Ďalšie ráno som sa z postele vykotúľala ako rybička. Odohnala som muchu, ktorá oblietavala ako besná okolo mojej dojedenej večeri a sem-tam si sadla na tanier a olizovala posledné zvyšky smotanovej omáčky. Vhupla som do mäkkučkých cukríkovo ružových papučiek s hlavou jednorožca, ktoré som dostala na štrnáste narodeniny. Síce pár rokov už ubehlo, nohy som do nich ledva natlačila. Avšak, boli také hebučké a chodiť v nich bolo ako chodiť po obláčiku, takže mi nevadili, ani vyčnievajúce päty.

    S povzdychom som sa postavila pred skriňu a vybrala školskú uniformu, do ktorej som dúfala, že sa ešte zmestím. Aj keď mi ju už trebalo veľakrát prešívať a objednávať veľkosť štrnásť, na moje počudovanie mi karamelové nohavice padli ako uliate, i keď ma gombík trocha rezal do brucha. S mliečne bielou košeľou som mala väčší problém, keďže sa mi na prsiach trocha otvárala. Vyriešila som to tak, že som si do krku dala školskú tmavomodrú šatku a obkrútila ju ako nosili letušky.

    Schmatla som školské sako, ktoré bolo mužskej veľkosti, ktoré mi otec doobjednával a obliekla si ho. Sako bolo tmavomodré s béžovými pásikmi a bolo mi dlhé do polovice stehien. Myslela som si, že tak odpútam pozornosť od mojej hrošej postavy, keďže som si ho zapínala na bruchu, a tak mi zviditeľní úzky pás.

    Všetko mi bolo zrazu úzke. Nie len školská uniforma, ale aj normálne oblečenie. Navrávala som si, že som možno vyrástla do výšky, čo bolo klamstvo jedna radosť. Rástla som skôr do šírky, a to hlavne počas karantény a celkovo od leta. Mala som síce v pláne vyšportovať sa a schudnúť cez online výuku, ktorá trvala vyše štyroch mesiacov, lenže nejako som to nezvládla. A pribrala som navyše pätnásť kíl.

   Potom prišlo leto, cez ktoré som tiež priberala jedna radosť, keďže som vypomáhala v hotelovej reštaurácií a personál si zvyšky z raňajok a večerí mohol zobrať domov, alebo najesť sa v kuchyni. Celý deň s rúškou na ústach, pod ktorou sa mi chlpy potili, som sa tešila len na jedlo, ktoré zostalo.

    A bolo ho teda hojne.

    Od vyprážaných rezňov, hamburgerov, hranoliek a cestovín, po sladučké koláčiky a pudingy. Zarobila som si síce pár peňazí na moje vysnívané auto, lenže ručička na váhe sa pomaly približovala ku trojcifernému číslu.

    Akoby toho nebolo dosť, potom prišla druhá a tretia vlna pandémie a tá nás zatvorila na ďalšie tri mesiace do karantény a online režimu. A potom prišli Vianoce. A samozrejme nechýbalo jedlo. Väčšinou sme boli na sviatky odcestovaní, avšak tento rok sa stretla celá mamina írska família. 

    A keďže starý otec nemohol odcestovať za blízkymi do Írska kvôli obmedzenému režimu, oslavovali sme u nich doma. A samozrejme naše stretnutie sa nezaobišlo bez hádok, plaču, intríg a nariekania. Idilka trvala možno pol hodinu, dokým starý otec Artur neotvoril ústa.

    Mne opäť hovoril do duše, aby som schudla. Otcovi vyčítal, že nech už konečne prestane lietať v oblakoch a zvolí si užitočnejšie, a hlavne mužské povolanie. Nad výchovou mojej mamy len krútil hlavou, keď moja staršia sestra Aurélia prišla s prepichnutým nosom a nalepenými obrovskými mihalnicami. Avšak, v miestnosti len začalo byť dusno, keď si Artur zobral do mušky svojho najmladšieho syna Evana, ktorý prišiel na hostinu so svojím novým úlovkom.

