Z mojej izby sa skoro ráno ozývalo fučanie a tlmené ochkanie. Nie, neboli to TIE zvuky, ktoré podľa novodobých tínedžerských komédií by mali vychádzať z izby mladej dievčiny. Cvičila som. Vlastne, skôr tancovala. HIIT tréning s prvkami tých najzákladnejších svalových cvičení ako drep, či výpady s výskokom. Nevedela som odkiaľ som bola plná energie, ale tento príval pozitivizmus sa mi začínal pozdávať.

    Keď som včera k večeru odchádzala z ambulancie doktorky Föhrenwegovej, cestou domov som išla pešo, aj keď sa už pomaly stmievalo. Studený vzduch ma príjemne šteklil v hrdle a ja som celou cestou domov tuho rozmýšľala nad doktorkinými slovami. Keď som dorazila domov, otec sa už krútil v kuchyni, sestra Olive trucovala, pretože mala ksicht posiaty vyrážkami a po odskúšaný nového krému, bola nimi posiata ešte viac a mama bola opäť prikovaná na stoličke vo svojej pracovni.

    Vstúpila som do kuchyne vo chvíli, keď otec nemotorne miešal velikánskou drevenou varechou v hrnci niečo, čo voňalo veľmi exoticky, a teda veľmi nejediteľne. Dioptrie sa mu pritom zahmlievali, pretože sa z hrnca parilo, akokeby mala čo chvíľa vybuchnúť v ňom sopka. Posadila som sa za okrúhly drevený stôl a snažila sa zachytiť pozornosť Olive, lenže tá mala na očiach prilepený mobil.

    „Aké bolo sedenie?" opýtal sa otec a pritancoval s vriacou polievkou ku stolu. Pofúkala som červenú hustú tekutinu predo mnou a natiahla sa po špaldový chlieb, na ktorý som si natrela hrubú vrstvu hummusu. Kontrolovala som sa, zobrala som si iba jeden krajec a potom podala košík s pečivom otcovi, ktorý ho položil na druhý koniec stola.

    „Dnes to bolo dobré." Uznala som nakoniec, nabrala polievku na lyžicu a pri nose ju pozastavila. Všimla som si miniatúrne kocky zeleniny, šunku a syr, ktorý sa natiahol a jeho druhý koniec ostal v miske.

    „To ma teší." Úprimne sa usmial a bolo na ňom vidieť, že sa nesmierne tešil. „Minestrone." Zazrel na mňa otec a zazubil sa. „Myslím, že sa mi podarila." Vložil si lyžicu do úst a labužnícky zamľaskal. Olive urobila to isté a aj ona sa poddávala luxusnej chuti talianskej polievky.

    Ochutnala som i ja a moja reakcia bola presne taká ako tá ich. Polievka bola trošku sladká, korenistá, ale zároveň krémová a slanosť varenej šunky a parmezánu jej dodávala šmrnc. Bola delikátna. A chrumkavosť chleba s mojou najobľúbenejšou pomazánkou, bolo čisté nebíčko v papuľke.

    Kým sme vylizovali posledné zvyšky z našich misiek, mama dorazila do kuchyne, zobula si lodičky, so zavŕzganím sa posadila oproti otcovi a položila na stôl pohár s írskou whiskey. Ako mama i starý otec hovorili, čo nevylieči whiskey, na to liek neexistuje. A tým sa aj riadili. Mama niekedy dokázala naliať do seba i dve fľaše za týždeň. Za pohárik si dá, keď oslavuje, keď chce upiť nudu, alebo len tak ku výdatnej večeri.

    I keď mama stále otcove varenie ofrflala, tentoraz si nabrala polievku a lačne sa do nej pustila. Olizovala si pery, napchávala do seba chlieb a hojne si ho natierala hummusom. Potom sa spýtala otca, či by si nedal gin s tonikom, a keď súhlasil vyskočila ako srnka a pobrala sa namiešať koktejl.

   Zaklipkala som očami, a aj keď to bolo neuveriteľné, mama mala i pár svetlých chvíľok. Chápala som, že bola v neustálom strese, ale väčšinou si ten stres a nervozitu vybýjala na rodine. Bola v ustavičnom kole a vyzváňajúce telefonáty a stretávky sa stali jej novou normou.

