„Robím najlepšie, ako viem – maximum z toho, čo vládzem, a toto budem robiť až do konca. Ak sa na konci ukáže, že som urobil dobre, nezaváži nič z toho, čo povedali proti mne."

/Abraham Lincoln/

~

Mám takú teóriu, že niektorým momentom v živote sa jednoducho nedá predísť. Zlá známka v škole, odchod kamarátky, alebo len prosté zamilovanie sa do človeka, ktorého ľúbiť, je zložitejšie ako počítať matematické rovnice bez kalkulačky. Som tá osoba, ktorá sa do týchto situácií vrhá bezhlavo, bezmyšlienkovito a najmä s úsmevom na perách.

Nie vždy je všetko jednoduché, nádherné a plné farieb. Do nášho života sa často miešajú dni plné melanchólie, smútku a hádok, ktoré nevedú nikam. A sú dni, kedy skláňam hlavu, nechám sa utápať v obvineniach druhých a zabúdam na všetko svoje šťastie, ktoré som si vydobyla. Pretože naozaj, za všetkým, čo momentálne mám, stoja preplakané dni, spleť tajomstiev a nekonečný strach pred reakciou ostatných.

„Spadnem," upozorním Luka vážnym tónom, zakrývajúc tak vlnu smiechu, čo sa snaží predrať na povrch.

Nemusím mať otvorené oči, aby som dokázala rozpoznať úsmev na jeho perách, ktorý je dozaista široký, ako posledné týždne takmer stále. „Držím ťa," povie mi ľahko a svoje slová potvrdí slabým pritvrdením svojho stisku. Má pravdu, naozaj ma drží. Jednou dlaňou mi zakrýva oči a tou druhou, ktorú má rozprestretú skrz moje brucho, si ma tlačí k hrudi. Sme v dokonalej synchronizácií a všetka moja dôvera momentálne leží práve v jeho rukách.

„Len ťa predom varujem, že ak spadnem, rozplačem sa a budem plakať, až kým mi nepovieš, kam ma to vedieš a prečo..." teniskou zakopnem o niečo tvrdé – pravdepodobne prah dverí - a z pier mi unikne nepekná nadávka. „Toto bolo naschvál," zamumlem, ale odpoveďou mi je len Lukou smiech, ktorého vibráciu cítim na celom svojom tele.

„Priveľa rozprávaš," povie mi ľahko, s tým, že ma neustále vedie vpred, pomaly a s neopísateľnou istotou. „Si u mňa doma, tak kam by som ťa asi tak viedol?"

„Do spálne?" začudujem sa, cítiac narastajúci záchvev emócií. Moja predstavivosť je príbeh sám o sebe a skôr než stihnem samú seba zastaviť, hlavu mám plnú vášnivých fantázií, ktoré by nejedného rodiča pripravili o rozum. „Je toto nejaký druh romantiky, ktorý nepoznám? Chystáš sa ma priviazať k posteli, alebo..."

Luka sa opäť zasmeje a tentokrát jeho smiech na pár sekúnd zastaví našu pomalú chôdzu. Znova sa synchronicky pohneme, až kým Lukov smiech málinko neustane. „Iba ty, Emily... iba ty by si za prekvapením hľadala nejaké sexuálne praktiky. Navyše je šesť hodín ráno a o pár minút tu bude Kova."

Po tých slovách zo svojho zoznamu vyškrtnem spálňu a pripíšem ďalší nechápavý otáznik. Aj tak v sebe prechovávam pocit, že chodíme stále dookola, len aby ma Luka čiastočne zmiatol, čo sa mu samozrejme darí. Kým sa ticho medzi nami na chvíľu prehĺbi, dovolím samej sebe zablúdiť do zákutí svojich myšlienok.

Nič nie je dokonalé a nič sa nenapraví z minúty na minútu a zo dňa na deň. Trvá to už niekoľko týždňov a Lukovo meno ešte stále nie je celkom čisté. Wendine špinavé klamstvá na ňom ostávajú nalepené, ako žuvačka vo vlasoch – nepríjemné a zároveň ťažko odstrániteľné. S jej neochotným priznaním, ktoré som všetkým ponúkla, sa však veci dali do pohybu a Wendy momentálne čelí tomu, do čoho sa sama zamotala. Ja sama totižto viem, že lož ma krátke nohy a pravda vždy vyjde na povrch, či už to chceme, alebo nie.

