Zatvorila som sa na dievčenských véckach pri telocvični, pretože nikto ich nikdy nepoužíval, možno kvôli močovému smradu, ktorý avšak nebol taký hrozný s rúškou na ústach. Sadla som si na záchod a pár minút len civela do tmavomodrých dverí predomnou. Keď som už asi piatykrát čítala odkazy vyryté ceruzkami alebo naškrabané čiernymi fixkami, zaklipkala som očami a nahlas si vzdychla.

Cítila som sa uboho.

Skrývala som sa na smradľavých toaletách, bola som ponížená a do toho všetkého som vynechala moju najobľúbenejšiu hodinu – Dejiny Dvatsiateho Prvého storočia. Keď zazvonilo na hodinu, rozplakala som sa tak hlasno, až sa miestnosťou ozýval môj vzlykot ako ozvena.

Nevedela som uveriť, čo sa pred malou chvíľou na chodbe strednej školy Meredith Smithovej udialo. Musela som sa viackrát poštípnuť do ruky, aby som konečne akceptovala, že som nebola v žiadnom zvrátenom sne. Spracovanie reality bude ešte trvať a určite to sama nezvládnem. Pozrela som sa na displej mobilu, ignorovala správu od Mangita a vytočila som Barcleyho. Nášho, vlastne asi len môjho kamaráta už od detstva. S Daisy sme tvorili nerozlučnú trojku už od škôlky.

Barcley sa vrátil pred pár dňami z výmenného pobytu zo Španielska. Kvôli korone si musel pobyt predĺžiť, pretože hranice skoro každej krajiny sa uzatvorili. Od včerajšieho príchodu som ho ešte nevidela, pretože prespal celý deň a prvý deň školy možno tiež vynechal.

S trasúcimi sa rukami som vytočila jeho číslo a po treťom zazvonení konečne zdvihol.

„Barcley!" natešene som zvískla, avšak na mojom hlase bolo poznať, že som pred chvíľou plakala.

„Čauko Trixie." Zaznel známy hlas, ktorý ma tuho objímal.

Chcela som sa ho spýtať, či ma nevyzdvihne zo školy, pretože to asi dnes nedám, ale namiesto toho som sa mu rozplakala do telefónu a vzlykala tak nahlas, až ma rozbolela hlava.

„Trixie, zlatko, čo sa stalo?"

„No, Daisy a LOLky. Oni, ona, ja . . ." prerývane som začala dýchať a z očí sa mi valili slzy veľké ako hrachy.

„Daj mi desať minút. Stretneme sa za telocvičňou." Zložil a určite sa len teraz vygúľal z postele, pretože som počula buchot, akoby z nej niekto spadol.

Vložila som mobil do vrecka plášťa a cítila, ako mi zo srdca spadol balvan. Nebola som v tom sama. Mala som ešte Barcleyho.

Skontrolovala som hodinky a musela si švihnúť, pretože o päť minút malo zvoniť. Keby ma učiteľská hliadka na dvore cez prestávku načapala, bola by som celý týždeň po škole. Vyšla som z kabínky, opláchla si tvár ľadovou vodou a pomaly ako gepard vyšla zo školy cez východ, ktorý viedol na futbalové ihrisko.

Vliezla som za kríky, aby ma tréner, ani žiaci na telocviku nezbadali a modlila sa, aby som nenarazila na včelu, ktorá by sa uráčila vstať zo zimného spánku. Behala som až mi pľúca stačili, a keď som konečne dobehla ku bráničke, ktorá delila školský pozemok od vonkajšieho sveta, stuhla som. Na bráne bola reťaz, s ktorou som nepočítala, a ktorá tu určite minulý rok nebola.

Nechodila som poza školu veľmi často, ale párkrát sme s Daisy šli na jednodňový výlet do parku s kolotočmi, keď sme mali skoro každú hodinu zastupovanú kvôli chrípkovému ošiaľu. Samozrejme sme napísali všetky eseje a domáce úlohy a prompte ich poslali učiteľom.

Ako som sa snažila reťaz rozhýbať a hľadala ďalší únikový východ, všimla som si, že pár metrov odo mňa bol na plote roztrhnutý pás, ktorý sa mi podarilo nadvihnúť. Musela som stiahnuť brucho a prikrčiť sa, aby som cez neho prešla, ale nakoniec sa mi to podarilo. Utrela som si rukávom spotené čelo a hornú peru a išla Barcleyovmu tmavozelenému tereňáku oproti. Už som aj zabudla, aké veľké mal auto. Musela som doň doslova vyskočiť, aby som nasadla.

Zabuchla som za sebou dvere a bez zbytočného vypočúvania, pretože kamarát videl, že som mala oči červené a opuchnuté, nás odviezol do môjho najmilšieho miesta na svete. Do malej odľahlej kaviarničky na kraji mesta, ktorá naň mala neskutočný výhľad.