    Spomenula som si na povinnú karanténu minulý rok, ktorá trvala vyše mesiaca. Mama dostávala menej telefonátov a nechodila na skoro žiadne schôdzky. Všetko sa zastavilo. Z povaly mama vytrepala spoločenské hry, varili sme špagety s kečupom, nad ktorými otec krútil hlavou a zababušené na gauči sme pozerali samé Disney rozprávky.

    Aj keď sme po pár dňoch pocítili ponorkovú chorobu a mama začala argumentovať so všetkými a všetko jej vadilo, nakoniec sme sa udobrili. Avšak, mama si chybu samozrejme nepriznala. Na ďalší deň nás zobrala do nákupného centra a mohli sme si kúpiť, čo sa nám zažiadalo.

    Po výdatnej polievke sme sa všetci presunuli do obývačky a otec zapol ďalšie pokračovanie Rýchlo a zbesilo. Mama s otcom sedeli v náručí a popíjali alkoholický koktejl a ja s Olive sme sa napchávali popkornom, ktorý bol vypučaný vzduchom, a tak ho netrebalo kúpať v oleji.

    V ten večer som si ešte pustila dokument, ktorý mi odporučila doktorka. Mala pravdu. Film mi otvoril oči dokorán a ja som videla svet v iných farbách. FAST FOOD. Jedlo nadizajnové tak, aby pobláznilo zmysly, hormóny, a aby sme sa ho nevedeli nabažiť. Každá ingrediencia starostlivo upravená v laboratóriach, aby spĺňala tri základné požiadavky, ktoré pôsobia na naše telo ako droga. Tuk, cukor a soľ. Kombináciou týchto troch prvkov, naše telo nemôže odolať a prestať myslieť, kedy dostane ďalšiu dávku tejto smrteľne vynikajúcej kombinácie.

    Cez noc sa mi snívali čudesné sny, ale pozeranie dokumentu ma motivovalo natoľko, že som ihneď ďalšie ráno z pyžama skočila do cvičebného úboru.

    Kým som dokončila pár minútové video, pot zo mňa tiekol v prúdoch. Chrbtom ruky som si poutierala čelo a nahla sa po vodu. Odkedy som vstala, vyglogala som už tri vysoké poháre. Zrazu mi do izby vtrhla mama a klopkala si na čelo, či som normálna budiť celú rodinu tak skoro ráno.

    „Myslíš, že ti to pomôže?" odfrkla a zabuchla za sebou dvere.

    Sklopila som oči a zhlboka sa nadýchla. Chcela som zaklapnúť notebook, lenže mi v tom došla správa z fóra.

    Me_Likey_mangoes: Nakoniec s riaditeľom dopadlo všetko OK. Predstav si, začal kecať o tom, ako by vyzeralo na naších prihláškach na výšku, že sme v polovici školy sekli s futbalom. A hlavne vyzdvihol naše úspechy za posledné roky, kedy sme doniesli do školy samé zlaté trofeje. Taktiež prisľúbil zvoľnenie, čo sa týka školy, esejí, a tak. To niektorých presvedčilo natoľko, že ako slabosi pristúpili na dohodu. Narozdiel odo mňa. Ja si to ešte musím prejsť hlavou. Možno dokončím tohtoročnú sezónu a potom padla. Aké bolo sedenie s terapeutkou?

     Sadla som si za notebook na zem do tureckého sedu a začala vyťukávať odpoveď. Avšak, nevedela som čo odpísať. Napísať len to, že sedenie bolo o.k. sa mi zdalo prikrátke. Nejako som pozabudla na jeden kľúčový detail a to ten, že moja terapeutka vlastne bola detská psychologička, ktorá mi pomáhala s obezitou.

    Vlastne, o mojom výzore vedel len toľko, že som napoly Írka a Španielka, s hnedo-ryšavými vlasmi, a že výzor som veľmi neriešila. On mi na to odpovedal, že som určite nádherná, za čo som sa zapýrila a nechala ho vtom, že som vytvarovaná ako všetky ostatné tenké baby. Na čo mu vešať na nos, že som bola veľká, keď ho aj tak v živote neuvidím?

