Každej dcére, keď dostala menštruáciu urobil obrázkovú prednášku, čo sa dialo v ženskom tele. Keď dcéra dovŕšila pätnásť a išla na prvú školskú akciu na strednej, otec dal príhovor ako zaobchádzať s chlapcami, ako si chrániť venček a hlavne, ako nikdy, nikdy nedovoliť chlapcovi, aby vás chytal tam dole.

Stále som si myslela, že otec sa v tom vyžíval najviac a dcéram len prihodil infarkt.

„Kľud oco," pohodila rukou Olive a zamľaskala, „to vie predsa každí."

Otec neveriacky pokrútil hlavou a obrátil sa späť ku sporáku a začal si niečo po španielsky mrmlať popod nos.

Nepekne som sa pozrela na sestru a poťukala si na hlavu, či bola vôbec normálna. Hlavou som pokynula ku otcovmu chrbtu, ktorý sa nakláňal nad panvicou s lievancami. Pozri, čo si spravila, naznačila som jej perami a pocítila, že atmosféra v kuchyni už nebola taká veselá ako predtým.

„Prepáč papá." Olive dožula, odlepila sa od stoličky a podišla k otcovi. „Kľudne mi môžeš povedať to, čo si vravel Rere s Trixie." Objala ho zozadu a otec ihneď ožil.

„Dospievaš tak rýchlo chiquita, len chcem, aby ste boli na všetko pripravené." Úkosom sa na mňa pozrel a pousmial. Keď si Olive znovu sadla za stôl, otec sa jej spýtal, odkiaľ to všetko vie. Otec žil asi v minulom storočí, keď nevedel, že teraz stačilo jedno kliknutie od toho, aby ste sa niečo dozvedeli.

„Ta tak . . ." začala zo seba habkať sestra, ktorá sa nervózne zasmiala. „Teším sa na tvoju prednášku."

„Prednášku?!" Otec ma prepichol čokoládovými očami a zdvihol obočie nahor.

„A ako by si ty volal skoro hodinovú prezentáciu?" zavtipkovala som, nahla sa ponad stôl a schmatla dve čerstvo upečené špaldové lievance. Cesto bolo nadýchané a nebesky lahodné. Potrela som vrchnú lievancu hojnou dávkou rozšľahaného mascarpone s hnedým trstinovým cukrom a hodila na vrch i hrsť bobúľ. Labužnícky som sa pustila do jedla a pri prežúvaní prvej lievanci som sa skoro zadusila smiechom, keď do kuchyne pritancoval Barcley v krikľavo oranžovej teplákovej kombinéze.

„Pán Dí, máme sa?" prisadol si ku mne a poďakoval za tanier, ktorý mu otec podal. Ozdobil si lievance arašidovým maslom, banánom a s chuťou sa do nich pustil.

Neveriacky som nad kamarátom krútila hlavou a zagánila naň, nech sa nenapcháva ako prasa. Barcley si ukazovákom zotrel arašidové maslo z kútika úst a pooblizoval si ho. Slastne zamľaskal a odkázal otcovi, že lievance sú delikátne.

Zvraštila som čelo a hlesla, že je nechutný a v tom, sa ma otec spýtal, kde je Daisy.

Kusla som si do pery a pohľadom vyhľadala Barcleyho. Pochopil, že som to nikomu ešte nepovedala. Chcel niečo utrúsiť, lenže som ho predbehla.

„Vieš oci, už sa s Daisy nekamarátime." Prehodila som a očami skĺzla na prepletené ruky, ktoré som mala položené v lone. Na stotinu sekundy sa mi kútiky úst zosunuli nadol, lenže som ich opäť nadvihla a vyčarila malý úsmev. Odtiahla som sa od stola a so zavŕzganím stoličky sa postavila.

„Conejito," pribehol ku mne otec, a ihneď ma zajal v objatí. „Prečo si mi nič nepovedala?" pohladil ma po vlasoch a chcel sa na niečo ešte spýtať, lenže som sa mu vymanila z medvedieho objatia, potiahla Barcleyho za rukáv a v tichosti sme vyšli do mojej izby na poschodí.

Barcley obsadil moje ružové vrece na sedenie a ja som sa posadila do tureckého sedu oproti nemu a chrbtom sa oprela o drevený rám postele. Zhlboka som si vzdychla a zadívala sa na strop. Privrela som na chvíľku oči a sústredila sa na dýchanie. Srdce mi začalo biť pomalšie a po chvíli som sa cítila už lepšie.

„Tak, conejito," začal Barcley a vykrútil pery do úškľabku. „Nikomu si o Daisy ešte nepovedala?"

Pokrútila som hlavou a vystrela nohy pred seba, pretože ma začala chytať kŕč. Boli to už týždne, čo sa mi na chodbe Daisy smiala do ksichtu. Týždne, ktoré som preplakala v tichosti v izbe, keď každí už uľahol do pokojného spánku. Týždne, kedy som vkráčala do školy v neistote, či ju uvidím, a či sa mi bude zase smiať. Boli to tie najhoršie týždne v mojom živote. Akoby som stratila kúsok seba a ten kúsok mi chýbal.

Bola som zronená a bez života, lenže v škole som sa musela tváriť, že všetko bolo v poriadku. Aspoň vtedy, keď som na chodbách zbadala odfarbenú blonďatú hrivu.

