Romaine zmizla.

Sviečky horiace navôkol naraz všetky zhasli a okno sa s hlasným rachotom samé zabuchlo. Leah prudko dýchala a sledovala, ako postupne z vnútrajška kruhu zmizlo úplne všetko, čo tam bolo, či už to boli kresby, či predmety.

Pretrela si oči a mala čo robiť, aby sa dokázala postaviť na nohy. Kolená mala ako z vaty a celá sa chvela. Pokašľala to. Privolala prízrak. To bolo akoby mu poslala vstupenku priamo do svojej izby. Teraz bolo už iba otázkou času, kedy sa zjaví a skoncuje s ňou nadobro.

Bude musieť ísť za Luciusom. Čím skôr, tým lepšie. Ak sa však chcela držať svojho plánu, musí ostať doma až kým sa nevráti z práce jej otec. Potom mu povie, že ju učiteľka poslala domov, pretože jej bolo zle.

Hodila sa na posteľ a snažila sa upokojiť. Nešlo to. Triasla sa, v ústach mala sucho. Bolela ju hlava, cítila sa, akoby ju niekto strčil pod vodu. Pritvorila oči. Len na chvíľku, aby uľavila migréne, ktorá prichádzala. Išlo to však úplne ľahko, seansa ju vyčerpala a ona prepadla do hlbín bezsenného spánku.

Prebudila sa až na cvaknutie zámky na dverách. Do rukáva utrela svoje spotené čelo a potom sa vytiahla z postele. Bolo jej teplo a cítila sa, ako keby mala každú chvíľu ochorieť. Pozrela sa na hodinky stojace na poličke a zistila, že spala niekoľko hodín. Známe štrnganie kľúčov na háčiku a buchot topánok v chodbe ju ubezpečil o tom, že jej otec sa už vrátil domov z práce.

Zviazala si vlasy do gumičky a vyšla z izby, aby sa s ním mohla stretnúť v kuchyni.

„Ahoj," povedala.

Nervózne zastala pri vstupe do chodby, nevediac, čo očakávať. S otcom to niekedy bolo ako lotéria. Nedalo sa predpokladať, či bude nahnevaný, alebo naopak pokojný, no vždy to bol presný opak toho, v čo dúfala.

„Volal mi jeden z tvojich učiteľov. Vraj ťa poslal domov, pretože ti bolo dnes zle? Prečo si mi to nepovedala už ráno?"

„A veril by si mi?" spýtala sa.

Zmĺkol.

„Asi som si potrebovala kúsok pospať," povedala len. „Ale už som v pohode a dnes by som potrebovala ešte odísť."

„A kam?"

„Idem si odpísať zadania a poznámky," odpovedala a prešla ku drezu, na ktorom postávali jablká a banány, príprava na otcove zajtrajšie raňajky, alebo dokonca večeru. Vzala si po jednom z nich a posadila sa na stoličku. „Aby nemali príležitosť znova ma nechať po škole."

Chvíľku sa na ňu pozeral a zvažoval, či hovorí pravdu. Potom ale uznal, že si to zrejme nevymýšľa a prešiel do obývačky. Kým jedla ovocie, sadol si do obývačky a sledoval nejaký vedomostný kvíz v telke. Leah predpokladala, že ich rozhovor je nateraz skončený. Pred odchodom si teda povedala, že má ešte čas na horúcu sprchu a potom sa vykradne z domu.

Vošla do vane a zatiahla za sebou záves. Pustila na seba horúcu vodu a zatvorila oči.

Prečo bolo všetko také komplikované?

Pretože svet nebol len čierny a biely. Naučiť sa to mala už dávno. Veď len Simone bola toho žiarivým príkladom. Najlepšia kamarátka, ktorá sa Leah vždy zastala a ktorá sa premenila na zničujúcu búrku v momente, ako sa medzi ne niekto postavil.

A teraz bola mŕtva.

Zo štvorice priateľov ostali len dvaja. Ona a Jacob. No hoci sa s ním nedávno videla, nevedela, či je ešte stále nažive. Jediná istota, ktorú mala, bola iba jedna rezná rana na predlaktí. Ak by prízrak dostal i jeho, nakreslil by jej na koži i druhú čiarku.

Bola odhodlaná, že dnes večer navštívi učiteľa, ktorý ako jediný mal odpovede na otázky, ktoré ju ťažili.

Keď sa jej podarilo usušiť vlasy, prezliekla sa a prešla do chodby.

