A opäť to tu bolo.

Telefonát od starého otca.

Síce bol kratší ako obvykle, pretože, čo chvíľa začínali televízne noviny, ktoré nemohol prepásť, ale bol veľmi opäť bolestivý.

„Ako si na tom? Cvičíš? Ješ veľa zeleniny?" ozval sa z druhého konca ustarostený hlas, ktorý ma zakaždým znervóznil.

„Áno, starý otec."

„No, len pokračuj a nejedz."

Vedela som si predstaviť, že vystrčil svoj zvráskavený prst nahor a pohrozil mi ním vo vzduchu. Zhlboka som sa nadýchla a prízvukovala si, že čokoľvek mamin otec povie, mám jedným uchom vpustiť dnu a druhým von.

„Áno, starý otec." Odfúkla som si z tváre neposlušný prameň vlasov a čakala, kedy sa moje trápenie už skončí.

„Za čo ťa chlapci budú chytať?" ukončil rozhovor a zložil.

Tú frázu som od neho počula už snáď tisíckrát. Už dávno som mu chcela odvrknúť, že chlapec nájde môj ženský orgán či bude tuk naokolo alebo nie. Predsa sa v mase koži len tak nevyparí.

Potlačila som slzy, tresla telefónom o drevený stôl, ktorý vzbudil pozornosť sestry rozvaľujúcej sa na pohovke v obývačke a namierila som do komory. Vzápätí som však zastala a zhlboka sa trikrát nadýchla, ako mi to odporučila terapeutka, ktorú môj starý otec ochotne zaplatil, aby mi pomohla sa dostať do konfekčnej veľkosti, ktorá by zodpovedala môjmu veku.

Už-už som sa otočila na päte, lenže bezmyšlienkovito som predsa len spoza darčekových tašiek vylovila keksík z krabice. Akonáhle mama doniesla domov sladkosti, otec ich bleskovo poskrýval. Avšak, skoro stále som skrýš odhalila a snažila sa ukradnúť ich tak, aby nebolo vidieť, že chýbali. Obal som vždy opatrne zabalila do papierovej vreckovky, pokrkvala na guľu a vhodila do koša.

Urobila som to aj teraz.

Povzdychla som si a prvýkrát za ten deň som si korálkový náramok so slonom, ktorý mi mama doniesla zo služobnej cesty z Brazílie, previekla na druhú ruku. Jeden z ďalších prelomových nápadov doktorky Föhrenwegovej, ako si uvedomiť prejedanie. Avšak, u mňa nezabrali ani hlboké nádychy, náramková mánia či písanie si rôznych denníkov.

So zabuchnutím vchodových dverí som vyletela do svojej izby najrýchlejšie ako som vládala. Bolo pol šiestej večer a mama sa iba teraz vracala z práce. Počula som klopkanie lodičiek po plávajúcej podlahe, ako sa pomaly presúvali do pracovne. Ako stále si sadla do koženého kresla za písacím stolom, z ktorého mala výhľad na velikánsky park za naším domom. Po celom dni si nalievala Írsku whiskey, a keď jej obrúčka cinkla o sklenený pohár, vtedy sa uvoľnila a zrelaxovala po celom dni vybavovačiek.

Mama bola stíhačka, ktorú som skoro nevídala, iba keď tak v televízii, keď ich rezort buď pochválili alebo spojili so špinavosťami. V tom prípade mama nevychádzala z pracovne a muži v čiernych oblekoch sa hromažďovali pri jej stole a dumali nad ďalšími krokmi.

„Trixie kto volal?" zaujímal sa otec, ktorý vycupital z práčovne s čerstvo vyžehlenou várkou šatstva.

„Starý otec Arthur." Sklopila som oči na zem a otcove povzdychnutie mi naznačilo, že asi tušil, o čo išlo. Pristúpil ku mne bližšie a kôš s prádlom si vyhupol na bok. Povzbudzujúco na mňa žmurkol, vtlačil bozk na čelo a zašvitoril, že večera bude do polhodiny.

„Dnes skúšam nový recept. Kurča na smotane s cukinovými špagetami." Zazubil sa a vyceril na mňa rad perličiek. „Dúfam, že to tentoraz bude jediteľné."

„To dúfajú asi všetci." Zasmiala som sa a vduchu ďakovala za otca, ktorý pri mne stál, odkedy starý otec na rodinnej oslave mojích šestnástich narodenín vyhlásil, že mi zoženie profesionálnu pomoc, ak nezačnem chudnúť, pretože takto to ďalej nešlo.