„Keď o tom budem hovoriť, bolí to ešte viac." Priznala som a spomenula si na list, ktorý som mala napísať a adresovať Daisy bez toho, aby som jej ho posielala. Minulý týždeň som doktorke Föhrenwegovej zaklamala, že mi tá jej domáca úloha vypadla z hlavy.

„Ale práve to, že o tom budeš hovoriť, zakceptuješ to a pohneš sa ďalej." Barcley premúdruto zakoktal a pomrvil sa na mieste.

Zagúľala som očami, ale uznala, že kamarát mal pravdu. Opäť. „Otec by z toho robil zbytočnú drámu. Vieš aký je." Hlesla som a vyrovnala chrbát, v ktorom mi zapukalo.

Pritakal. „Keď sme už pri tej dráme," zazubil sa, rozvalil sa na zemi predo mnou a hlavu podopieral rukou. „Ideme na školský ples." Povedal rozhodne a čakal, ako zaregujem.

Vyprskla som do smiechu a chytila sa za brucho. „Ples? Ja? Ani omylom."

„A to už prečo nie?"

„Barcley," povzdychla som si a spomenula si na rok predtým, ktorý sa ešte stihol udiať pred pandémiou začiatkom marca. Samozrejme, že sme s Daisy boli nerozlučná dvojka a na ples sme si robili doprovod spolu. Šaty som narýchlo zohnala, pretože sme sa rozhodli na poslednú chvíľu.

Ja som dobre vedela, prečo by som tento rok nešla. Nebolo by to kvôli Daisy, bolo by to kvôli mne. Vlastne, mojej postave. Kusla som si do pery a nakoniec povedala Barcleymu, prečo otáľam ohľadom plesu.

Kamarát očividne nepochopil, a ani nikdy chápať nebude, dokým nebude mnou. „Preboha Trixie, to je maličkosť."

„Maličkosť? Nájsť na toto," ukázala som na seba, „elegantné šaty?"

Barcley pohodil rukou, akoby sa ani nejednalo nájsť plesové šaty číslo štrnásť, možno šestnásť, asi osemnásť, keď máme byť načisto úprimný.

Nevedel, aký to bol pocit vojsť do obchodu a dozvedieť sa od predavačky, že čísla väčšie ako osem nemali.

Nevedel, aké to bolo, keď sa konečne vyberiete vyskúšať šaty a úkosom sa pozriete na tenké paličky, ktoré sa vám chichocú za chrbtom.

Nevedel, aký to bol ten najhorší pocit na svete myslieť si, že šaty v mojej veľkosti snáď nešili, keď som vyskúšala neskutočne veľa šiat v rôznych obchodoch a žiadne mi nesedeli.

Nevedel, aké to bolo ísť do obchodu pre moletky, kde vo výklade stáli hrošie ženské a držali v rukách paličky s nápisom XXL.

„Trixie, robíš z komára somára. JA som ti už šaty objavil." Pyšne sa odlepil od podlahy a rukou naznačil, aby som ostala ticho, keď som chcela niečo povedať. Priplával ku mne a z tašky pohodenej pri posteli vytiahol magazín A la chic!

„Prosím ťa, ako mi ten ženský časák pomôže s mojou dilemou?"

„Uvidíš." Žmurkol Barcley a prisadol si ku mne. Oprel sa o posteľ a nadšene mi pred nosom podržal decembrové vydanie. „Pozri, kto je na obálke."

Zagúľala som očami, schmatla časopis a premerala si postavu na obálke. „Elisè Sabiel?" zavtipkovala som, pretože to bolo prvé, čo som si všimla.

Barcley pritakal. „Tamara Herczeg Sabiel v plnej kráse. CEO módnej značky Elisè Sabiel." Popohnal ma, aby som vyhľadala článok a prstom ukázal na šaty na konci jej interview.

„Toto sú tvoje šaty." Povedal rozhodne a spýtal sa ma, čo na ne hovorím.

„Zbláznil si sa?" vypadlo mi skôr ako som pouvažovala nad tým, čo mu na to odpoviem. „Nemôžem mať tieto."

„Ale môžeš. Prečo by si nemohla?"

Vzdychla som a opäť rukami tancovala okolo seba. Nechcela som povedať nahlas, že určite taká róba nebude v mojej malej veľkosti.

„Trixie, áno, budú mať na teba číslo. Uvidíš." Žmurkol a potom mi ukázal, aby som prečítala pasáž v časopise.

„A ešte posledná otázka. Povráva sa, že Elisè Sabiel vyšle na februárové mólo v Paríži plus-size modelky. Viete mi potvrdiť, či sa i tento prestížny dom zapojí do BodyPositivity hnutia, a keď áno . . ." Barcley ma stopol a skoro som ohluchla, keď zvrieskol, že budeme v Paríži, keď budú parížske módne dni.

Pozerala som sa žmurkajúc na kamaráta a až po chvíli mi doplo, čo tým myslel. „Tak, po prvé, odkedy si členom akademického turnamentu, a po druhé, kto povedal, že sa ide do Paríža." Obočie som zodvihla nahor, a keď začal zo seba niečo habkať, ako to myslím, pripomenula som mu náš malíčkovský prísľub v jedálni.

„Ešte si nebol na futbalovom tréningu."

Buenos días- Dobré ráno, špan.

Papá- Otec, špan.

Chiquita- Maličká, špan.

Conejito- Malý zajko, špan.