    Odpísala som mu iba, že sedenie prebehlo v pohode. Viac sa mi vypisovať nechcelo, pretože mi začalo neskutočne škvŕkať v bruchu a z tej vody a cvičenia som musela nutne vyprázdniť črevá. Zvuky z kúpeľne boli ešte desivejšie ako tie, ktoré som vydávala pred chvíľou z izby. Po výdatných raňajkách, ktoré som už v tichosti sama prežúvala pri kuchynskom stole, som sa vybrala do parku pri dome. Každú sobotu sme sa tam s Daisy vybrali hrať šach, chlipkať horkú čokoládu pri botanickej záhrade a klebetiť na hojdačkách vedľa. Naposledy sme tento náš víkendový rituál robili pred pár mesiacmi.

    Porozhliadla som sa po parku, v ktorom boli len psíčkari, aby uspokojili potreby svojich domácich miláčikov a bežci, ktorí boli ranní vtáci. Pohľadom som zavadila na hodinky tróniace na ruke a usúdila, že ten včerajší dokument ma postavil do late, keď bolo iba sedem hodín ráno a ja som celá premrznutá stála v strede parku.

    Pohla som sa smerom ku šachovým stolom a zastala pri druhom sprava. Kamenný stôl nebol nalomený, farby šachovnicového poľa nebolo vyšúchané a stôl nebol hneď pri kríku s pučajúcimi kvetmi, ktoré by prilákalo včely. Avšak, počas zimy sa šach presunul do miestnosti vedľa botanickej záhrady, kde sa zvykli organizovať prednášky s výhľadom na park.

    Pomalými krokmi som sa presunula dovnútra a sadla si za drevený stôl . Od zimy ma striaslo, keďže bolo dokorán otvorené velikánske okno, cez ktoré prúdil dnu ľadový vzduch. Vytiahla som z vrecka hygienické vreckovky napustené dezinfekčným gélom a starostlivo poutierala šachové figúrky. Najprv som mala v úmysle zahrať si sama so sebou, lenže z kúta miestnosti sa ozval mužský hlas.

    „Potrebuješ spoluhráča?"

    Otočila som za neznámym a nervózne si kusla do pery.

    „Samozrejme, ak na niekoho nečakáš." Naklonil sa a obalom knihy sa zľahka dotkol nohavíc.

    „N-nie." Vykoktala som a pokynula, aby si prisadol.

    „Ranné vtáča?" Presunul sa k stolu a ja som si všimla, že sa presúval za pomoci barlí.

    „To sa môžem spýtať aj ja teba." Posunula som pešiaka o dve políčka dopredu. „Čo sa ti stalo s nohou?" opýtala som sa a čakala na jeho ťah.

    „Ále, narazil som si ho na tréningu." Mávol rukou a posunul svojou figúrku.

    Chcela som sa opýtať, aký šport robil, lenže ma predbehol a dodal, že americký futbal.

    Prikývla som a svojím jazdcom som mu vybila pešiaka.

    „Videla som, že si čítal Giovanniho izbu od Baldwina.

    Brunet odlepil oči od šachovnice a s úžasom si ma premeral. „Čítam ju už asi piatykrát." Odpovedal s úsmevom a bolo na ňom vidieť, že bola asi z jeho najobľúbenejších. „Stále som obdivoval Baldwina. Neviem si ani predstaviť, čo musel zažívať. Ako afroameričan a ako aj homosexuál v tých rokoch."

    Pritakala som. „To asi nikto."

    „Tá kniha nie je ani tak celkom o homosexualite, ale skôr o tom, čo sa stane, keď sa až natoľko bojíš, že nakoniec zistíš, že nikoho milovať už nemôžeš." Podotkol jedným dychom, naklonil sa dopredu a začal si masírovať bradu. Pohol strelcom a opovážil sa mi schmatnúť kráľovnú.