    Juma Abebe bol študentom medicíny, pôvodne z Kene, s ktorým chodil už pár mesiacov. Milý chalan, avšak som sa s ním ani nestihla porozprávať, keďže nás starý otec doslova vyhodil z domu. Ževraj sme mu pokazili Vianoce, a keď takto budeme pokračovať ďalej, nemusíme už chodiť na žiadne ďalšie akcie.

   Nakoniec sme všetci prišli k nám domov a objednali si čínu, ktorá bola napodiv jediná otvorená počas sviatkov. Ku odchodu z rezidencie starých rodičov sa k nám pripojil i mamin starší brat s rodinou. Síce na nich starý otec nič nemal, pretože v jeho očiach boli všetci perfektní – syn veľká ryba v podnikaní, manželka zubárka a deti tenké ako paličky.

    Lenže, strýko starého otca neznášal, a čím bol väčší, tým si prestával idealizovať otca, a už mu nechýbalo sa mu neustále podlizovať a chcieť od neho pochvalu, po ktorej tak úpenlivo túžila moja mama i strýko Evan.

    Takže, bol prvý týždeň školy a ja som vyzerala ešte nafúknutejšie a opuchnutejšie ako som z nej pred vyše polrokom odchádzala. S povzdychnutím som zabuchla dvere od skrine a so škvŕkajúcim bruchom sa približovala ku kuchyni. Najprv som začula mamu ako niečo pohotovo vysvetľuje do telefónu, a keď som zašvitorila pri nej dobré ráno, ohriakla ma, stlačila si ucho, aby lepšie počula človeka na druhej strane a zaliezla do svojej pracovne.

    „Dobré ránko conejito*," zaštebotal otec, ktorý natieral Olive krajec chleba s humusom a ozdobil nakrájanou zeleninou, ktorú povykladal na chlieb tak, aby sa podobal na zajaca.

    „Bože oci, mám štyri roky?" zagúľala som očami, keď predo mňa položil dve chlebové zajace. Dlho netrvalo a jeden z nich mal už odhryznutú hlavu. Labužnícky som zamľaskala a hltavo sa napila čerstvého pomarančového džúsu.

    „Na obed máš zeleninový šalát s kúskami kurčaťa, avokádo a pečené baby zemiačiky." Zazubil sa otec od ucha k uchu a pyšne zatvoril tmavo-zelenú krabičku od obeda, do ktorej hodil ešte hrsť mandlí. Videla som na ňom, že si prípravu jedál užíval a i sestre zabalil obed do ružovkastého boxu, ktorý sprevádzalo Oliviino hundranie popod nos. Ževraj balené obedy už neboli in a ostatným deťom rodičia dávali peniaze na obed v škoskej jedálni.

    „Ale oteckovi záleží na tvojej životospráve, Olivka." Zaštebotala som a zaklipkala očami.

    „Nemudruj bambuľka." Vyplazila na mňa jazyk a začala dávať detailne nakrájanú zeleninu z chleba nadol. Po chvíli jej vypadol krajec chleba z ruky a hlasne si vzdychla. Otočila som k nej hlavu a všimla si, že vyzerala sklesnuto.

     „Čo sa deje?" opýtala som sa jej a poďakovala otcovi, ktorý postavil predo mňa obedár.

    „Mám depku." Povzdychla si a odtlačila tanier s nedojedeným jedlom od seba.

    „Niekto azda zomrel?" zavtipkovala som a natlačila do seba posledný kus chleba a na ex vypila džús.

    „Moja radosť zo života." Zahundrala popod nos a s psími očkami sa zadívala na otca.

    „Preboha Olive, to už preháňaš, nie?"

    „Nechcem ísť do školy." Zabedákala a prosíkala otca, aby mohla ostať doma.

    Otec sa len uchechtol a potom pokrútil hlavou. „To je to, keď si naposledy bola v škole pred pol rokom." Odložil taniere zo stola a vhodil ich do výlevky.

    „Netreba ťa zviesť?" obrátil sa na mňa otec, keď som so zavŕzganím stávala od stola.

    Pokrútila som hlavou. „Daisy ma vyzdvihne." Podišla som k otcovi, vtlačila mu pusu na líce a schmatla obed. Pri vchodových dverách som si na sako navliekla béžový baloňák q zdvihla golier s červenými a čiernymi pásikmi nahor. Kým som vypochodovala z dverí, pípla mi správa od četového chalana, ktorá mi ako vždy vykúzlila úsmev na perách.

