„Ochranný kruh už poznáš. Nedostaneš sa z neho, dokiaľ ho nerozpustím. Takže sa zbytočne nebráň."

„Prečo si to urobil?"

„Nemám čas vychovávať neposlušné decko. Myslel som si, že budeš rozumná, keď si sa rozhodla prísť za mnou a pristúpiť na dohodu. Ale ja nepotrebujem sluhu, ktorý ma nebude poslúchať."

„Čo ideš urobiť?"

„Démoni môžu pomáhať, no treba sa k nim správať vždy s rešpektom a úctivo. Nemožno im nič kázať. Ale to sa týka iba vysoko postavených démonov a ty si dosť nízko na spodku rebríčka, aby si si mohla rozkazovať. Takýto démoni sa často vymykajú spod kontroly a nemožno im veriť. Preto lovci vymysleli pečať oddanosti, ktorá spôsobí, že ak ma nebudeš poslúchať, bude ťa to bolieť. Už si o nej čítala v zápisníku?"

V tvári sa jej zračila hrôza, keď pristúpil bližšie. Čítala o tej pečati. Ktokoľvek ju démonovi vyryje do kože, môže si ho načisto zotročiť. Mala s ním radšej súhlasiť.

Mávol rukou a Leah zalapala po dychu. Neviditeľná sila ju stlačila nadol, až kým celým chrbtom neležala na zemi, uprostred vysvieteného kruhu. Kľakol si nad ňu a v rukách sa mu blysla Fizza. Leah vedela, čo bude nasledovať. Stuhnutá od hrôzy sledovala, ako sa Fizza čoraz viac približovala k jej telu.

Lucius jej stiahol okraj trička a potom jej uprostred hrudníka pod kľúčnymi kosťami nožom začal vyrezávať symbol. Štípalo to a neznesiteľne bolelo, no nemohla sa pohnúť. Neviditeľná moc ju stále väznila, tlačila o podlahu, až takmer nemohla dýchať.

Keď skončil, utrel čepeľ Fizzy do čiernej handry a potom si rozrezal dlaň. Leah sledovala, ako Fizza porezala svojho pána, pretože jej to kázal. V rukách sa mu za chvíľku nazhromaždila krv. Nahol ju nad tvár a horúce karmínové kvapôčky jej pokvapkali líca, stiekli po pootvorených perách až priamo do úst.

Pečať na hrudi sa jej rozžeravila do červena, no tentoraz preto, lebo sa hojila. Lucius znova prešiel Fizzou po svojej dlani a tá mu zatvorila ranu, akoby mu nebola nikdy ublížila.

„Leah, stvorená z krvi havrana, odteraz budeš mojou služobnicou. Nebude deň či noc, aby si ma nenasledovala, lebo ľudia vládnu nad morskými rybami, nebeským vtáctvom, dobytkom, nad celou zemou a nad všetkými plazmi, čo sa hýbu po zemi!"

Tlak naraz povolil a Leah sa rozkašľala. Posadila sa na zemi a chrbtom ruky si utrela zakrvavené pery. Svetelný kruh vôkol nej začal pomaličky pohasínať. Lucius slabo vydýchol a sviečky vôkol nich zhasli. Ostala svietiť iba jedna jediná, ktorá im ponechávala trocha svetla, aby na seba videli.

Napravila si roztiahnutý výstrih na tričku a pozrela na neho. Čupel pri nej, v jeho bezodných čiernych očiach sa odrážal blikotajúci plameň sviečky. Urobil z nej otroka a hoci ešte nezistila, čo to presne znamená, mala tušenie, že urobil čosi viac. Pečať, ktorú jej vyrezával do kože, pôsobila zložitejšie, než skica v zápisníku, ktorú si pamätala. Aj jej mama dokázala modifikovať pečate.

„To nebolo základné kúzlo na zotročenie démona," povedala a prižmúrila svoje zelené oko.

Usmial sa. Keby mohla, rozbila by mu ten jeho prekliaty ksicht.

„Predsa nie si taká hlúpa, ako som si myslel. Počas našich doučovaní som si všimol, pred čím utekáš. A videl som aj, že si čítala zápisky o pečatiach. Knihy boli poprehadzované a vložené v nesprávnych obálkach. Chcela si uzatvoriť svoju démonickú časť a nemyslela si to len ako žart, myslela si to smrteľne vážne, hoci som povedal, že to nie je cesta."

Zahryzla si do pier.

„Nebola to obyčajná pečať, to máš pravdu. Troška som ju upravil, aby ti sadla na mieru, Leah."

„Čo si urobil?"

„Chceš to vidieť, Leah?"

Plameň sviečky zablikotal.

„Nocte."