    „Hm," zmraštila som čelo a nervózne si začala kuskať spodnú peru. „Dobré, dobré." Vzala som jazdca a obkľúčila jeho kráľa. „Mat." Radostne som zahvízdila, lenže on mi ho vzal strelcom, čo som neprepodkladala. Za mojím nesústredením bola jeho prítomnosť a hlavne jeho hnedé očiská, ktoré ma nesmierne priťahovali. Vyžaroval z neho pokoj, šarm a chlapčenské šibalstvo.

    Očami som prechádzala črty jeho tváre, keď rozmýšľal nad ďalším ťahom a usúdila som, že by mohol byť modelom. Jeho nádherné orieškové oči si ma sem-tam premerali a ja som sa v tej chvíli roztápala ako na masle. Jeho detailné pozorovanie ma pohltilo natoľko, že som nepostrehla ako sa jeho pery hýbali a jeho slová smerovali na mňa.

    Zaklipkala som očami a vrátila sa späť do reality.

    „Šach-mat." Oprel sa chrbtom o stoličku a zoširoka sa usmial.

    Ešte hodnú chvíľu som sa pozerala na môjho mŕtveho kráľa a potom sme figúrky späť poukladali na šachovnicu.

    „Dobrá hra." Predklonil sa a vytasil predo mňa ruku. Ako spomalená a ešte stále okúzlená jeho šarmom som mu ňou potriasla a prekvapila ma jemnosť jeho pokožky. Zároveň mnou prešli zimomriavky i horúčava. Nevedela som, čo sa to so mnou dialo, ale vedela som jedno, že sa mi na pravej strane čela kotúľa pot a ja som mala veľké nutkanie si ho zotrieť chrbtom ruky.

     „Vedela si, že jeho vydavateľ i agent mu odporučili spáliť rukopis?"

    Prikývla som, za čo som si od neho zaslúžila prekvapivý kukuč. „Tá novela mala pre neho hlboký osobný význam." Povedala som premúdruto a opakovala Barcleyho slová, keď mi podrobne analyzoval knihu.

    „No, ešte som nestretol niekoho, kto by nielen čítal túto knihu, ale vedel o nej také detaily."

    Milo som sa usmiala a prehodila neposlušný prameň vlasov za ucho, v ktorom sa mi trblietala neveľká perlová náušnica. „Kamarát miluje knihy a ich dom v nich doslova pláve. Jeho mama je profesorka literatúry na univerzite, a aby sme sa každé leto nenudili, dávala nám čítať knihy a potom ich s nami podrobne rozanalyzovala."

    Vykrútila som kútiky úst nahor a spomenula si i na minulé leto, kedy sme rozoberali knihy online cez skype, keď Barcley s rodinou boli u príbuzných pri mori. Barcleyho mama vôbec nevedela narábať s počítačom, preto každú chvíľu musel Barcley vojsť do jej izby a pomáhať jej. Ale keďže, aj on bol tak trochu technický antitalent, musel prísť jeho mladší brat, ktorý to raz dva zariadil.

    „No, podľa úsmevu to vyzerá, že hodiny s ňou si užívate."

    „To hej."

    Pomaly sme sa zberali na odchod, a keď sa neznámy zohol pre barle, spýtala som sa, či mu netreba pomôcť.

    Chalan sa vyrovnal a pokrútil hlavou. „Ale dík." Vybral sa smerom k dverám, ktoré som mu ochotne otvorila a prešli sme do parku.

    „Bývaš blízko?" zaujímal sa možno preto, aby vedel ako ešte dlho budem chodiť za jeho zadkom. Snažila som sa utíšiť negativizmus v mysli a odpovedala, že hneď pri parku. Kráčali sme teda smerom k môjmu domu a neznámy nastúpil na autobus, ktorý prifrčal, keď sme došli na zastávku. Odzdravili sme sa a v poslednej chvíli sme si vymenili mená.

    Prekvapilo ma, že som sa len tak dala do reči s cudzincom. Nikdy pred tým som to neurobila. Bola som na seba hrdá. Väčšinou som trpela úzkosťou, keď som mala konverzovať s ľuďmi, ktorých nepoznám. Nikdy som nebola veľmi ukecaná. Len, keď ma niekto lepšie spoznal, a vtedy som bola otvorená a huba sa mi nezastavila.

    Volal sa Wade.

    A dúfala som, že ho ešte niekedy uvidím.