„Leah, ku komu vlastne ideš po tie poznámky?" zavolal na ňu otec z obývačky.

„K učiteľovi," zakričala mu naspäť.

Nechala mu pár sekúnd, aby vstrebal túto myšlienku, no dverami na byte buchla skôr, ako stihol jej rozhodnutie akokoľvek spochybniť.

Pamätala si ulicu, kde býval Lucius Drake. Síce ju naposledy vzal domov autom, videla, že to nie je až tak ďaleko a pešo sa ponáhľala bočnou uličkou pomedzi malé rodinné domčeky. Po necelej štvrťhodinke zastala pred rozheganou starou bránkou vedúcou do dvora.

Stlačila kľučku a uvidela, že bránička nebola zamknutá. Vošla preto na pozemok a kráčala po chodníku rovno smerom k domu. Keď zastala pred dverami a premýšľala, či má zaklopať, alebo skúsiť, či je aj malý domček odomknutý, dvere sa pred ňou nehlučne otvorili samé.

Nikoho nevidela stáť na prahu a predpokladala, že jej dvere musel otvoriť jeden z démonov. Neobťažovala sa preto so zvyklosťami slušnosti a vošla dnu.

Keď vstúpila do obývačky, zmeravela. Lucius sedel na starom gauči, ktorý bol zakrytý tmavohnedou dekou. Hoci predtým bola úhľadne natiahnutá, teraz bola vôkol neho stiahnutá a dokrútená.

Mladá blondínka, ktorú si Leah pamätala z predchádzajúceho dňa, keď jej doniesla čaj, sedela na jeho stehnách bokom, nohy jej viseli vedľa jeho kolien. V páse bola takmer neprirodzene vytočená k nemu a dlaňou sa pridržiavala jeho pliec.

Lucius Drake rukou siahol do jemných vlasov tej ženy. Leah sa do tváre nahrnula horúčava, keď uvidela, ako sa začali bozkávať. Chcela sa ozvať, aby konečne prestali, no niečo jej na celej tej situácii prišlo zvláštne, akoby nešlo o bozky dvoch milencov, ale nejaký rituál. Jednoducho mala pocit, že ich nesmie vyrušiť. Obzrela sa, no okrem nich tam nikto nebol.

Nesmelo urobila krok vpred a drevená podlaha pod jej nohami ticho zavŕzgala. Žena otvorila oči a potom sa na ňu pozrela. Stále však perami visela na Luciusovi, ktorý ju zrejme nepočul. Leah si bola istá, že jej dúhovky mali predtým úplne inú farbu. Dnes boli krvavočervené. Znamenalo to, že je takisto démonom?

Vzduch v miestnosti sa medzitým zmenil. Bol tak ťažký, až si Leah myslela, že sa jej zhmotní priamo pred očami. Potiahla si golier na tričku, aby ju prestal škrtiť a potom sa nadýchla. Šlo to ťažko, akoby pľúca nedokázali spracovať ten vzduch ktorý prúdil jej telom. Miestnosť bola nabitá čímsi, čo na ňu pôsobilo ako elektrina. V krku jej vyschlo, obliala ju horúčava.

Žena sa odtiahla od Luciusa a slabo sa usmiala: „Vďaka za občerstvenie."

Zoskočila z neho dole na zem ladne ako mačka a potom sa usadila na gauči vedľa neho. Ťaživá atmosféra sa rozpustila. Žena sa natiahla a z konferenčného stola vzala knihu. Otvorila ju na mieste, kde mala záložku. V priebehu pár sekúnd sa ponorila do čítania.

Lucius jej prstami prešiel po predlaktí a potom sa od nej odvrátil. Zbadal Leah a na okamih ho to zaskočilo. Hneď nato ale nasadil na tvár svoju bežnú podráždenú masku.

„Kto ťa vpustil dnu?" spýtal sa jej.

Myslela si, že sa bude možno troška ostýchať. Práve ho videla oblizovať sa s jeho priateľkou... Vlastne, nevedela, či je skutočne jeho frajerka. A podľa neprirodzenej farby jej očí bola zrejme čokoľvek, len nie človek.

„Dvere sa otvorili samé," povedala Luciusovi.

„Dvere sa samé nikdy neotvárajú. Keby to tak bolo, nepotrebovali by sme na ne kľučky."

Leah nereagovala, no nedokázala sa ovládnuť a prevrátila očami. Snažil sa byť iba strašne chytrý, ale nikoho tým neohúril. Bol arogantný a vyvyšoval sa nad ostatných. Bol to skrátka idiot.

