Ležal som na posteli, ale mysľou som bol niekde úplne inde.

Predstavoval som si jej izbu. Bledo hnedé steny, drevené parkety ktoré vŕzgali pri každom kroku, veľká posteľ v rohu s dekami namiesto paplónov nad ktorou visela obrovská nástenka. Pamätal som si každý detail, každú poličku, no tentoraz bola izba prázdna. Vo veľkej knižnici neležali abecedne zoradené knihy, stôl, ktorý sa predtým prehýbal pod slovníkmi, encyklopédiami a papiermi, zíval prázdnotou a na nástenke nebola pripnutá maľba prístavu.

V jej izbe som bol len raz, presne pred piatimi mesiacmi, len na malú chvíľu. Pamätám si, ako som trieskal na dvere jej domu a otvorila mi jej matka. O ničom nevedela, práve varila večeru pre svoju dcéru, ktorá nemala v pláne sa vrátiť. Prehnal som sa okolo nej, kričal som Hanine meno na všetky strany a keď som v izbe nič nenašiel, bežal som ďalej.

Odvtedy som sa neodvážil vkročiť do jej domu druhý raz. Neviem, čo by jej matka povedala. Viem, že sa rozprávala s mojou mamou. Nikdy mi nepovedala o čom vlastne, no ani som to nikdy zistiť nechcel. Cítil som sa vinný. Pretože som vinný aj bol.

Predstavoval som si všetko v hlave, snažil sa zrekonštruovať spomienky na Hanu.

Predstavil som si, ako kráčam k jej nástenke, počul som vržďanie dlážky. Pripol som na ňu fotografiu. Neviem odkiaľ som ju zobral, keďže Hana sa nikdy nefotila, ale bola na nej.

"Čo to robíš?" musel som si jej otázku zopakovať pár krát, a až keď znela ako ona, obzrel som sa za seba a stála tam. Predstaviť si jej hlas v hlave je neskutočne zložité, ale predstaviť si ju povedať niečo, čo nikdy nepovedala bolo ešte ťažšie.

Inokedy som mal problém pohnúť s jej postavou, ale teraz tu bola, prechádzala sa po parketách. Jej oči mali farbu Antarktických ľadovcov z dokumentárnych filmov. Vyzerala živšie, ako kedykoľvek predtým.

"Čo to robíš?" zopakovala svoju otázku, "Vincent?"

"Predstavujem si ťa. Očividne," nevedel som, či rozprávam nahlas alebo len v hlave, ale bolo mi to ukradnuté.

"Očividne," zopakovala po mne a slabo sa usmiala. Vždy som jej hovoril, že sa jej nehodí červený rúž. Potom sa vždy zatvárila urazene, ale dala si ho aj ďalší deň. Nie som si istý, či som naň mal nejaký skutočný názor, "Vieš, že to som tým nemyslela."

"Halucinácia," ignoroval som jej poznámku a prešiel okolo nej, jej slamené vlasy ma pošteklili na líci, akoby boli skutočné, "ilúzia, preľud, výtvor, výplod fantázie, vidina, sen, zdanie, videnie. Vnímanie nereálnych objektov zväčša spôsobené poruchou mysle, alebo vplyvom drôg..." otočil som sa na ňu, a pozrel sa hlboko do jej neexistujúcich očí. Usmial som sa späť, "ty však nie si halucinácia, ale spomienka."

Hana niekedy rozprávala rovnako. Milovala definície a synonymá, mala najširšiu slovnú zásobu o akej som kedy počul. Často som sa prichytil ako to po nej opakujem.

"Prečo si to robíš? Prečo si to zhoršuješ?" v jej hlase som nezachytil stopu zvyčajných výčitiek. Môj úsmev sa prehĺbil. Nie je to ona, "Prečo si robíš zle?"

"Lebo si to zaslúžim."

"Prečo?"

"Lebo si to zaslúžim!" vykríkol som na ňu z plného hrdla. Neotriasla sa, necúvla, len sa na mňa ďalej pozerala ako nemá fotografia.

Obraz sa rozplynul. Hana zmizla ako prvá, drevené parkety splývali do jedného celku a nasledovali ju do prázdna, z tvarov, farieb a tieňov sa mi zatočila hlava.

Ostal som sám.

-

Pozoroval som Mung a Holgera ako sa držia za ruky.

Je veľa vecí, o ktorých ľuďom nehovorím. Sú to síce samé hlúposti, ale snažím sa na ne zabudnúť. Povedal som si, že ak nebudú existovať pre všetkých ostatných, tak sa vymažú z tohto sveta nadobro a neostane po nich nič, ako cigaretový dym uhasený špičkou topánky. Všetko hlúpe čo som spravil, bude preč. Lenže, tento typ tajomstiev je iný.

V mojom živote existujú dve veľké tajomstvá. Jedno patrí Holgerovi, druhé zvyšku môjho sveta. Neviem, čo mám s nimi robiť.

