„Láska sa neučí. Láska sa dáva."

/Mario Bernardi/

~

Za osemnásť rokov svojej chaotickej existencie už čo to viem o trápnych momentoch, na ktoré by som najradšej, čo najrýchlejšie zabudla. Som kráľovnou týchto momentov, doslova nimi žijem, no práve teraz, keď sa na mňa Lukova mama pozerá prísnym pohľadom, cez zúžené obočie, túžim posunúť čas o pár minút dozadu a všetko urobiť ešte raz.

Napríklad si dať po tréningu sprchu a vyzliecť zo seba upotené oblečenie, ktoré sa mi lepí na telo, ako ďalšia vrstva pokožky.

Miesto toho, stojím pred jej kritickými očami a premýšľam nad vhodnými slovami, ktoré by mali z mojich úst vyliezť asi už tak pred dvoma minútami. Pozdravím ju? Predstavím sa? Ostanem ticho?

Sú to sekundy, no v mojom imaginárnom svete hotové minúty, kým nepresunie svoj pohľad na Luka a nevykriví pritom dokonale tvarované pery. „Môžeme sa porozprávať?" jej výrazne zelené oči ešte raz zablúdia mojim smerom, akoby sa chcela presvedčiť, že som naozaj skutočná. To čo vidí ju, ale neteší. Nemusí to hovoriť. Nemusí vysloviť ani jedno slovo a ja skrátka viem, že jej mienka o mne, nie je vôbec vysoká. „Osamote, prosím."

S tým sa otočí a stratí v útrobách domu, zanechávajúc za sebou len vôňu výrazného dámskeho parfumu a jednu priveľmi zmätenú Emily.

V takýchto chvíľach mám obrovskú potrebu utekať. Rýchlo, bez rozmyslu, bez cieľa a najmä, čo najďalej. Nestihnem sa, ale ani otočiť späť k dverám, keď Luka pristúpi bližšie ku mne, pripomínajúc mi svoju prítomnosť teplom svojho tela. Stojí mi za chrbtom, tak blízko, že sa napätím chvejem, až kým ma rukami opatrne neobjíme okolo pliec, celkom ma schovávajúc medzi svojimi pažami.

„Prepáč," vysloví šepky, skláňajúc hlavu bližšie k môjmu krku a strapatým vlasom. „Vôbec to nejde podľa plánu."

Stále mám pred sebou svoje sklamanie z nepodareného rande. Stále sa cítim dotknuto, ale možno je to mojou naivitou, ale čím dlhšie som v Lukovej prítomnosti a čím bližšie sa pozerám na celú situáciu z jeho pohľadu, tým jednoduchšie je zažehnať celé sklamanie a poslať ho niekde do kúta.

A presne to je dôvodom, prečo sa neodťahujem a prečo Lukovi dovolím, aby ma držal a držal – stále tak intenzívne a ľahko - až dokým ma opatrne neuvoľní zo zovretia svojich rúk, nevtlačí mi do vlasov jeden pretrvávajúci bozk a neodíde za svojou mamou.

Sprvu ani netuším, čo robiť a tak ostanem stáť v chodbe a v hlave napomínam samú seba pred akýmkoľvek iracionálnym krokom. Nemôžem utiecť. Nemôžem sa len tak vziať a odísť. Nech si Lukova mama o mne myslí čokoľvek, môj detinský útek by mi žiadne plusové body nepridal. A tak stojím a premýšľam, čakám a počítam, a keď sa pri mne z ničoho nič objaví Rocco, neuveriteľne rád, že ma vidí, hlasno si vydýchnem.

„Koľko ma vôbec rokov?"

Tá veta sa ku mne dostane práve v momente, keď sa zohnem a poškriabem Rocca za ľavým uškom. Už sa, ale nevystriem, len klesnem na kolená a dovolím svojej veselej guči chlpov, aby odlákala moje myšlienky od všetkého, čo sa odohráva len pár metrov odo mňa.

Ibaže Rocco tentokrát nie je dostatočným rozptýlením a tak chtiac, či nechtiac, počujem takmer každé slovo, ktoré sa odráža od stien a preniká mi do uší.

„O čo ti ide, mami?"

„Ty vieš prečo som sem prišla. Keď mi Jenna volala, takmer som tomu nemohla uveriť. Ako si sa s ňou mohol rozísť, práve teraz, keď sme pomaly začali riešiť prípravy na vašu svadbu? Len sa mi nesnaž nahovoriť, Luka, že si Jennu vymenil za to dievča..."

„To dievča sa volá Emily, mami. A nikoho som nevymenil."

Ticho, ktoré sa odrazu rozlieha domom nie je príjemné ani Roccovi, pretože mi vlhkým ňufákom narazí o chrbát ruky a slabo zaskučí. Neviem prečo, ale nadobúdam pocit, že je pre neho celkom ľahké identifikovať moju náhlu zmenu nálady.

„Je to ešte dieťa, preboha Luka! Ako si to Jenne mohol vôbec urobiť?"

Jej slová sú ako vedro ľadovej vody priamo na všetky pocity, ktoré v sebe prechovávam. Moje beztak nízke sebavedomie každým dňom zaniká v obavách a ilúziách toho, že som urobila niečo zlé. Je to ako dívať sa do zrkadla práve v momente, keď sa doň túžim dívať, čo najmenej.

