MysteryGirlPrincess007: Prepáč, že som sa ti neozvala skôr. Riešila som svoju malú krízu – nechcem sa o tom baviť. Ani nehovor, moja matikárka je rovnaká. Keby mohla básnila by o nemeckej ríši a vyzdvihovala by jej každý aspekt. Teší ma, že už to máš za sebou. Viem si predstaviť, aké to muselo byť stresujúce. Ako to berie mama? Už vychladla? Držím palce s riaditeľňou. Napíš potom ako to dopadlo.

Kým som čakala v útulne zariadenej čakárni na doktorku Föhrenwegovú, rýchlo som napísala správu cez Historum a potom sa začítala do časopisu, ktorý ležal obďaleč. Na titulke sa vyškierala nádherná, a hlavne tenučká blondínka, s dlhokánskymi nohami. Mala perlový choker, čierny korzet, ktorý jej ešte viac zviditeľnil už aj tak tenké krivky a áčkovú sukňu, ktorá jej odkrývala opálené nohy. Nevedela som, či takéto časopisy boli vhodné, aby len tak ležali v ambulancii detskej psychologičky zdravia, ktorá sa zaoberala hlavne poruchami príjmu potravy.

Áno, obezita BOLA poruchou príjmu potravy, pretože sa jej prijímalo v enormnom množstve, a hlavne z nutrične nevyvážených zdrojov. Niekto mohol namietať, že obéznemu človeku stačí znížiť príjem potravy a zvýšiť aktivitu. Keby to len bolo také jednoduché. Bolo milión faktorov, ktoré vám dopomohli k tomu, aby sa ručička na váhe stále posúvala ďalej.

V mojom prípade to bol nezdravý prístup k strave, emocionálne prejedanie, veľké porcie a nevyvážené makronutrienty a podobne. S obezitou som bojovala už od detstva, odkedy si pamätám som bola väčšia ako ostatné dievčatá z triedy. Už na základnej som si musela kupovať oblečenie na dospelákoch, pretože na detskom oddelení mi bolo všetko malé.

Nemohla som si poriadne užiť ani dovolenku pri mori, pretože, keď som sa uvidela v zrkadle oblečená v dvojdielnych plavkách ako moje velikánske brucho vodilo dojem, že som bola tehotná, som musela ležať na lehátku obalená v šatke alebo v šatách a celá spotená hovoriť otckovi, že mi je zima, alebo, že sa nechcem opáliť. Naopak moja staršia sestra nemala problém producírovať sa skoro nahá a budiť pozornosť u opačného pohlavia. Ja som mala trinásť, ona sedemnásť. Na mňa znechutene ukazovali a za ňou každý slintal.

A to som ani nespomínala ako nosenie šiat v lete mi spôsobovalo doslova až také bolesti, že som nemohla na druhý deň chodiť. Koža medzi nohami bola taká vyšúchaná a červená, že niekedy som ju mala odratú do krvi. Vtedy som ešte nechápala, čo to znamenalo. Teraz som už vedela, teplo plus pot plus enormne veľké stehná, ktoré sa o seba trú pod šatami sa rovná nočná mora každého obézneho dievčaťa.

A ako som zistila, že mám strie na bruchu a nohách a vlastne po celom tele? Na dovolenke v Grécku, keď som mala asi jedenásť, sa ma na tie čudesné jazvy spýtala moja šesťročná sesternica Ester. Vlastne, ona to zvrieskla a dodala: „Fúj! Čo to máš na bruchu? Niekto ťa poškrabal?"

A o dva roky neskôr sa mi môj bratranec vysmieval a veľmi názorne ukazoval, aké som mala veľké brucho. Len tak ležérne pri bazéne s ľuďmi, ktorí nám rozumeli, vrieskal na celé kolo. V ten deň som už z izby nevyliezla, a ani obraz mojej sestry, ktorá išla na rande s nechutne sexy talianom v najkratších šatách, aké som videla, ma nijako nepovzbudila.

Takže si to pekne zhrňme. Bola som veľká, nechutná tučibomba, ktorá neustále sa šprtala v historikých knihách a priala si, aby sa narodila v čase renesancie, kedy sa plnoštíhle ženy považovali za symbol krásy.

„Pani Padillová." Ozvala sa doktorkina asistenka a zažmurkala na mňa spoza veľkých babkovských okuliarov.