Dôvod prečo ich v sebe dusím a prečo som v deň keď som ich videl držať sa za ruky nič nepovedal, bol jeden a ten istý. Je to ich príbeh, v ktorom som figuroval len ako vedľajšia postava. Taký, aký má Violet a Mung, Hana. Dokonca aj ja. Hoci sú popreplietané, nemôžem si dovoliť vytrhnúť z jedného príbehu celé strany, len preto, že potrebujem povedať pravdu.

"Nemôžem uveriť, že o tri dni bude zas škola," Violet ma vytrhla zo zamyslenia a vyložila na lavičku ťažký ružový batoh.

"Čo to je?" spýtal som sa namiesto pozdravu a obzeral si otrasnú, skoro lososovú farbu.

"Všetky naše učebnice. Nechápem načo sú nám tri knihy biológie. Tri!" vytiahla z batoha hrubý zväzok a hodila mi ho. Kniha bola neprirodzene ťažká a s plesnutím mi dopadla na stehná. Začal som v nej listovať.

"Nikdy nevieš kedy budeš potrebovať vedieť, koľko kostí má mačka v pravej nohe."

"Zadnej alebo prednej?"

"Nerozmýšľala si, že by si prešla na našu školu?" ignoroval som jej otázku. Kniha bola vyrobená zo žltkasteho nekvalitného papiera nepríjemného na dotkyk, "u nás biológiu prakticky nemáme."

Tváril som sa že je mi to jedno, ale v hĺbke duše som detinsky dúfal, že povie áno.

"Však je to len posledný rok. A vieš si predstaviť tie papierovačky?" prevrátila očami a odhrnula si vlasy za ucho.

Za tých pár dní sme sa všetci veľmi zblížili. Violet akoby to bola s nami večnosť, mal som pocit, že ju poznám odmalička. Mal som tušenie, že to tak bolo aj pre aj Mung a Holgera. Stala sa našou súčasťou,  všetko bolo akoby za starých čias. Ale Violet nie je Hana, pravda?

"Viem že je to veľmi
zvláštna otázka, ale," začala a ja som zdvihol zrak z kapitoly Rozmnožovacia sústava, na ktorej som sa pri svojich myšlienkach omylom zasekol a rýchlo prevrátil pár stránok, nad čím sa len pousmiala. Chvíľu váhala, či má pokračovať, "ty si vážne pobozkal Mung?"

Chytil som si tvár do dlaní a zasmial sa. Vážne jej to musela povedať?

V druhom ročníku sme boli na párty. Mung nás presvedčila že je to zábava, vlastne to bola prvá párty na ktorej som bol. Ukázalo sa, že polovica ľudí neprišla, tak sme strávili zvyšok dňa dopijaním toho, čo ostalo. A zvyšok príbehu si asi viete predstaviť, hoci ja si z neho popravde veľa nepamätám. Bol som prekvapený, že som sa dožil ďalšieho rána. A áno, ešte tá vec, čo sa stala...

Zdvihol som oči a našiel tie Violine, vyzerala veľmi pobavene.

"Povedala ti to celé zle. To ona sa vrhla na mňa."

"Somarina," zasmiala sa.

"Somarina? Nevieš si predstaviť čo s jej už aj tak energickou osobnosťou spraví pár pohárikov." Alebo pár fliaš.

"Takže tvrdíš že Mung Bravisová sa jedného krásneho dňa..."

"Skôr večera. A áno. Bol to najhorší bozk, aký som kedy zažil. Teraz ak ma ospravedlníš, idem niekoho zbiť učebnicou biológie" vstal som z lavičky.

"Nie, nie, nie, nie," chytila ma zozadu za tričko a silou ktorú zobrala kto vie kde, ma potiahla naspäť, "po prvé, nekaz im tamto bohviečo to je," ukázala na Holgera, ktorý práve naháňal Mung pomedzi stromy v parku, ľudia ktorí chodili okolo nad nimi len krútili hlavami. Na chvíľu som sa cítil absurdne, akoby som s Violet strážil dve malé deti, "po druhé, keby sa niekto pýtal, nikdy som sa ťa na to nespýtala."

Vzdal som sa a sadol som si naspäť.

"Ako to, že spolu ešte nechodia?" snažila sa zmeniť tému. Bol som jej za to veľmi vďačný.

"Neviem. Netuším. Možno nejaké medze priateľstva."

"Medze priateľstva?" vyprskla.

"Áno, medze priateľstva," zopakoval som vážne a snažil sa potlačiť úsmev. Podal som jej naspäť jej knihu, "Báli sa, že si to pokazia a teraz si možno uvedomujú, že majú len rok."

"Hovoríš, ako niekto so skúsenosťami."

Hryzol som si do pery a mykol plecom. Keby len vedela.