„Priatelia nám pomáhajú získať sebadôveru a dodávajú nám odvahu pustiť sa do vecí, o ktorých by sme bez nich možno ani neuvažovali."

/Lorna Byrne/

~

„A načo ti je toto?" spýtam sa nechápavo Rowan, v rukách poťažkávajúc objektív draho vyzerajúceho fotoaparátu.

Trvá to pár sekúnd kým sa na mňa Rowan otočí a nechápavo pritom nadvihne jedno obočie. „Musím ti vysvetľovať načo sa používa foťák ?"

Pokrútim hlavou. „Dnes si až výnimočne sarkastická," utrúsim a foťák položím vedľa kopy časopisov na ktorých hovejú tváre rôznych modeliek svete. Tajne však dúfam, že sa v kope neskrýva aj tvár Jenny Blair, ktorá sa v priebehu pár dní, celkom ľahko stala strašiakom celej mojej existencie. „A načo sú ti tie časopisy?"

„Dnes si až výnimočne zvedavá," zopakuje Rowan a opäť sa nevnímavo pustí do prehľadávania svojho šatníka, akoby sa v ňom skrývala odpoveď na všetky problémy sveta. „Prisahala by som, že to tu niekde bolo. Len nedávno som tu robila poriadok a teraz..." stíchne a potom radostne vykríkne. „Tu sú!"

Za pár sekúnd mám pred očami nie len ju, ale aj sýtočervené šaty so srdcovým výstrihom. „Toto by mohlo stačiť."

Znova pokrútim hlavou, ale teraz o niečo viac pomalšie. „Nemyslím si, že mi budú sedieť."

„To si povedala už asi trikrát," zamumle Rowan a podľa odutej spodnej pery usudzujem, že som ju svojim tvrdením zrejme urazila.

„Nemyslím to zle," vysvetľujem, cítiac ako mi klesajú ramená. „Páčili sa mi už tie prvé šaty, ale nemôžem si obliecť niečo čo je tvoje. Si podstatne vyššia a máš užšie boky."

Odutý výraz na Rowaninej tvári vystrieda široký úsmev. „Oh, ďakujem," prednesie a teatrálne sa pritom ukloní. „Veľmi si tvoje slová vážim, drahá priateľka, ale tieto šaty ti naozaj budú. Mne totižto vôbec nesedia, takže..." nedávam pozor a keď mi príjemná látka končí priamo na tvári, dostanem zo seba nahnevaný výkrik.

To už je Rowan opäť zarytá v skrini a tak neochotne vstanem a cez hlavu si prevlečiem v poradí štvrté šaty, ktoré sú zrejme mojou poslednou nádejou. „Ale teraz naozaj," poviem, keď mi látka šiat pohladí pokožku na stehnách. „Načo sú ti tie časopisy? A ten foťák?"

„Pracujem na niečom novom," zo skrine sa ozve Rowanin hlas a následne vystrčí celú hlavu. „Musím predsa prísť na to, čo budem v budúcnosti robiť."

„A čo je to tentokrát?" spýtam sa, pričom podídem bližšie k zrkadlu a celá sa obzriem. Nevyzerám zle. Možno práve naopak. Šaty nie sú príliš úzke a ani príliš široké, a keď sa málinko otočím ich lem sa zatočí z boku na bok.

„Chcem začať s blogom," mrmle Rowan, uchvátene pozorujúc môj odraz v zrkadle a potom aj mňa samotnú. „Budem fotiť seba, jedlo, miesta kam pôjdem a skrátka všetko, čo ma zaujme. A možno neskôr sa presuniem na inú platformu a začnem točiť videa."

Odtrhnem pohľad od svojej podobizňe v zrkadle a venujem ho Rowan, ktorá naďalej postáva blízko pri mne a mierne krčí upravené obočie. „Je toto naozaj to, čo chceš robiť?" opýtam sa pochybovačne, rýchlo pokračujúc vo vysvetľovaní. „Necháp ma zle. Budem ťa podporovať vo všetkom, čo ti príde na um, ale posledných pár týždňov si doslova posadnutá predstavou, že musíš na niečo prísť a okrem čašníčky, kuchárky, učiteľky a ktoviečoho, si na nič neprišla."

