Zobudil som sa s pocitom že nič nie je skutočné.

Stávalo sa mi to často, ale vždy keď som sa poobzeral po svojej izbe, postupne to zmizlo. Teraz to však bolo opačne. Možno preto, že okolo nebola žiadna izba s hnedými stenami a pohodlným gaučom v rohu. Prvých pár sekúnd som vlastne ani nevedel, kde som.

Hlas Mung ma však ihneď vrátil späť do reality. Most, Kanál, spacák. Ďaľšie jej šialené dobrodružstvo.

Mung mávala čas od času náladu spraviť niečo, čo človek jednoducho nezažije. V knihách a filmoch sa možno niekto vyberie na šialenú cestu po svete, pôjde s kamarátmi na strechy budov a obľúbené miesta. Ale v realite by to nikto nikdy nespravil. Keby nebolo Mung, Holger a ja by sme strávili večer hraním vydeohier. Lenže ona si robila hocičo čo si zmyslela. Bola schopná sa nám v noci vykradnúť do izby a vytiahnuť nás loviť čižmy z Kanála a kradnúť dedovi pálenku. Napríklad teraz oficiálne spím u Holgera, ale realita je trochu iná.

"Vincent, niekto tu je," Mung znela vzdialene a vystrašene.

Pretrel som si oči a posadil sa. Ranné svetlo sa odrážalo od Kanála a oslepovalo ma, všetko bolo príliš jasné. Cítil som, že niekde pod plecom ma celú noc tlačil kameň. Postupne som rozoznal ostatné spacáky pod pilierom mosta, čisté modré nebo s nádychom odchádzajúcej noci ktoré signalizovalo ďalšie sucho a Mung nado mnou, ako vždy pripravenú ísť ďalej, s hnedými vlasmi po celej tvári, ktoré v slnku akoby horeli. To, čo povedala, som si uvedomil s istým zmeškaním, chvíľu som len uvažoval čo robí tak skoro hore.

"Tam v žihľave ktosi kráča."

S miernymi ťažkosťami som sa dostal von z vaku, podišiel k nej a zaostril smerom ktorým ukazovala, no videl som iba zle udržiavanú lúku a siluety mesta za ňou. Ale naozaj, keď som sa poriadne sústredil, vo vetre bolo možné počuť ťažké našlapovanie nôh.

"Zobuď Holgera," povedal som Mung ktorá sa ešte stále bezcielne rozhliadala po okolí a rozhodol som sa, že pobalím ruksaky.

"K vašim službám," menovaný mi položil ruku na plece a poriadne si zívol, tak ako sa na Holgera patrí. Ani som si nevšimol kedy vstal.

"Takto zrána ti poriadne smrdí z huby, Holger," Mung sa otočila sa smerom k nášmu súkromnému táborisku aby si zrolovala spací vak.

"Aj tebe dobré ránko. Šibe vám? Veď môžu byť tak štyri."

"V kríkoch sa tu potuluje nejaký pedofil, tak nekecaj a baľ."

"Pedofil?" nervózne si prehrabol hniezdo na hlave ale rýchlo sa pridal k nám.

Holger nebol najodvážnejší, ale to bolo len dobre. Mung mala odvahy až priveľa a ja som bol, ako vždy, zlatý stred (inými slovami nikto) medzi odvahou a racionálnym riešením krízových situácií. Hoci, keby nebolo Holgera, kto vie ako by Mung skončila. Bol jej brzdou, keď to príliš preháňala a práve v tej chvíli som preklínal, že ju neodhovoril aj pred týmto výletom. Lenže keby to spravil, nikdy by som nespoznal Violet.

"Pedofil?" zopakoval pobavený hlas niekde za nami.

Mung z rúk vypadla termoska a jej obsah sa rozprskol po Holgerovom spacáku. Ten zapišťal ako baba (čo by bolo za iných okolností neuveriteľne komické) z časti pre neznámy hlas a z časti pre to, že miesto kde len pred pár minútami spal bolo premočené domácou pálenkou. Všetci sme sa zvrtli smerom ku Kanálu.