    Me_Likey_mangoes: Dobré ráno princezná, mala si pravdu. Opäť. Poviem to mame. Musím si len premyslieť ako, a hlavne čo povedať trénerovi. Prvý deň v škole po večnosti, že? No, dúfam, že to obaja nejako prežijeme. Drž sa.

   Toto mi ihneď zlepšilo náladu. Chcela som mu v rýchlosti odpísať, lenže úkosom som zbadala koľko bolo hodín a musela som sa ponáhľať, inak by ma Daisy určite zahlušila. Vybehla som z domu a rútila sa na príjazdovú cestu, avšak, žiadne auto na mňa nečakalo.

    To bolo divné.

    Stále ma do školy vozila Daisy. Odkedy dostala vodičák bola mojím osobným šoférom, keďže bývala len o tri ulice ďalej. Stále ma odviezla. Nikdy by sa nestalo, žeby zabudla alebo by prišla neskôr.

    Keď ani o desať minút Daisyn červený mercedes neprichádzal, začala som znechutene kráčať smerom ku autobusovej zastávke o ulicu ďalej a snažila sa vytočiť kamarátkino číslo. Avšak, moja správa padla rovno do schránky. Kým som došla na zastávku bola som celá spotená a premočená. Pozrela som plánovač jázd a zistila, že autobus príde do piatich minút. Neochotne som si vytiahla z batoha pestrofarebnú rúšku a pretiahla si ju cez ruku.

    Kým som čakala, spomenula som si na správu od Mangita a vytiahla som mobil.

   MysteryGirlPrincess007: Veľmi stresujúce. Komu by sa chcelo po takej večnosti znova tam ísť? Mne sa online výuka celkom aj páčila. Hlavne, že som mohla celý deň . . .

    Nedopísala som.

   Zmeravela som na mieste, keď predo mnou zastavil sivastý Range Rover. Naprázdno som preglgla a ani sa nepohla. Musela som si pripomínať, aby som dýchala a zdvíhala hruď. Okienko vodiča sa pomaly zosunulo nadol a ja som zazrela tvár Timothyho Yaldena. Nebol nejako extra pekný, ale nebol ani na zahodenie. Bol len kapitánom futbalového tímu, obľúbeným chalanom na škole a minulý rok sa rozišiel s roztlieskavačkou.

    Všetky baby slintali, keď počas dievčenského telocviku si vyzliekol tričko a odhalil pekáč tehličiek. Vždy si hltavo odpil z vody a potom si ju nalial na hlavu, aby ho schladila. Keď epicky rozhodil polodlhými vlasmi, z ktorých sa šmýkali kvapôčky vody, dievčatá iba ochkali a jajkali.

    Bol celkom obyčajným smrteľníkom.

    Ale kým on bol na spoločenskom rebríčku obľúbenosti úplná topka, ja som bola topka na úplnom konci. Timothyho som poznala už roky. Býval od nás o tri domy ďalej a jeho starší brat Carter chodil celé štyri roky s mojou sestrou na strednej. Ako inak, boli hviezdym párikom. Ona sexy roztlieskavačka a on futbalista.

    Klasika.

   „Nechceš odviezť bambuľka?" zaškeril sa a zosunul si čierne slnečné okuliare na nos.

   Zvraštila som čelo a preklínala mamu, ktorá na mňa zvrieskla touto prezývkou na mojej narodeninovej párty, keď som bola ešte dieťa. A Timothy na nej bol. A odvtedy ho používal, pretože vedel, ako som ho z celej duše neznášala.

    Kým ma zamestnali jeho nádherné čokoládové oči, ani som nespozorovala ako mi pred očami unikol žltý školský autobus.

    Doriti, povzdychla som si a neochotne prikývla. Pricupitala som na stranu spolujazdca a zapla bezpečnostný pás. Opäť som si musela pripomínať, aby som zdvíhala hrudník nahor a nadol, aby som neomdlela. Timova kolínska ma pošteklila v nose, až som nevydržala a kýchla som. Úkosom som sa pozrela na Tima, ktorý šokovane na mňa šibol pohľadom a spomalil.

