Z kuchyne som priam bežal. Nebudem tam už ani minútu. Veď on ma udrel! Bezdôvodne!

Dobre...

Bezdôvodne to nebolo, ale to je jedno. Hlavné je, že ja na vine nie som. No...

Možno trošku. Ale iba na 0,0000000001%! A on tých zvyšných 99%. To som ale krásny matematik však? By som mohol robiť učiteľa v škole.

S veľkým hnevom, ktorý vyšiel na povrch, som vošiel do izby a zabuchol za sebou dvere.

Nikam s nimi nejdem! Si myslia, že keď mi oznámia že sa niekam ide, že ja pôjdem? Hovno. Nedostanú ma tam, ani keby Jimin z neba spadol. Nikdy. Neexistuje.

Chcel som sa pobaliť ale-

Ja nemám žiadny kufor!

,,Do riti tu už!" Zanadával som si popod nos, a kopol nohou o roh postele.

Ale to som robiť nemal.

To tak strašne bolí! Môj palec! Au!

Keď som konečne dohral formu bolestivého palca, tak som vstal z postele, a vyšiel na chodbu. Čo vlastne teraz plánujem spraviť?

,,Y-yoongi?" Zakoktal som sa medzi dverami do kuchyne, a on ku mne zdvihol pohľad.

,,Čo je? Prišiel si sa ospravedlniť?"

To by sa ti páčilo, čo?

,,Nie. Len sa nemám do čoho pobaliť. Kde má Chanyeol svoje kufre?" Zahryzol som si do vnútornej strany líca, a ani sa naňho nepozrel.

,,Vo svojej izbe, prečo?"

Bože, to je debil. Prečo asi?

,,Chcem sa doňho zabaliť a poslať do Afriky" povedal som sarkasticky, a pretočil očami.

,,Pozor na slová! Stále ti môžem dať trest!"

,,V-ved áno..."

,,No vidíš. Teraz choď do Chanyeolovej izby, a tam by mal mať kufre a cestovné tašky. Pobaľ sa čo najskôr. O hodinu vyrážame." Prikázal mi, na čo som iba prikývol.

Hodina je dosť času. Tak čo hysterčí? Ja sa Jiminovi divím, že s tou ženskou dokáže vydržať. Yoongi je tá ženská, keby niekomu nedochádzalo.

Cestou do izby, som sa ešte zastavil v tej Chanyeolovej, a vzal si menší kufor. Jemu chýbať nebude. Nie je tu.

Za čo som samozrejme rád.

Znova, dneska už asi po tretie, som vošiel do mojej izby.

Je vtipné, ako to tu nazývam domovom. Je to tým, že som si už za tie tri roky zvykol. Meniť domovy a nové prostredie. Nikde som sa zatiaľ moc nezabýval. Teda...

U Sehuna áno.

Ale v tomto dome to nedokážem. Sehun ku mne takýto nebol. Ako Chanyeol. Sehun by ma nikdy neznásilnil.

Nikdy by mi neublížil.

Ale Chanyeol? Bije ma, je ku mne odporný, nazýva ma hračkou, a zatiaľ čo som tu, tak ma znásilnil len raz. Ale pokúšal sa o to viac krát...

Boh žehnaj anjelovi strážnemu menom Jimin. Ten má pred ním už dva krát zachránil. Nech je Jimin aký je...

Ale nikdy by na mňa nesiahol ako Chanyeol. Nikdy. Dobre, doberáme sa, ale nikdy to nezašlo ďalej. A ani nezájde.

To nedovolím. Chanyeol by ma zabil. A o to ja nestojím. Ešte nechcem zomrieť. Som ešte príliš mladý.

Počas toho, ako som si hádzal veci zo skrine do kufra, som premýšľal nad mojím životom.

Som v tomto zajatí už od mojich trinástich rokov. A mám koľko? Šestnásť. O chvíľu sedemnásť. Už som svoju rodinu nevidel tri roky.

To mi je teda doba.

Čo som vlastne stihol za tak krátky čas? Nič. Len štvať ľudí okolo mňa. Možno tak chodenie do školy. Ale čo som z toho mal? Nemal som tam žiadnych kamarátov. Prečo? Pretože som bisexuál.

A čo všetci urobili keď to zistili?

Začali ma šikanovať za to, že mám inú orientáciu. Bili ma, smiali sa mi..a veľa ďalšieho.

To nemám teda pekné spomienky na školu, čo? Ale zvykol som si. Na každodenné bitky.

Na každodenné zvracanie a zťažené dýchanie vždy, keď som vošiel do školy. Na ten strach...keď som videl mojich spolužiakov. Tých, ktorý ma šikanovali za to, že som iný.

A kde som teraz?

Tu.

A čo tu? Mám aspoň kľud.

Teda...pokiaľ nepočítam Chanyeola, ktorý mi zo života robí peklo.

Pekné to slová človeka, ktorý je v tomto dome len dva dni, že?

Ale poďme teraz na to balenie. Ešte viac si pokaziť náladu spomienkami. Kašľať na nich.

Pozrel som sa na hodiny, ktoré boli na stene, a zistil, že už mám iba tridsať minút na to, aby som sa pobalil a nenaštval Yoongiho. No skvelé. Vážne skvelé.

Pokiaľ to do tej polhodiny nestihnem, tak maximálne dostanem bitku. Ktorú samozrejme nechcem.

Dokázal by...na mňa Yoongi siahnuť ešte viac, než len fackou? Práve toho sa bojím.

Aj s kufrom som prišiel ku druhej menšej skrinke, kde som mal nejaké zvyšné oblečenie, ktoré neviem skadiaľ sa vzalo. Asi mi ho Chanyeol nechal niekým kúpiť. Pretože...

Videli ste niekedy, že by Chanyeol šiel do obchodu? Kvôli mne? Pretože ja ešte nie. To je ako dobrá známka z matiky. Dúfaš v ňu, ale nikdy ju neuvidíš.

Prečo by Chanyeol sám kupoval oblečenie pre jeho...hračku? Keď to môže urobiť niekto iný? A viete čo? Ja sa ho opýtam keď sa vráti. Ten zmrd mi vôbec nechýba. Nech si tam aj zomrie.

Len keby som vtedy tušil, čo som si vlastne prial...

A že v budúcnosti by som si za toto otrepal hlavu o stenu...

Povedala som si, že táto kapitola bude mať 500 slov...hehe...to je teda dobrý vtip čo? Má 800 xD som sa trošku rozpísala. No...o 300 slov viac než som chcela :-D ale nevadí no ¯\_ʘ‿ʘ_/¯