Obývačku zaplnil chichot.

Leah zazrela, ako sa vo vzduchu zhmotnilo útle dievča s rovnými čiernymi vlasmi. Dopadla rovno na kreslo a vyložila si nohy hore na sedačku. Spomedzi vlasov jej namiesto ľudských uší vyrastali špicaté zvieracie. Dva chvosty si preložila cez nohy, aby to bola nejaká kožušinová prikrývka.

„Myslel som si," skonštatoval.

„Čo je zač?" opýtala sa.

„To je Satomi," povedal. „Kedysi to bývala posvätná líška, ktorá slúžila bohyni a strážila jej svätyne."

„A tie jej uši sú fakt ozajstné?"

„Môžeš sa ich chytiť, ak chceš," žmurkla na ňu Satomi.

Leah podišla bližšie ku kreslu a dievča naklonilo hlavu. Natiahla k nej ruky a prstami chytila obe uši. Boli pokryté hustou zamatovou srsťou príjemnou na dotyk. Leah ich stlačila v prstoch a Satomi zavzdychala. Naľakala sa toho náhleho stonu a ihneď ju pustila.

„Moje uši sú citlivé," Satomi si ich prikryla dlaňami a podozrievavo ju sledovala.

Žena sediaca vedľa Luciusa sa potichu zasmiala.

„A kto je ona?"

„Toto je Laura," povedal Lucius. „Ženský protipól Setha."

„Prečo bývate s démonmi?" opýtala sa. „Sú predsa zlí, nie?"

Laura zdvihla pohľad od knihy a pozrela na ňu. Nepovedala nič, no Leah mala aj tak pocit, že ju práve odsúdila za jej slová. Kúsok sa hanbila, ale stále si myslela, že má pravdu. Démoni takí boli. Písalo sa tak o nich všade. A bolo jedno, či čítala Bibliu, alebo článok na Wikipédii.

„Na tom nezáleží," odpovedal. „Slúžia mi a to stačí."

Leah tomu nerozumela, ale na jazyku mala omnoho dôležitejšie veci. Hoci jej odpoveď Stephanie dodala trocha istoty, stále nevedela, či mu môže veriť.

„Prečo ste boli vonku, keď ma napadol ten démon?"

„Pýtaš sa, prečo som ťa zachránil?" pozrel na ňu a potom sa zasmial. „Zvyčajne človek poďakuje namiesto toho, aby bol podozrievavý."

Leah našpúlila pery.

„Som lovec odmien, Blackbournová," povedal.

Prekrížil si nohy sediac na gauči a potom sa hlavou oprel dozadu, očami hľadel na starodávny luster visiaci na strope s mdlým svetlom.

„Chodím z miesta na miesto a živím sa tým, že zabíjam nadprirodzené bytosti. Zväčša sú to rôzni démoni alebo prízraky. Zneškodním ich, vezmem svoju odmenu a idem ďalej. Bol som v noci v meste pretože som pátral po démonovi, ktorý ťa napadol."

„Čo bola tá vec?"

„Obyčajný démon nižšej triedy. Zväčša na seba nedokážu vziať plnú podobu človeka. Preto si si myslela, že to bol malý chlapec. A preto vyzeral príšerne. Sú príliš slabí a hlúpi. Spoliehajú sa skôr na svoje inštinkty a pazúry. Ako divé zvieratá."

„Prečo ten démon išiel po mne?"

Možno by si namýšľala, že je špeciálna a démoni ju vyhľadávajú. To by vysvetľovalo, prečo ju začal prenasledovať prízrak, ktorý jej už zopár dní nedal spávať. No Romaine ju nešikanovala preto, lebo na ňu natrafila iba náhodou. Mali spoločnú minulosť, ktorá ich spájala. Bolo teda jasné, že v prípade toho démona jednoducho iba mala smolu a objavila sa v zlom čase na nesprávnom mieste.

„Démonov priťahuje temnota v ľuďoch. Potláčané emócie, staré krivdy a nezahojené rany. Možno skrývaš niečo také v sebe. Alebo si možno bola iba na nesprávnom mieste v nesprávnom čase. Niekedy sa to stáva."

Leah mlčala. Od smrti Maine ubehlo niekoľko rokov a ona sa s tým ešte stále nezmierila. Predpokladala, že jednoducho iba potrebuje viac času. No vedela, že nikdy v živote nedokáže odpustiť sama sebe.

Všetko to bola iba jej chyba. Jacob malv tomto úplnú pravdu.