    „A von!" zasmial sa a pokrútil hlavou. „Toto keby si urobila v autobuse, každý by vystúpil na ďalšej zastávke a sprejoval by sa dezinfekčným." Zastali sme na semafore a dokorán si otvoril okno. Spod bordovej šiltovky mu začali stekať jemné kvapky potu. Aspoň som sa jediná nepotila ako prasa v aute. Pod pazuchami to boli hotové Niagáry.

    Avšak, keď skoro do auta vletela včela, pohotovo ju odplašil a zavrel okno. Úkosom na mňa hodil očkom a zaškeril sa. „Nechceme predsa, aby sa zopakoval akademický turnament v ôsmej triede v Chicagu."

    Zagúľala som očami až po strop a kusla si do jazyka.

    „Nie že ti vypadnú." Hlesol a zabočil na ulicu, kde sa rozprestierala obrovská tehlová súkromná stredná škola Meredith Smithovej. Najlepšia inštitúcia v celom meste, keď ste chceli mať z detí budúcich géniov. Škola sa mohla pýšiť absolventmi, ktorý pracovali v NASA, v štátnych postoch v parlamente, či hviezdili na strieborných plátnach. Avšak, nejako autoritám školy unikali vtipné poznámky študentov na niektorých z marginalizovaných skupín žiakov, ktoré sa dali nazvať i šikanovaním.

    Spomenula som si na ten osudný výlet do Chicaga a od hanby som sa začervenala. „V živote som nevidela tak rýchlo utekať profesora Hutchersona." Vyprskla som do smiechu a Timothy sa pridal. „Akonáhle som začala mávať rukami a potom vrieskať, doslova po mne skočil. Vybral EpiPen zo svojej štýlovej hnedej kabelky,"

   „Deti to je kabelka pre muža. Štýlová a kožená." Povedali sme jednohlasne, čo nám učiteľ stále pripomínal, keď si niekto robil srandu z jeho módneho úlovku.

    „No a potom mi to pero prudko vpichol do stehna. Mala som modrinu veľkú ako dlaň." Zažmurkala som do slnka a zhlboka sa nadýchla, keď sme sa približovali ku škole. Zachytila som známe tváre, ktoré nakúkali do auta a neveriacky skákali zo mňa na Timothyho. Zaborila som sa do sedadla a sklopila tvár. Červeň sa mi zahnala do líc a ja som oľutovala, že som súhlasila s odvozom.

    „No, a ten rok sme kvôli tebe prehrali."

    „To nie je vôbec pravda." Odvážila som sa pozrieť jeho smerom a totálne som sa ponárala do jeho čokoládových očí.

    „Každý vie, že história je tvoje forté." Žmurkol na mňa a počkal, kým prejdú chodci cez cestu.

    Pokrútila som hlavou, a v tej chvíli som sa s ním cítila veľmi komfortne. Len tak nezáväzne kecať. Naposledy som s ním prehodila pár slov možno minulý rok, keď si prišiel vyzdvihnúť svojho opitého brata, ktorý sa zrúbal pod obraz boží na párty, ktorú usporiadala moja sestra.

    Pozrela som sa jeho smerom ešte raz a dumala nad tým, prečo bol Timothy Yalden ku mne tak milý. Väčšinou v škole so mnou ani neprehovoril a to sme mali veľa spoločných hodín.

    Pohľadom som skĺzla na skrehnuté prsty, v ktorých som držala mobil a spomenula si na neodoslanú správu.

    MysteryGirlPrincess007: Veľmi stresujúce. Po takej večnosti komu by sa chcelo znova tam ísť? Mne sa online výuka celkom aj páčila. Hlavne, že som mohla celý deň presedieť v teplákoch alebo pyžame. Tak sa neteším na ksichty spolužiakov. Nech tento deň je už konečne za mnou.

    Stiskla som odoslať a horúčkovito sa poberala z auta, keď zaparkoval. Ako inak, zastali sme v prvej línii medzi autami hviezd školy. Chcela som sa poďakovať, lenže natiahol sa za mobilom a niečo náruživo do neho ťukal. Zabuchla som za sebou dvere a poupravila si ruksak na pleci. Hlboka som si vzdychla a vyšla smerom k mojej nočnej nore.