Čo sa týka mňa a Luka, nie je to vždy ľahké a bezproblémové ako sa zdá. Keď strávite niekoľko mesiacov ustavičným skrývaním a pozeraním sa za chrbát, je ťažké zaradiť sa do normálnosti a od týchto detailov jednoducho upustiť. Stále čelíme niečomu novému, stále občas zabúdame, že sa jeden druhého môžeme len tak dotknúť – na verejnosti a pred zrakmi všetkých naokolo.

S odstupom času chápem, že ten iracionálny strach z odsúdenia bol tým jediným, čo nám stálo v ceste. A túto prekážku sme pred sebou vytvorili my sami. Dnes však viem, že tá dlhá cesta za šťastím bola kľukatá, plná nezhôd a nedôvery. Bola niečím, čo sme museli prekonať spoločne, práve pod rúškom tajností. A každý deň toho skrývania mi pripomína, ako veľmi nám ľuďom záleží na názore ostatných, že si mnohokrát sami sebe bránime v šťastí a v posune vpred.

„Stíchla si," povie mi Luka priamo do ucha, keď náhle zastaneme. Na krku cítim teplo jeho dychu, cez chrbát ku mne doznieva tlkot jeho srdca a nežný dotyk jeho rúk preniká až do môjho vnútra. Je všetkým, čo potrebujem a každá prekážka, ktorá nás od seba oddelila, každá slza na mojom líci a každá sekunda v jeho prítomnosti, stoja za to.

„Zaspala som," zašepkám podpichovačne, cítiac ako sa mi cez tvár rozťahuje širokánsky úsmev. „Už sme tu? Už sa môžem pozrieť?"

„Si tak nedočkavá," zamumle Luka a skôr než poviem niečo navyše, jeho dlaň prestane robiť clonu mojim očiam a všetko predo mnou sa znova ponorí do žiarivých farieb. Ako prvé si všímam to, že stojíme uprostred obývačky, čo iba nasvedčuje tomu, že moja teória o chodení dookola, bola naozaj pravdivá.

Každá vec je na svojom poriadku. Všetko zapadá tam, kde má a pred sebou nevidím žiadne prekvapenie, ktoré som nedočkavo očakávala. „Snažíš sa ma nejakým spôsobom nachytať?" spýtam sa ho, otáčajúc sa tvárou k nemu, aby som tak lepšie dokázala identifikovať jeho výraz. Tvári sa pobavene. Idiot. „Takže som sem prišla o pol hodiny skôr, iba preto, aby si si zo mňa vystrelil? To je hnusné... a vôbec sa to k tebe nehodí."

Neviem, či je to možné, ale úsmev na Lukových perách sa rozšíri do enormných rozmerov a miesto vysvetlenia kývne rukou niekam za mňa.

Neochotne sa otočím, prehĺtajúc nepekné komentáre, ktoré sa mi hromadia v hlave. Mám rada prekvapenia, ale toto prekvapenie sa uberá dosť čudným smerom. Všetko pochopím, až keď po druhýkrát pohľadom preskúmam celú miestnosť a všimnem si obrovitánsku guču chlpov ležiacu na drevenej podlahe pri gauči.

„Luka," dostanem zo seba bez dychu a rýchlo siahnem po jeho dlani, ktorú následne rozdrvím silným stiskom tej svojej. „Máš na podlahe psa."

Vnímam ako sa opätovne zasmeje, ale aj jeho smiech je len vzdialenou reakciu na to, čo momentálne prežívam. „Áno, mám na podlahe psa."

Pohnem sa dopredu a Luka potiahnem za sebou, až kým nie sme pri gauči a guča chlpov sa na nás zmätene nedíva. „Kto je to?" pošepnem a bez ďalších úvah, či otázok uvoľňujem svoje zovretie na Lukovej ruke a ocitám sa na zemi, blízko psa, ktorý ma pozoruje a šťastne pri tom vrtí chvostom, ktorým rytmicky pobúchava po drevenej podlahe.

Je rád, že ma vidí.

„Je to dvojročný Nemecký ovčiak a volá sa Otis," vysvetlí mi Luka stroho, zatiaľ čo so záujmom pozoruje, ako postupne skracujem vzdialenosť medzi mnou a Otisom, ktorý nedočkavo vyčkáva na moje prvé pohladenie.

„Kúpil si mi psa?"

Luka sa nad mojou priamočiarou otázkou iba pousmeje a odpovedá s ľahkosťou, akoby sme sa práve rozprávali o tom, aký sme mali včera deň. „Je to náš pes a je z útulku."

Náš pes. Načo je dievčaťu prsteň a romantická žiadosť o ruku, keď existuje Luka a jeho dokonalé slová, ktoré mi v priebehu sekundy rozžeravia celé vnútro? Ako môžem chcieť viac, keď mám viac ako si zaslúžim?