Vedel som si predstaviť aj krajšie prvé stretnutie. Možno sme na seba mohli naraziť v parku, alebo v kaviarni, možno na nejakej párty alebo aj na nejakej hlúpej sociálnej sieti. Všetko by bolo lepšie, než prvýkrát stretnúť Violet so senom na hlave, neumytými zubami voňajúc po Munginej prekliatej pálenke. Ale presne tak to bohužiaľ bolo. A tak tam stála, v gumákoch a kombinéze s čínskym slameným klubúkom na hlave a hrubými zváračskými rukavicami s žihľavou v prútenom koši. Je to hlúpe, ale prvé,čo mi napadlo bolo, či jej nie je teplo.

Neochotne priznávam, že sme tam dlho stáli v tichu, len Kanál trýznený suchom slabo dunel spoza jej nízkej postavy. Myslím, že sme každý premýšľali o inom. Mung pravdepodobne o tom, či sa má Violet pokúsiť ubodať svojím tupým švajčiarskym nožom ktorý skrývala v náprsnom vrecku košele, Holger sa asi v hlave dookola pýtal že čo sa to dopekla deje. Ja som premýšľal kto to je, a o čom asi premýšľa. A Violet ostala, samozrejme, absolútnou záhadou, až pokým sa neozvala.

"Čo do prdele robíte na dedkovom pozemku?"

Zmätene som sa pozrel na Mung, no tá len pokrčila plecami a zatvárila sa ešte viac nedôverčivo, hoci som si myslel, že to už nejde. Holger vyzeral tak, ako vždy: zmätene. Tentokrát som sa mu ani nečudoval, bolo to na práve zobudeného človeka príliš.

"Tvoj dedko vlastní most?" spýtal som sa hlúpo, snažiac sa zabrániť Mung aby jej odsekla niečo štipľavé.

"Hej. Pred lúkou je tabuľa, museli ste si ju všimnúť. Je veľká asi ako tvoja stupidita." Violet sa snažila tváriť hrozivo, no po chvíli sa na naše prekvapenie hlasno rozsmiala a položila kôš so žihľavou, aby sa s nami zvýtala.

To, ako rýchlo sa dokázala zmeniť, bolo neuveriteľné. Všetci sme tam chvíľu stáli a pozerali na ňu, rozospatí a neistí, či to nie je žart. Violet využila chvíľu v ktorej sme boli nemí a každému z nás potriasla rukou. Cítil som sa zvláštne, jednak z jej správania a jednak pretože jej ruka pôsobila vo zváračských rukaviciach neprirodzene obrovsky.

"Violet Davisová, k vašim službám," nadvihla obočie smerom k Holgerovi, ktorý sa odhodlal k malému úsmevu.

"Vincent," predstavil som sa.

Chvíľu sa pri mne pristavila a pozrela sa mi do očí. Mal som pocit, že mi vidí do duše.

"Mung," Mung znela velmi neochotne a nedôverčivo, ale aj ona sa postupne podvoľovala Violinej úprimnej a hlavne náhlej srdečnosti.

Takto Violet pôsobila na ľudí, jej šťastie a nešťastie bolo nielen nákazlivé, ale vedelo sa aj striedať ako Aprílové počasie. Rozmýšľal som, ako to robí. Ako asi uvažuje, čo bude ďalej. No nech som sa snažil akokoľvek, končil som len pri jednom veľkom otázniku. Kútikom oka som videl ako Holger zmäkol keď sa jej predstavoval. Pod mostom o štvrtej ráno neznámemu dievčaťu. Pripadal som si ako v sne, ako pod hladinou. Pocity po zobudení sa vracali. Ako to len robí?

"Rada vás poznávam," povedala tak, ako som to ešte nikoho nepočul povedať: úprimne, a potom si pozrela na rukavice, "hneď sa vám budem venovať, len sa pôjdem prezliecť do niečoho pohodlnejšieho, dobre?"

Zodvihla hŕbu žihľavy a rozbehla sa smerom na lúku, bez toho aby čakala na odpoveď. Bola to asi minúta čo sa objavila za našimi chrbtami, (hoci tam pravdepodobne bola dlhšie) no aj tak mi to pripadalo ako večnosť. Kto je to dievča?

"Čo keby sme odtiaľto jednoducho vypadli?"