Objavili sme ho spoločne i s Daisy pred pár rokmi, keď sme si urobili túru na bicykloch. Všetci sme vtedy boli ešte bambuľky s kilami navyše, takže vyšplhať kopec nám trvalo večnosť. Nakoniec sme zosadli z bicyklov a tlačili ich pred nami a z plných pľúc sa rehotali nad našou kondičkou.

Vyšli sme schodíky nahor, otvorili ťažké krikľavo modré dvere s hlasným zacinkaním a obsadili náš zvyčajný stôl vzadu. Otočila som tvár na scenériu predo mnou a spomenula si, aké kúzelné bolo mesto, keď žiarilo vo svite mesiaca a tancujúcich hviezd na oblohe. Spomienka na Daisy ako nás sem na silu jednu teplú noc dotlačila, ma zasiahla ako britva. Znovu som zosmutnela a očami zapichla do smotanovo bielej kartičky, kde boli vypísané pokrmy a nápoje.

Objednali sme si klasiku. Ja teplý jablkový koláč a vanilkový milkshake a Barcley tropický milkshake s marakujou a mangom. Keď nám priateľská servírka, ktorú už poznáme roky, doniesla naše objednávky, zvrtla sa na päte a pokračovala v lúštení krížoviek, ktorých vtipný obsah zvykla prezrádzať, ak ich vyplnila správne.

Usŕkla som si z nápoja a zodvihla pohľad od koláča ku blonďatej hlave, ktorá olizovala šľahačku zo sýto červenej slamky. Premerala som si chalana predo mnou, ktorý prišiel opálený do karamelova a vyzeral priam exoticky. Aj on sa vytesal a bucľaté bandero a líčka nechal v Španielsku a hraním futbalu schudol nejedno kilo. Úkosom som sa pozrela na moje prevísajúce brucho, ktoré držalo na uzde jedine zopnuté sako, ktoré už aj tak praskalo vo švíkoch.

„Slečna Padillová, hneď prvý deň sa ide poza školu?" uškrnul sa a odhalil sadu vybielených perličiek, ktoré ma oslepili.

Šibla som po ňom pohľadom a pichla do koláča vidličkou. Po prvom súste, mi nejako nebolo po chuti. Mala som toľko otázok a toľko konšpiračných teórií ohľadom Daisy, ale jediná osoba, ktorá by na ne vedela odpovedať a povedať pravdu, tu so mnou bohužiaľ nebola. Cítila som sa akoby jedna časť mňa zmizla, akoby stará Daisy umrela a iná duša sa reinkarnovala do jej tela.

„Nemôžem tomu uveriť." Popučila som príborom kúsok jablka a zavraždila ho v šľahačke. Avšak, potom mi to doplo. Roztvorila som oči dokorán a videla som na Barcleym, že chce vedieť, čo mi práve preletelo mysľou.

„A vlastne, posledné týždne bola nejako viac zaneprázdnená ako zvyčajne." Pokrčila som nosom a odpila si z mliečneho nápoja. Dúfala som, že dnešná kombinácia ma nepriklincuje na záchodovú misu. „Minulý štvrtok sa vybodla i na našu dlhoročnú tradíciu chodenia do botanickej záhrady na teplé kakao a potom klebetiť na detských hojdačkách hneď vedľa kaviarne." Zhlboka som sa nadýchla a očami skĺzla na ruky položené v lone.

„Chýba mi Barcley." Povzdychla som si a kamarát ku mne prisadol bližšie a zobral do náručia.

„Ty si ju dnes nevidel. Bola ako vymenená. Bola omejkapovaná, oranžová blondína." Tuho som si ho privinula na hruď a do nosa mi udrela jeho silná kolínska. Pred tým žiadne vôňe nepoužíval, takže som bola mierne šokovaná.

Odtiahli sme sa a zbadala som na Barcleyho tvári, že aj jeho niečo trápilo. Zakašľal, pomrvil sa na mieste a opatrne prehovoril, že on si to všimol už dávnejšie. „Nepovedal som ti to, pretože som nechcel nijako pridávať do ohňa, alebo aby si niečo podnikla, ale so mnou sa Daisy veľmi v poslednom čase nebavila." Kusol si do spodnej pery a pretrel si oči mohutnou opálenou rukou.

„Vlastne, asi pred mesiacom som si s ňou naposledy normálne písal a potom som už iba ostal na videné a odoslané. Nechápal som tomu. Keď som sa s tebou rozprával, vyzeralo to, že s Daisy je na tvojej strane všetko v poriadku, takže som jej znovu napísal, čo sa deje a neodpísala."

Prikývla som. „Nechcela som si to priznať, ale nejako som tušila, že sa odťahuje, keď zakaždým rušila raz kaviareň, potom kino, nákupák a nakoniec i predĺžený víkend na našej chate v horách. Vieš ako sme tam stále pred začiatkom školy išli odreagovať sa." Zaspomínala som si na staré dobré časy a opäť osmutnela.

„Pozri," Barcley mi otočil tvár, aby mi do nej lepšie videl a jemne ma chytil za ruky.