V situáciách podobným tejto sa mi na jazyku opäť formujú tie slová – ľúbim ťa – tak jednoduché a pritom zložité. Nepoviem ich však nahlas, nie teraz a naozaj netuším kedy. Chápem však, že mi Luka rozumie a vie, čo k nemu cítim, cez všetky tie pohľady, až po tento úsmev, ktorý mi momentálne hovie na tvári.

„Je tak zlatý," šepnem a oddávam sa Otisovej hebkej srsti, aj tomu pohľadu, ktorým na mňa pozerá, akoby som bola to najlepšie, čo na svete pozná. Nie je to Rocco a môjho milovaného spoločníka iba ťažko niečo nahradí, ale som si istá, že v mojom srdci sa nájde kopec priestoru pre ďalšie roztomilé zvieratko. „Ako dlho si ho predo mnou skrýval? A môžeme ho teraz vziať zo sebou?"

Luka sa ku mne nahne – zrejme, aby ma pobozkal do vlasov – práve vo chvíli, keď prudko dvihnem hlavu. Odpoveď neprichádza, pretože skôr než sa Lukove pery dotknú mojich vlasov, moja húževnatosť spôsobuje, že nedopatrením narazím hlavou priamo do jeho brady a on zo seba následne dostane spŕšku nadávok, ktoré nevystrašia len mňa, ale aj Otisa.

„Prepáč, prepáč, prepáč," opakujem a tvár pritom gniavim do grimás od údivu až po prekvapenie nad vlastnou nešikovnosťou. „Ublížila som ti?"

Trvá to hotovú večnosť, kým sa ku mne Luka opäť otočí a prekvapí ma úsmevom, ktorým zrejme zakrýva bolesť, čo som mu nedopatrením spôsobila. „Som v poriadku," povie a kým ho analyzujem, posadí sa na zem vedľa mňa, akoby sa nič nestalo. Naše kolená sa dotýkajú, teplo jeho tela sa mieša s mojim a všetko čo cítim sa iba znásobuje. „Tvoja nešikovnosť je jeden z dôvodov pre ktorý ľúbiť ťa, je tak jednoduché."

Dych sa mi zasekne v krku, ruka na Otisovej srsti akoby primrzne a jediné, čo dokážem vnímať, sú iba Lukove slová, ktoré sa mi prehrávajú v hlave, ako pokazená platňa. Musím zlapať po dychu a prečistiť si hrdlo, kým nájdem v hlave tie vhodné slová. „Ľúbiš ma?"

„Emily," jedna z Lukových dlaní sa ocitne na mojom líci a keď k nemu otočím tvár, čítam všetky emócie vpísané do jeho čŕt. „Často nedokážem vyjadriť to všetko, čo k tebe cítim, ale vedz, že moja láska k tebe nepotrebuje slová."

„Prestaň, lebo ma rozplačeš," šepnem a Luka sa ľahko rozosmeje, ako keby som to nemyslela vážne. Avšak myslím, pretože si naozaj nezaslúžim toľké šťastie a toľko lásky od jedného človeka. Prv než sa však moje oči zaplnia slzami, Luka si pritiahne moju tvár bližšie k svojej, naširoko sa usmeje a na pery mi vtisne bozk, ktorý naozaj rozpráva za neho.

Nikdy sa toho nenabažím.

Tých chvíľ a emócií plápolajúcich v mojom vnútri. Tých momentov plných smiechu, bozkov a dotykov. Neprestanem chcieť viac. A možno to nebude vždy vydláždená cesta do raja, možno prídu hádky a nezhody, klebety a klamstvá, možno budeme bojovať sami proti sebe, ale ja verím, že nakoniec všetko bude viesť späť tu, späť k nám, kde neexistuje nič a nikto, kto by nás rozdelil.

Čaká nás toho veľa. Škola, práca. Mesiace a týždne strávene od seba. Dnes sa však musíme sústrediť na to, čo je tu a teraz. Ako napríklad beh s Kovom a večera s mojimi rodičmi, ktorá je naplánovaná už niekoľko týždňov. Už len tá predstava mi naháňa strach. Cez týždne strávené doma, s prísnym domácim väzením, sa všetko opäť čiastočne vrátilo na pôvodne miesto. Otec je stále príliš opatrný a každé ráno si ma pred behom obzerá, akoby som sa k Lukovi chystala iba v spodnom prádle, ale nakoniec verím, že obaja vedia, že som si vybrala správne.

„Musíme už ísť," zamumlem pomedzi bozky, ktoré pomaly naberajú na intenzite. V jednej sekunde sa chcem odtiahnuť a v tej ďalšej netúžim po ničom inom, iba zotrvať o niečo dlhšie. „Kova nás už určite čaká."