„NEBOL SOM S ŇOU ŠŤASTNÝ, MAMA!"

Lukov zúfalý výkrik prinúti Rocca pritúliť sa ku mne ešte bližšie, ako keby si uvedomoval, že teplo jeho mäkučkého tela, je presne to, čo v tej chvíli najviac potrebujem. Nechcem počúvať. Počula som totižto viac než dosť, ale nedokážem znova vstať a niekam odísť.

Na moje vlastné prekvapenie, však zvyšok rozhovoru nepočujem a nie preto, že by Lukova mama znížila intenzitu svojho hlasu. Stále ju počujem, ale nedokážem určiť o čom hovorí, pretože rozpráva cudzím jazykom, ktorý vôbec nepoznám.

Znie to ako ruština a keď jej Luka odpovie tým istým spôsobom, moje počudovanie ľahko odhaľujem v zmätenom výraze, ktorý sa mi usadí na tvári.

Je toľko vecí, čo o ňom neviem.

Toľko detailov, ktoré musím odhaliť.

Ale práve teraz na to nie je čas a ja skrátka viem, že som sa na jedno sobotné dopoludnie dozvedela toho celkom dosť. Takže sa ešte chvíľu venujem Roccovi, hladím ho po hlave, po mäkkej srsti, ignorujúc rozhovor, ktorý naďalej pokračuje za mojim chrbtom.

Už chápem, prečo sa Luka včera neukázal. Postoj jeho mami jasne hovorí, aký ma názor na celý náš vzťah. A ak si to myslí ona, človek, ktorý ma vôbec nepozná a nevie, ako to s Lukom začalo. Ani nechcem vedieť, ako to budú vnímať ostatní. Ľudia, čo vedia, kedy naše priateľstvo začalo a aké intenzívne bolo.

Rok.

Som ochotná čakať rok a veriť, že potom sa niečo zmení?

Som ochotná čeliť ustavičným výčitkám a stále upokojovať samú seba, že tá vina, čo z času na čas cítim, vôbec nemá zmysel?

Vstanem, odhodlaná odísť a nechať si všetko prejsť hlavou, ale môj útek zaniká v Lukových prenikavých očiach. Ani neviem kedy sa vrátil, kedy sa nečakane objavil v tesnom priestore medzi mnou a Roccom, ale niečo v jeho pohľade ma prilepí k podlahe a donúti bláznivé myšlienky ustáť.

„Mala by som ísť domov," vydýchnem, ale neočakávam, že so mnou Luka bude súhlasiť. V skutočnosti netuším, čo očakávam, ale keď ku mne natiahne ruku a potiahne ma za sebou, v hlave mám celkom jasno – ešte nie je čas ísť domov.

Končíme v jeho izbe, ktorá je za denného svetla ponorená do slnečných lúčov a v ich paprskoch sa vznášajú drobné čiastočky prachu. Som uchvátená, som bez dychu a všetko toto cítim ešte viac intenzívnejšie, keď Luka cúvne, rukami ma objíme okolo pásu a pomaly klesne aj spolu so mnou na matrac postele.

Nič nehovorí a ja si nedovolím prerušiť tú zvláštnu atmosféru, čo je medzi nami, nejakými márnymi slovami. Iba ho držím a on drží mňa, silou, čo síce neláme kostí, ale jasne ju vnímam na celom svojom tele.

Zapadáme do seba. Tak ako dve stratené diely skladačky. A nie som pripravená sa toho vzdať. Nie som pripravená stratiť tieto momenty, ktoré mi jasne naznačujú, že všetko, čo práve teraz v mojom živote odohráva je iba súhra náhod, ktoré síce bolia, ale v konečnom dôsledku sú úplne nepodstatné.

Vo vlasoch zacítim bozk, nasledovaný ďalším a ďalším a keď Luka vysloví jednu celkom jednoduchú, no predsa neskutočne dôležitú vetu, rozvzlykám sa.

„Si moja najlepšia voľba."

Pritúlim sa k nemu ešte silnejšie. Naše nohy sa prepletú, ruky zúfalo kopírujú a hľadajú, čo najlepšie miesto, kde zotrvať a srdcia narážajú o hrudné koše takmer v dokonalej synchronizácií.

„Pochopí to," vydýchne šepotom. „Všetci to pochopia."

~

Keď som sa rozhodovala, či začať písať druhú sériu tohto príbehu, veľa ľudí mi hovorilo/písali, že druhé série nikdy nemajú taký úspech ako prvé a že ľudí časom začnú nudiť :) Dúfam, že vy, rovnako ako ja, nemáte tento názor a že vás problémy Luka a Emily nenudia :D 

Toto píšem, lebo som si stihla všimnúť, že čím viac pridávam, tým viac ubúda čitateľov :D ale na tom nezáleží, naozaj som rada, že sa nájde pár z vás, čo za sebou vždy zanecháte milé slová a tešíte sa na ďalšie časti. 

Bez vás by tento príbeh asi neexistoval. 

Zbožňujem Vás.