    „Hej, bambuľka!" Vyšiel Tim z auta stále škeriaci sa na mobil. Krátko od neho zdvihol zrak a zazubil sa. „Drž sa." Zamkol auto a pobral sa za skupinkou obľúbených deciek, ktoré stáli obďaleč. Jedno z populárnych dievčat sa mu hodilo okolo krku a spýtalo sa, čo robil s tou tučibombou. Ani sa neunúvala stíšiť hlas, nie, ona to musela zvriesknuť na plné hrdlo. Takže, sa mojím smerom otočilo i pár ďalších hláv, ktoré sa začali chechtať.

   Potlačila som úzkosť a so zdvihnutou hlavou nahor som hrdo kráčala do útrob školy. Začala som panikáriť, pretože sa mi Daisy neozvala, ani nenapísala. Snažila som sa jej opäť zavolať, lenže opäť nezdvíhala. Nevedela som, či ma ignorovala, alebo sa jej niečo vážne stalo. Nakoniec som si však vydýchla, že bola v poriadku a zazrela ju s hlavou ponorenou vo svojej školskej skrinke.

    „Daisy!" zvískla som a objala kamarátku, ktorá sa odtiahla a premerala si ma. „Vyzeráš božsky!" pochválila som ju. Počas karantény sa celá zmenila. Stretávali sme sa skoro každý deň, keď sa to dalo. Navzájom sme si pomáhali v chudnutí a podporovali sa. Ale vyzeralo to tak, že jej sa to podarilo na jedničku a ja som zaostávala a cúvala dozadu. Síce sme si volali a videočetovali skoro každý deň, naživo žiarila ešte viac.

    „Ja viem." Pokrútila nosom a prehodila si dlhé blond vlasy za chrbát.

    „Páni. Ani ťa nespoznávam." Kde sa vytratilo to bucľatučké hanblivé dievča s dioptriami sťa sova, ktorá opovrhovala dievčatami, ktoré sa umelo vylepšili predĺženými vlasmi, umelými mihalnicami, nechtami a kilom mejkapu, a hlavne falošným opálením? Stará Daisy by toto dievča, ktoré stálo predo mnou vysmiala a uštipačne označila ako Barbie Blbka.

    „Prečo si ma nevyzdvihla ráno? Musela som ísť . . ."

    „Počuj Beatrix," prerušilo ma dievča, ktoré som prednedávnom považovala za moju najlepšiu kamarátku, „ja mám vlastný život a chcem si ho užiť bez toho, aby si ma stále ťahala so sebou ku dnu."

    Naprázdno som preglgla a oči dokorán otvorila. Pripadala som si ako v nejakom komickom filme, ktorý som si len fantazírovala.

    Bola som v tranze.

    Neustále som si dookola opakovala, aby som zdvíhala hrudník nahor a nadol, aby som neprestávala dýchať.

    „Héj, Dí!" podľa hlasu som spoznala LOLky. Najsexi, najobľúbenejšie, najpohľadnejšie a nemohla som povedať najtupšie, kedže jedna z nich bola matematickým géniusom. Každá baba chcela byť nimi, a každý chalan sa s nimi chcel vyspať.

    LOLky.

    Lily, Olivia a Lavender.

    „Otravuje ťa tá tlušťoška?" úkosom som zazrela ich blonďaté hrivy, avšak som oči mala stále zabodnuté na Daisinej tvári. Snažila som sa rozlúštiť, čo sa stalo, čo spôsobilo túto zmenu.

    „Hej. To ona mi stále vyvolávala, keď sme boli ráno na latté. Ani som si ho nemohla poriadne vychutnať." Daisy po mne znechutene fľochla pohľadom a zatvorila skrinku so zavrźganím. Nezabudla ma buchnúť do pleca, keď okolo mňa prechádzala a pripojila sa ku svojím novým vymodelkovaným kamarátkam.

    A vytvorili si i nový nickname– DOLLky.

    Teraz to už bolo oficiálne.

    Prišla som o svoju najlepšiu kamarátku.

_____________________________________

* malý zajko, špan.