„Musím sa ti s niečím priznať." Prerušila som ho a pomrvila sa na bordovej čalúnenej stoličke. „Bojím sa." Sklopila som oči a až teraz som pochopila, čo strata mojej najlepšej kamarátky znamenala. „Bola mojou istotou. Niekto, na koho som sa mohla stále spoľahnúť. To, ako sa ku mne dnes správala. Zabolelo to." Priložila som si ruku na srdce a zovrela ju v päsť. „Bolí to." Spustila som tichý vodopád sĺz.

Barcley sa cezo mňa nahol a podal servítku. „Neviem si predstaviť ako teraz budem bez nej fungovať. Ja . . . A čo škola? Vidieť ju každý deň na vyučovaní bez toho, aby sme sa smiali, akí sú jej rodičia otravní? Alebo nekomentovať LOLky a ich čudné výtvory na hlavách?"

Kamarát vyprskol do smiechu. „Pamätáš sa, keď si raz Lavender na hlavu nacapala pávie pero?"

Prikývla som a zazubila sa. „Alebo keď raz prišli s klobúčikmi na hlavách a tvárili sa, že sú z britskej monarchie." Dodala som, natiahla sa po mliečny kokteil a vysŕkala z neho posledný dúšok.

„Pozri, viem, že je to ťažké, ale budeš sa musieť s tým zmieriť. Nezrúti sa teraz svet, však? Máš tu predsa ešte mňa." Žmurkol na mňa a prehrabol si blond vlasy. Na malú chvíľu som zbadala strieborný krúžok v uchu, ktorý bol celý čas schovaný za jeho bujnou hrivou.

„Prečo . . . . ako si taký pokojný?" ja som vyšilovala, akoby mi blízka osoba zomrela, ale on vyzeral byť bez akýchkoľvek psychických problémov.

Pokrčil plecami a zadíval sa na mňa svojimi prenikavými modrými očami. „Život ide ďalej." Zhrnul a ja som naprázdno preglgla. Jemu sa to ľahko hovorilo. Môj celý vesmír sa teraz zastavil a musel sa reštartovať.

„Pozri, musíme akceptovať jej výber. A je to aj výzva pre teba. Možno si príliš ľpela na Daisy a zabudla si na seba."

„Ako to myslíš?"

„No, myslím to tak, že je asi čas aj na teba, aby si sa našla. Vyskúšala niečo nové. Aby si bola nezávislá."

„Aha."

„Prepáč Trixie, nechcel som sa ťa nejako dotknúť."

„Stále zabúdam, aký si pravdovravný." Slabo som vykrútila perami nahor a hravo mu postrapatila vlasy. „Ale asi máš pravdu. Aj keď to bude ťažké, život ide ďalej, a musím to akceptovať. Len, vieš, bude to náročné. Jednoducho, poznám ju od plienok. A teraz sa budem tváriť, že ju nepoznám?"

Pokrútil hlavou a zamyslel sa. Po chvíli prehovoril a opäť mal premúdreté reči. „Ukáž jej, že si lepšia než ona a proste neignoruj ju. Proste ju registruj, ale neukáž jej, ako ťa jej strata bolí. Správaj sa neutrálne."

„Môžem sa ešte k niečomu priznať?" Zhlboka som sa nadýchla a potom vyprskla do smiechu zmiešaným s plačom. „Strašne jej závidím. Vyzerá božsky."

Barcley sa rozrehotal tiež a dodal: „Tá tenká štetka."

Z kaviarne sme sa dostali von až o niekoľko hodín. Sadli sme si na kapotu auta a nerušene pozerali na rozľahlé mesto pod nami. Bolo počuť len fúkanie vetra, pár klaksónov v okolí a prechádzajúce motorky. Vietor sa mi udrel do orieškovo-ryšavých vlasov a začal sa s nimi hrať na všetky strany. Boli dosť dlhé na to, aby si ich Barcley musel dávať dolu z tváre.

Zadívala som sa na neho a potom venovala celú svoju pozornosť na scenériu pod nami. Zhlboka som sa nadýchla chladného vzduchu, ktorý sa mi usadil v pľúcach a zakašľala som.

Barcley sa odo mňa odsunul a ja som zagúľala očami.

Skontrolovala som bleskovo mobil, či náhodou učitelia nenahlásili moju neprítomnosť rodičom. Jediné, čo mi na displeji mobilu svietilo, bola ďalšia správa z Historum – historického fóra. Ignorujúc ju som zaklapla mobil a ďalej si vychutnávala panorámu predo mnou.

Vedela som, že už nič nebude tak ako pred tým. Žiadne filmové večeri s Daisy na ich záhradke, nekonečné jazdenie v aute po uličkách so zmrzlinou pri perách, ani hranie šachu v parku.

Barcley mal v jednom pravdu.

Život išiel ďalej, a keby som sa s touto skutočnosťou nezmierila, tak by som len ostala zaseknutá na mieste.

A to som nechcela.