Luka zastoná, akoby som ho práve zvlažila studenou sprchou a keď sa odo mňa odtiahne pokrúti hlavou. „Už nikdy nespomínaj môjho brata, keď ťa bozkávam... dosť, že ho musím akceptovať takto skoro ráno... nepotrebujem o ňom počúvať, keď ťa mám celú pre seba."

Túto predstieranú nevrlosť dokážem rozoznať na milé ďaleko. Pravda je však taká, že Luka je rád, keď sa k nám z času na čas Kova pridá. Obaja si stále tvrdohlavo stoja za svojim, občas k sebe vôbec neprehovoria a občas mám pocit, že Kova by najradšej Luka zniesol z tohto sveta, ale to všetko je len pretvárka a clona, ktorá medzi nimi raz navždy vymizne a ja sa o to postarám. Navyše, ja sama som rada, že môžem istým spôsobom pomôcť v tomto ťažkom období, ktoré práve Kova prežíva. Maddie odišla pred štyrmi týždňami a odvtedy po nej ostalo iba prázdno a ticho, čo sa prenáša na nás všetkých. Kova sa síce tvári arogantne a vytrvalo, akoby sa ho nič z toho netýkalo, ale v jeho očiach vidím lesk vždy, keď spomeniem jej meno.

Všetkým nám chýba.

„Poďme, poďme," zvýsknem a vyskočím na nohy s energiou, ktorú sama nepoznám. „Musíme vyvenčiť nášho nového psa. Však Otis?"

Luka si zase len vydýchne, vstane a bez slov ma nasleduje, zatiaľ čo ja poskakujem a zápasím z vôdzkou, ktorú nedokážem pripnúť na Otisov obojok, pretože sa mi radosťou trasú ruky.

Mám takú teóriu, že tam kde veci končia, iné začínajú a tam, kde je Emily, je aj Luka. Teraz a navždy. 

~ 

Sladká bodka na záver. 

Ťažko uveriť, že som práve dokončila ďalší príbeh (prosím nájdite si chvíľu čas na môj výlev). 

Mnohé ste to nečakali, mnohé budete možno sklamané, ale takto to zrejme musí byť :) Druhá časť tohto príbehu mala najmä dopomôcť Lukovi a Emily k tomu, aby jeden druhému viac dôverovali, viac sa rozprávali a pochopili, že jediný, kto celý čas stál v ceste ich lásky, boli hlavne oni sami. Sprvu som sa bála, že nebudem mať o čom písať, že nebudem môcť posunúť samú seba, až sem, ku koncu, ale dnes chápem, že aj napriek nedôvere, napriek tomu, že si pár ľudí myslelo, že pokračovanie je zbytočné - je tu a ja som rada, že som ho mohla písať. 

Vždy, keď dokončím príbeh, nechávam ho Vám, aby ste ho ohodnotili, okomentovali, napísali všetko, čo sa vám páčilo, či nepáčilo. Je to tá najhoršia a zároveň najkrajšia vec po dopísaní príbehu - to mi verte. Aj dnes vám tu so strachom nechávam prácu, ktorej som sa priebežne venovala deväť mesiacov (haha, kto by to bol povedal?!) a bolo to deväť mesiacov strávených pauzami, plánovaním, písaním, strachom a čakaním na reakcie. A všetko to naozaj stálo za to, aj keď sa určite nájde niekto, kto bude tvrdiť opak. 

Príbeh Emily a Luka sa mal pôvodne vyvíjať úplne inak, ale moje písanie a moje príbehy ma vždy zavedú nevyspytateľnou cestou až ku koncu, ktorý som sama neočakávala. A preto Ďakujem každej/každému z vás, kto si našiel čas na tento príbeh. Vaša podpora, hviezdičky, komentáre a najmä to, že ste čítali tento príbeh, je to, čo ma bude vždy udivovať a zároveň nesmierne motivovať. Tento príbeh patrí vám, rovnako ako patrí aj mne. 

Je to práca nás všetkých. 

A keďže milujem aj tento svet, ktorý som si vytvorila, v mojom profile nájdete voľné pokračovanie tejto série - BROKEN LOVE, kde hlavnou postavou je práve Maddie.

Naozaj Ďakujem, že mám také skvelé čitateľky. Patrí vám každá kapitola tohto príbehu. 

P.S: Pokojne využite túto chvíľu, tento konečný moment a napíšte komentár v ktorom mi môžete podrobne napísať, čo sa vám nepáčilo, či páčilo. Pomôžete tým nie len mne, ale možno aj sebe.