„Ktovie, kto koho vodí na povrázku? Či láska osud, a či osud lásku?"

/William Shakespeare/

~

Riskuje priveľa, presne taká je prvá myšlienka, ktorá mi napadne, keď sa mi po pár sekundách môjho nepodareného úteku, Lukove prsty ľahko obtočia okolo pravého zápästia.

„Dopekla, Emily."

Zastanem. Z trucu, zo zvedavosti a taktiež z malej iskierky nádeje.

Ostanem mu ale stáť otočená chrbtom, skrývajúc pocity, ktoré sa mi striedajú na tvári ako nejaké svetelné predstavenie. „Čo chceš?" neodpustím si a tón, ktorý sa mi odráža v hlase, je presne taký, aký má byť – nahnevaný.

„Čo sa stalo?"

Čo sa stalo? To je to prvé, respektíve druhé, čo mi povie?

Neukáže sa na naše rande. Neozve sa na moje správy. Nedá o sebe nič vedieť. A miesto ospravedlnenia sa ma opýta, čo sa stalo?

Kto je tento chlap?

Otočím sa k nemu, vytrhávajúc sa z jeho zovretia, tak prudko, že sa mu na tvári mihne prekvapenie. „Nedotýkaj sa ma."

Správam sa ako decko, ale som tak strašne dotknutá a sklamaná, že mi to je v danej chvíli celkom jedno. Nie som, ale taká ako si sama sebe nahováram a netrvá to dlho, možno pár sekúnd a z úst sa mi rinie chabé ospravedlnenie. „Prepáč," vydýchnem šepky. „Nedotýkaj sa ma, prosím."

Dvihnem hlavu a zúfalo hľadám niečo, čo by bolo dostatočnou nápoveďou, prečo sa Luka včera neukázal. Vyzerá však normálne. Nemá na sebe ani uniformu a okrem strapatých vlasov, ktoré mu postávajú na stranu, na ňom nie je nič zvláštne. Možno až na pohľad, ktorým ma sleduje, strašne váhavo a pomaly, akoby sa bál, že znova ujdem.

„Prečo si neprišiel?" spýtam sa a tentokrát ma vlastný hlas zradí, pretože sa zlomí a zmení na nepekný vzlyk.

Luka pristúpi bližšie a vysloví moje meno, ako modlitbu, tak jemne, tak váhavo, že ho sotva počujem. Prvýkrát však, ale na jeho tvári pozorujem zmenu a presne to, ten obrovský hnev, čo mám v sebe málinko zadúša.

„Čo odo mňa očakávaš?" začnem znova, lebo vidím, že Luka márne hľadá vhodné slová. „Môžeš konečne niečo povedať? A prosím ušetri ma výhovoriek, na tie vážne nemám náladu."

Ideš dievča, pochválim samú seba a naďalej udržiavam svoj vážny postoj. Ignorujúc, že stojíme uprostred ulice, kde nás môže hocikto vidieť. Práve teraz na takých banálnostiach nezáleží.

„Prepáč," dostane zo seba Luka a keď sa ku mne zase priblíži, už necúvam, ani sebou nemykám.

„To je dobrý začiatok."

Usmeje sa, ale netrvá to dlho a ten úsmev z jeho tváre zmizne takmer tak rýchlo, ako sa tam objavil. „Viem, že som to posral, ale dovoľ mi vysvetliť ti to."

Nadvihnem jedno obočie. „To je to, prečo tu stojím, nie? Tak vysvetľuj."

Luka, ale pokrúti hlavou a chytí ma za ruku, opäť nedbajúc na to, že nás môže niekto vidieť. „Poď so mnou."

Úprimne, čakala som od seba viac. Nejakú veľkú scénu, hádku a krik, ale miesto toho sa správam úplne opačne. Beztak, ale svoju ruku opäť vytiahnem z Lukovho zovretia a málinko cúvnem. „Fajn, ale naozaj sa ma nedotýkaj. Hnevám sa, dobre?"