Zažmúrila som oči, položila modelku na kopu ostatných časopisov, ktoré normalizovali vychudnuté babenky bez kriviek a čisto vyholených na všetkých, všetkých miestach tela a pratala sa do miestnosti za doktorkou. Keď som prechádzala pri brunetke, podľa ktorej som vyzerala tak staro, že mi povedala pani, som medzi zuby odsekla, že slečna. Neznášala som, keď mi hovorili pani. Som snáď taká stará? Veď predsa nevravia, že obézni ľudia vyzerajú mladšie, pretože sa tvár vyplní tukom a nemajú tak vrásky?

Akonáhle som prešla cez prah do doktorkinej ambulancie, pocítila som známu a príjemnú vôňu levandule. Sadla som si na krémovú a veľmi pohodlnú pohovku a nohy vyložila na taburetku s kvetinovou potlačou. Doktorka sa otočila na stoličke za stolom a sadla si na tyrkysovú pohovku oproti. Mala nádhernú citrónikovú rúšku, ktorá dodávala celej miestnosti letnú atmosféru.

Kým si doktorka vytiahla velikánsky notes so zlatými kruhmi, zapozerala som sa na zapadajúce slnko, ktoré jemne sfarbovalo oblohu do sýto oranžovo-ružova, až miestami fialova. Za stolom mala obrovitánske presklenné okno tiahnuce sa po celej dĺžke steny, takže miestnosť bola veľmi dobre osvetlená. Slnečné lúče ma oslepili, takže som sa obrátila na brunetku, ktorá si ma už asi hodnú chvíľu premieravala.

„Takže, Beatrix. Aký si mala týždeň?" začala a poupravila si dizajnérske dioptrie s bordovým rámom. Tieto sa mi na nej páčili asi najviac. Okuliare striedala tak často ako niekto ponožky. Mala veľmi veľkú kolekciu.

Nechcela som ihneď začínať so šokantným odhalením, ktoré na mňa čakalo hneď v prvý deň školy. „Mám depku."

Pani doktorka prikývla a naznačila, aby som pokračovala.

„Tak trochu som odbočila od zdravej stravy a poddala sa pokušeniam."

Doktorka nadvihla obočie a chcela sa niečo dodať, lenže som ju prebehla.

„Veľmi sa poddala. Včera som do seba napratala jednu celú pizzu, milkshake, hranolčeky a popcorn s kolou v kine. Bola som s kamarátom na večeri a v kine." Lož, bola som so strýkom Evanom, ktorý ešte neodcestoval za prácou profesora na univerzite, a chcel sa pred odchodom stretnúť a rozlúčiť. Keby som to povedala doktorke, ihneď by poddala informáciu starému otcovi, ktorý by svojho syna vypočúval.

„Viedla si si tak dobre Trixie. Občasné malé zobnutie niečoho sladkého je v poriadku, lenže, megalománske jedenie fast foodov a jedál plných cukru a tuku, je už niečo iné." Doktorka si poupravila okuliare na nose, pretože jej kĺzali nadol a odkašľala si. „Je niečo konkrétne, čo ťa ovplyvnilo pri výbere jedla?"

Trafila do čierneho. Jemne som prikývla. Vedela som, že som jej to musela povedať. „No," začala som a pošúchala sa na kolene. Potom som očami naň skĺzla a všimla si červenú škvrnu. Naslinila som si prst a snažila sa ju zotrieť. A potom som sa rozplakala.

Doktorka ku mne skočila, položila notes na stôl a jednou rukou objala. Natiahla som sa po vreckovku z boxu, ktorý trónil na stole, zložila masku a vyfúkala nos. Plakať v maske bolo veľmi náročné.

„Dnes som zbaštila dve veľké trojuholníky pizze." Zafňukala som, pretože ma to ťažilo na srdci a chcela som byť ku doktorke úprimná, aby mi pomohla. „A ešte snickersku." Prerývane som začala dýchať a doktorka sa ma snažila ukľudniť jemným hladkaním na chrbte.

„A?" hlesla a ja som vedela, že už ma mala dávno prekuknutú.

„A fľašku koly," vyfúkala som si znovu nos a zakašľala, „a ešte mliečnu čokoládu s lieskovými orieškami." Znovu som sa rozplakala a horúčkovito si utierala slzy veľké ako hrachy. „A potom som sa cestou sem zastavila ešte v Krispy Kreme a mala tie ich tri božské," očami som zabodla na strop a olízla si pery, „donuty." Potiahla som nosom a utrela si slzy do rukáva.

„Ja neviem, čo sa to so mnou deje. Jednoducho som stále hladná, a keď niečo zjem, chcem z toho viac a viac. Akoby sa mi niečo spustilo v hlave, nejaký mechanizmus, ktorý mi stále našepkáva, aby som jedla a jedla a jedla."

Doktorka sa odtiahla a podala mi ďalšiu vreckovku z konferenčného stolíka. Sadla si naspäť na svoje miesto oproti a milo sa na mňa usmiala.