Otec bola moja osobná roztlieskavačka, ktorá skúšala recepty od výmyslu sveta, aby nízkokalorická diéta bola aspoň trocha požívateľná. Myslel si, že keď bol spisovateľ, tak okrem slov, ľavou-zadnou zvládne i ingrediencie, avšak aj keď to nikto nechcel priznať, písanie mu išlo lepšie ako varenie.

Spisovateľ a ilustrátor detských poviedok v jednom otvoril ústa, lenže nevydal žiaden zvuk. Namiesto toho sa rozrehotal z plných pľúc a rozniesol oblečenie do ízb. Na chodbe som zosamela, chvíľu som žmurkala na olivovo-zelenú stenu predo mnou a po chvíli si ľahla na obrovitánsku posteľ. Vyložila som nohy nahor, stiahla brucho a snažila sa vytlačiť slová starého otca, ktoré pôsobili ako britva a útočili na moje srdce. Položila som si naň ruku a predstierala, že hladkaním jeho bolesť zmizne.

Akonáhle som začula pre mňa veľmi známy zvuk prichádzajúcej správy, takmer som spadla z postele. Šprintovala som ku písacému stolu a so zavŕzganím sadla na otáčajúcu sa čalúnenú stoličku. Zaklipkala som mihalnicami a celá nervózna rozklikla správu. Srdce mi vynechalo úder a v momente, keď som preletela správou sa mnou rozliala horúčava. Vždy ma vyviedlo z miery, keď mi on napíše. Aspoň som dúfala, že to bol chalan. Nikdy som ho ešte nestretla, iba online. Avšak po vyše troj mesačnom četovaní som usúdila, že nebol psychopat, ani nájomný vrah, ale ďalší spomedzi nepochopených tínedžerov.

Me_Likey_mangoes: Čau princezná, aká bola diétna večera?

    MysteryGirlPrincess007: Ešte som nevečerala. Ale, určite nebude jediteľná, ako vždy.

Civela som na obrazovku a uvažovala, či sa mám ešte na niečo spýtať. Pred pár dňami ma poprosil o radu týkajúcu sa jeho postavenia v školskom futbale. Nepovedal mi za aký tím hral. Mne to avšak neprekážalo. Rada som bola za toto tajomno.

    MysteryGirlPrincess007: Povedal si už mame, že chceš skončiť s futbalom?

     Me_Likey_mangoes: Áno. Nevzala to veľmi ľahko.

     MysteryGirlPrincess007: Čo sa stalo? Keď ti to je o tom nepríjemné hovoriť nemusíš.

     Me_Likey_mangoes: Nie, v poho. No, naštvala sa. Veľmi chcela, aby som futbal robil i profesionálne, keďže si myslí, akého super silného syna vychovala, ktorého jediným cieľom v živote je hrať americký futbal. Chápem ju. Celé roky do mňa tlačila, chodila na sústredenia ako pomocný rodič, vkládala nádeje a peniaze. Má svoju mini skupinku mamičiek z futbalu, ktoré sa za tie roky stali jej neoddeliteľnou súčasťou.

   MysteryGirlPrincess007: Chápem ju. Ale, nemalo by jej záležať i na tvojom šťastí, nie len na jej agende? Predsa ťa nemôže nútiť do niečoho, v čom už nenachádzaš vášeň, nie? Pretože, aj keby si ostal hrať, stal by sa z teba profesionál, ona by sa šťastím roztrhla, ale čo ty? Budeš navždy ľutovať, že si jej dovolil manipulovať tebou a vlastne tlačiť na pílu, aby si bol najlepší hráč?

Keďže neodpísal už celú večnosť, i keď videl moju správu, zaklapla som notebook a vpochodovala do kuchyne, kde to voňalo zatuchnuto. Dúfala som, že som nenapísala nič, čo by sa mohlo môjho online kamaráta dotknúť.

Obdarila som otca úsmevom a so zadržaným dychom si sadla za stôl. Mamine miesto bolo prázdne. Ako vždy. Natiahla som krk a započula tlmený hlas z jej pracovne, avšak nestihla som si vypočuť, čo hovorila, keďže otec zapol televízor v kuchyni, aby obrátil pozornosť mňa a mojej mladšej sestry.

„Tak, dúfam, že bude chutiť. Tentoraz by to nemalo byť ani veľmi presolené, ani okorenené."

„Vyzerá to," pichla som vidličkou do sivastej hmoty na malom tanieri, aby jedlo vyzeralo väčšie a zvraštila som obočie, „veľmi originálne." Zamľaskala som a v ústach prežúvala ocov nový kulinársky výtvor, ktorý chutil a smrdel ako mokré ponožky.