Niekedy hovorím priveľa. Aj keď sa nesnažím ľuďom svojimi slovami ublížiť, na Rowaninej tvári sa usadí kamenný výraz. „Nie všetci môžeme byť skvelý v behu ako ty, Emily. Budeš na sebe pracovať, budeš stále prekonávať svoje limity a potom už nebudeš len obyčajná Emily. Chcem len prísť na to, čo má byť mojim životným cieľom."

Prikývnem a otvorím ústa, že sa ospravedlním, ale Rowan ma preruší priamo uprostred nádychu. „Mali by sme prestať riešiť moje problémy a sústrediť sa na teba. Na tú večeru so Satanom musíš prísť pripravená nie len psychicky, ale najmä fyzicky."

„Lukova mama nie je Satan," vydýchnem, ale samotná predstava večere v jej prítomnosti je pre mňa priam hrôzostrašná.

„Ešte pred pár dňami si tvrdila úplný opak."

„Pred pár dňami som sa na veci nepozerala jasno," odvetím a radšej sa stočím späť k zrkadlu. Sotva pred chvíľkou sa mi dievča v ňom celkom páčilo, ale čím dlhšie pozorujem lem šiat, ktorý sa mi ľahko dotýka kolien a srdcový výstrih, čo mi aspoň trocha zväčšuje prsia, cítim sa zvláštne nostalgicky. „Nevyzerám až príliš mlado?"

Rowan si vzdychne, akoby presne chápala odkiaľ sa vo mne berú všetky tieto obavy. Nemusím sa opakovať, prešli možno tri dni, kedy som v zápale hnevu a zúfalstva skončila priamo v jej izbe s kopou vreckoviek vlhkých od sĺz.

„Zvykne si na teba."

„Chce, aby sa Luka vrátil k Jenne," protestujem. „To jasne hovorí v môj neprospech."

„Nepozná ťa," utešuje ma Rowan. „Keď zistí aká skvelá si, úplne zmení na teba názor."

Môj odraz sa zatvári pochybovačne. „Čo ak ma priotrávi jedlom?"

„Je síce Satan, ale nie je až taká zlá."

Vzdychnem, odídem od zrkadla a stále oblečená klesnem na posteľ. „Som až príliš mladá na to, aby som bola v takomto strese. Neviem ako s ňou hovoriť, neviem o čom s ňou budem hovoriť a už vôbec netuším ako ju presvedčím, že som lepšia ako Jenna."

Posteľ sa ľahko prehne, keď si ku mne Rowan ľahne, chytí ma za ruku a silno ju stlačí. „Musíš byť hlavne sama sebou a myslieť na to, že toto všetko čaká aj Luka, keď sa raz všetci dozvedia, že ste spolu."

„Luka to bude mať oveľa ľahšie," zastonám. „Moji rodičia ho už poznajú."

„Uh-uh, len si predstav ako bude reagovať tvoj otec, keď príde na to, že Luka zviedol jeho najstaršiu, najmilovanejšiu a najkrajšiu dcéru."

„Keď to povieš takto..."

Rowan sa prudko vystrie, vyskočí na nohy a potiahne ma k sebe, takže sa nedobrovoľne musím postaviť aj ja. „Neutráp svoju krásnu tváričku obavami. Všetko spoločne zvládneme. Šaty už máš a teraz sa spoločne neučíme ako sa správa distingvovaná dáma. Tá večera dopadne nad tvoje očakávania, veď uvidíš."

~

Dnes trocha ľahšia časť :) čo si myslíte, ako dopadne večera s Lukovou mamou? :) 

Ďakujem za všetky tie krásne komentáre k predchádzajúcej časti. Hrozne ste ma potešili.