Zhlboka som sa nadýchla a rozpovedala jej čo sa stalo medzi mnou a mojou najlepšou kamarátkou Daisy. Vlastne, už bývalou kamarátkou. „Bolí to."

Doktorka Föhrenwegová sa nahla dopredu a položila si notes na stehná. „Akákoľvek strata človeka rozhodí. Aj keď Daisy nezomrela, v tvojich očiach si o ňu prišla. Každý trúchli po svojom."

„Trúchli?" prekvapene som sa na ňu pozrela a prehodila si prameň ryšavkastých vlasov za ucho.

„Áno, trúchli. Preto musíš sa s týmto faktom, že si prišla o kamarátku, aj keď to nebude jednoduhcé zmierniť a posunuť sa ďalej. Inak budeš tú bolesť zajedať . . ."

„Chápem." Prerušila som ju a možno už aj chápala, prečo som mala posledné dni taký veľký apetít. Jedla som, keď som bola smutná, vystresovaná, ale aj šťastná. Hormóny a emócie mi diktovali čo jesť a väčšinou, vlastne stále to boli samé nezdravé, ale komfortné jedlá, po ktorých som sa aj tak cítila zle. Previnilo. Akoby som zase zlyhala.

„Je to síce veľmi čerstvé, stalo sa to nedávno, ale niekto napríklad zvolí spálenie respektíve vyhodenie všetkých vecí, ktoré sa s osobou spojovalo – fotky, darčeky a tak ďalej. Alebo vymazať fotky danej osoby z mobilu." Odkašľala si a úkosom sa pozrela na nástené hodiny za mnou. Čas sedenia sa chýlil ku koncu a doktorka mi dala domácu úlohu.

„Viem, že v tvojom prípade je to náročnejšie, keďže kamarátku budeš vídať každý deň v škole. Len si zachovaj chladnú hlavu a nevšímaj si ju. Neboj sa, o chvíľu sa jazva na srdci zacelí, aj keď to bude trvať a postupne na ňu zabudneš." Doktorka si upravila si károvanú sukňu a opäť sa na mňa milo usmiala. Aspoň som si to myslela, nevidela som jej cez rúšku. Teraz však bol trend usmievanie sa očami, ktorý bol veľmi náročný.

„A ešte som opäť v škole vyfasovala pomenovanie prasa a tučibomba." Zafňukala som a potiahla nosom. „Už nevládzem." Plecia mi spadli nadol a pohotovo som si utrela stekajúce slzy po lícach.

„Trixie," naklonila sa ku mne doktorka a z úst jej vyšli slová, ktoré sa mi vryli navždy do pamäte a budem si ich opakovať zakaždým, keď sa budem cítiť, že nemám žiadnu hodnotu okrej tej, že som tučná.

„Ty nie si tučná. Ty len tuk nosíš. A vieš sa ho zbaviť." Usmiala sa a odlepila od pohovky.

„Takže Beatrix, nabudúci týždeň mi dones list, ktorý by si adresovala Daisy. Opíš, aké pocity v tebe vyvoláva jej strata. Čo si o tom všetkom myslíš." Poupravila si okuliare a zastrčila si neposlušný prameň vlasov za ucho. „Taktiež, ti pošlem link na perfektný dokument, ktorý vykresľuje, čo jedenie fastfoodov robí s našim telom a ako sa stávame od neho závislými."

„Pani doktorka, ja viem, že fast food a ďalšie mastné a vyprážané jedlá sú pre nás zlé, ale ja sa ich neviem nabažiť."

„Chápem ťa Beatrix. Krok za krokom."

Prikývla som. „Krok za krokom."

K doktorke Föhrenwegovej chodím necelé dva mesiace, za ktoré sa moja váha kolísala hore-dole. Ale doktorka mi stále opakovala, že ide o životnú zmenu a nestačí len o úpravu jedálnička a pár vypotených hodín v posilke. Ide o zmenu, ktorá bude trvať celý život a naučí ma základom zdravej stravy.

Konečne som chcela aj ja zažiť pocit, aké to je chodiť v lete v šatách s vejúcim vetrom medzi nohami, obliekať sa do chutnučkých outfitov, nehanbiť sa jesť vo fastfoodoch a celkovo v reštauráciách, ale hlavne čo bolo mojím cieľom, bolo byť komfortná vo vlastnom tele a páčiť sa sebe.

No a možno tak trochu som chcela už konečne mať ten pocit, kedy sa chalani budú za mnou otáčať a budem môcť nakupovať v drahých obchodoch, kde budú mať na mňa konečne konfekčnú veľkosť.