Keď mama so zavŕzganím otvorila dvere pracovne a pohotovo vošla do kuchyne, prehltla som sústo a pokrčila nosom. „Mami, je to veľmi . . ." napichla som mäso na vidličku a pozorne ho premerala, „zaujímavé."

Mama sa nahla nad hrniec, z ktorého sa parilo a ovoňala. „Čo si to zase uvaril?" Obrátila sa na otca a bolo vidieť, že sa o chvíľu začne ďalšia hádka typu– po dlhom dni sa chcem dobre najesť; načo ona zarába peniaze, keď také nejediteľné pokrmy stále varí; ona nechudne, prečo by mala jesť ako králik.

Otec sa snažil vyzerať vyrovnane, lenže aj na ňom bolo vidieť, že mamine správanie ho niekedy vytáčalo do nepríčetnosti. Niekedy vybuchol rovnako ako mama, lenže on sa to snažil robiť diskrétne, hlavne nie pred deťmi.

Tentoraz to nebolo inak. Mama hlasno vzdychla, otec hlasno vzdychol. Mama sa otočila na päte a zahundrala, že si objedná pizzu. Otec sa chytil za hlavu a prižmúril oči. Moja mladšia sestra Olive zagúľala očami ako to je u tínedžerov zvyklé a začala skrolovať príbehy na Instagrame. Ja som zobrala tanier s večerou a vpochodovala do izby.

Sadla som si do tureckého sedu na posteľ a znechutene sa pozrela na tanierik predo mnou. Pokrčila som nosom nad tou kulinárskou monštrozitou a úkosom sa pozrela na nočný stolík, do ktorého som prednedávnom ukryla pár keksíkov. Lačne som sa naň zadívala a nahlas vzdychla.

Jedna časť mňa by už chňapla po čokoládovej tyčinke, lenže ďalšia časť si predstavovala, ako by som vyzerala chudšia a tak , by som mala zabudnúť na sladkosť. Avšak, bola tu ešte ďalšia časť mňa, ktorú som z duše nenávidela. Šikanovala ma ohľadom výzoru, čo by som nemala a mala jesť. Bola to typická mean girl, ktorá ma sledovala na každom kroku. Aj teraz mi našepkávala, že som veľká ako slon a nikto ma nikdy nebude mať rád.

Privrela som oči a počítala do päť. Zhlboka sa nadýchla, predstavila si ako chcem vyzerať, a že s pokrmom predo mnou to docielim. Aj keď nebol nijako chuťovo zladený, bol výživný a to moje telo potrebovalo. Zakrútila som vidličkou a do úst vložila cukinové špagety, ktoré som namočila do smotanovej omáčky. Zamľaskala som a snažila sa predstaviť, že lahodnejšie jedlo som v živote nejedla. Keď som kompletne vylízala tanierik, ľahla som si a odfukovala. Aj keď ešte niečo malé a sladké by som si dala, odolala som pokušeniu a opäť si predstavila, moje tenšie ja.

Neskôr večer, keď som sa už ukladala na spánok a prikrývala sa, mi opäť zapípal notebook a ja som sa horko-ťažko vygúľala z postele. Už-už sa mi zatvárali oči, lenže správa od online kamaráta ma prebudila. Pohotovo som rozklikla správu a bola trochu sklamaná, že odpísal iba tak sucho.

Me_Likey_mangoes: Asi máš pravdu.

Keďže som nevedela, čo, a či vôbec mu mám odpísať, nechala som to tak a zababušila sa pod hordou prikrývok. Privrela som oči a snažila sa nemyslieť na to, že o pár dní mám ďalšiu schôdzku s doktorkou Föhrenwegovou, ani na to, ako mi pred týždňom pohrozila, že keď nebude vidieť pokrok a motiváciu ohľadom môjho chudnutia, odporučí ma poslať do tábora pre deti ako ja.

Nemyslela som ani na to, ako sa pri večeri mama zase správala, ani na tlmené hlasy rodičov, ktorí sa zase vadili. Ich spálňa bola oproti tej mojej, takže som jasne počula i treskot dverí, mamine ladné pohyby smerom nadol a opäť zabuchnutie dverami. Buď sa išla vyspať do pracovne, alebo odišla spať k bratovi ako to robievala v poslednom období pomerne často.

Zadívala som sa na žiariaci mesiac, pretože som si zabudla stiahnuť roletu a priala si, aby som už konečne schudla a bola normálna ako ostatné dievčatá z triedy. Niektoré už dávno mali za sebou prvý bozk, koitus a dlhoročné vzťahy. Povzdychla som si a dúfala, že to tentoraz vydržím a budem sa držať pokynov od doktorky. Musím to vydržať, inak to so mnou neskončí dobre.