Leah zarevala od bolesti. Prehla sa v chrbte, hlava vykrútená dozadu. Pečať na hrudníku zahorela červeným svetlom, akoby sa stiahla a vyvŕtala jej do tela dieru. Chytila sa za ňu, no pod prstami cítila iba hladkú kožu, ktorá ju pálila ako vyvrhnutá láva.

Oko sa jej vyvrátilo dohora, rozmihotaná miestnosť na okamih zhasla. V diaľke uvidela schúlenú postavu, ktorú obaľovala hustá tma. Už raz bola na tomto mieste, keď ju Raum pobozkal na čelo. Chcela podísť bližšie, no čierňava pred jej očami zmizla.

Prehla sa dopredu, uvedomila si, že mala vyrazený dych a nemohla sa nadýchnuť. Namiesto hrude ju teraz rezali lopatky, začula šuchot a vôkol nej sa rozliala mäkká temnota. Uvedomila si, že sú to čierne krídla, ktoré jej narástli z chrbta, a teraz ju obaľovali, snažili sa ju chrániť.

V tej tme to jasne nevidela, ale vlastné prsty sa jej znova zdali až príliš dlhé a ostré. Zahnala sa po podlahe a uvidela ako sa jej podarilo vyškriabať tam ryhy.

„Čo si to urobil?" skríkla.

„Bála si sa objať svoju démonickú stránku, Leah. Tak som ti nedal na výber."

„Premenil si ma na démona?"

„Urobil som z teba svojho familiára, ako sme sa bavili. Len k tomu pridal aj drobný spínač."

Nenávistne na neho pozrela: „Už rozumiem tomu, prečo máš toľko nepriateľov."

No Lucius sa jej nebál. Vedel, že už mu nebude môcť ublížiť, aj keby chcela. Nemohla sa obrátiť proti svojmu pánovi, ináč by ju pečať potrestala neprekonateľnou bolesťou. Keby odolávala, mohol by ju vďaka nej paralyzovať. Mohla dokonca i zomrieť. Tentoraz bola úplne bezmocná.

Odhrnul rukou jej mäkké krídlo, čierne perá ho šteklili na ruke. Schmatol ju za vlasy a potom jej vykrútil hlavu.

„Meridies," zašepkal jej do ucha.

Pečať vyrástla von z jej tela, obmotala okolo nej svoje tŕnisté úponky, pomaličky ju začala sťahovať dovnútra. Obrovské krídla a pazúry pod jej náporom povolili a potom sa stiahli naspäť do jej tela. O niekoľko sekúnd už na zemi kľačala Leah vo svojej ľudskej podobe, presne tak, ako vyzerala po celý život.

Lucius vstal a nechal ju chvieť sa na podlahe. Zvalila sa na zem a prevrátila nabok. Kútikom oka sledovala, ako prešiel ku stolu a potom z neho zobral hrubý zápisník so zažltnutými stranami, ktorý chránila kožená väzba. Kniha o pečatiach, ktorá jej mohla pomôcť navždy vyriešiť jej problém.

„Zakazujem ti vybrať zo skrinky oko od veštice a čokoľvek mu odhaliť," prehovoril. „Je to rozkaz."

Pečať na jej pokožke zapulzovala. Leah pochopila, že ak akýkoľvek z jeho zákazov poruší, draho zato zaplatí.

„Skutočne si toto všetko spravil len preto, že si zistil, ako som odkryla oko vlastnej mamy, aby mi pomohla?"

Videla, ako zaťal zuby.

„Je jedno komu patrilo, teraz je jej a to znamená, že je to oko nepriateľa. Myslím si, že som sa vtedy vyjadril dosť jasne nato, aby si pochopila, že oku nesmieš nič za žiadnych okolností odkrývať. Nieto ešte moje vlastné spisy!"

„Oľutuješ to."

Dvere miestnosti boli otvorené dokorán a Luciusovi ďalší služobníci stáli na prahu svätyne. Vôbec si nevšimla, kedy tam prišli, no predpokladala, že zrejme už vtedy, keď ich počuli na seba kričať.

„Čo sa tu stalo?" opýtala sa Laura.

Satomi sa zachichotala: „Luciusovi rupnú nervy iba málokedy. Leah má nato skutočne talent."

Lucius ich ignoroval, ďalej čistil žalúdok Leah: „Zdá sa, že si zabudla nato, aká je tá veštica, no ak si to potrebuješ pripomenúť, pokojne choď za ňou s prázdnym pohárom a povedz jej, že si nedoniesla oko Rauma."

„Lucius, už stačilo," ozvala sa Laura.

Lucius nečakal na jej odpoveď, a potom sa pobral k dverám. Laura a Satomi mu ustúpili z cesty, aby mohol prejsť.

Leah hľadela na horiacu sviečku. Jej plameň pomaly blikotal a ona sledovala, ako sa kvapôčka horúceho vosku pomaly kĺzala po celej jej dĺžke, až kým úplne nevychladla.