Som rada, že sa Luka moje patetické správanie rozhodne akceptovať. Nesmeje sa, nehovorí nič, ale niečo v jeho očiach mi našepkáva, že mu to všetko dáva príliš veľa síl a sebazaprenia, aby sa ovládal.

A nech. Stále sa hnevám. Stále tomu nerozumiem. Stále mám právo držať si odstup.

~

V aute nedokážem obsedieť. Preto sa chvíľu pohrávam s tlačidlami na palubnej doske a keď ma to prestane baviť, presuniem svoju pozornosť na okno, ktoré stále zatváram a otváram, až kým Luka netrpezlivo neklikne na detskú poistku.

„Hanbíš sa za mňa?" opýtam sa, keď už piatykrát prepnem stanicu na rádiu. Neviem, čo s rukami a to ticho, ktoré sa medzi nami rozlieha, vôbec nie je príjemne.

„Čože?"

Pokrútim koliesko na ďalšiu stanicu a miesto hudby sa mi do uši dostane nepríjemné syčanie. „Hanbíš sa za mňa? Keď si neprišiel..."

„Ako to môžeš vôbec povedať, Emily?" zavrčí Luka a súčasne ma chytí za ruku, odťahujúc moje prsty od tlačidiel. „Už som ti to raz povedal. Si dievča, ktoré si nezaslúži byť niekoho tajomstvom."

Pretože som príliš slabá, nechám ruku v tej Lukovej o trocha dlhšie. Je to pre moje vlastné dobro. „Tak potom... prečo? Prečo si mi aspoň nezavolal?"

Interiér auta pretne Lukov váhavý povzdych. „Rozbil som si telefón. Od hnevu."

„Od hnevu?" vyzvedám zvedavo, čo je zrejme jediná alternatíva, kedy Luka skutočne rozpráva. „Prečo?"

„Uvidíš," z pier mu unikne takmer identický povzdych, ako pred pár minútami. „Nemohol som prísť, pretože prišiel niekto iný. A nebolo to práve to najlepšie prekvapenie."

Netrvá to ani sekundu a moja myseľ preľakane opakuje jedno meno.

Jenna, Jenna, Jenna.

Okamžite mám pred očami ten rozhovor. A to čo mi kedysi dávno povedala Rowan. Možno Jenna využila tu starodávnu taktiku a chce si Luka k sebe pripútať tým najhorším spôsobom.

Ani si neuvedomím, že panikárim a zrýchlene dýcham, kým Luka nezaparkuje auto pred jeho domom a neotočí na mňa svoju pozornosť. Tentokrát nedbá na moju prosbu, aby sa ma nedotýkal. Odopne si pás a natiahne ku mne ruky, kladúc svoje teplé dlane, priamo na moje studené líca.

„Čokoľvek, čo sa ti práve prehráva v hlave nie je tým prekvapením," povie mi šepky, čím len dokazuje, ako dobre ma pozná. „Nechcel som, aby si si týmto prešla takto skoro, ale bohužiaľ inak ti ten včerajšok nedokážem dostatočne vysvetliť."

„Je to kvôli Jenne?" zachraptím otázne, cítiac ako mi srdce naráža o hrudný kôš neuveriteľnou rýchlosťou.

Lukov výraz tváre iba stvrdne. „Jenna je minulosť, Emily. Vybral. Som. Si. Teba," odsekne pomaly a keď stále nereagujem, skloní sa a pobozká ma na čelo. „Je to možno oveľa horšie ako Jenna..."

Krv v žilách mi stuhne, každý kúsok môjho tela sa napne a kebyže môžem, asi čo najrýchlejšie ujdem. Trvá to však niekoľko minút a keď si je Luka istý tým, že som aspoň čiastočne v poriadku, vystúpi, obíde auto a otvorí dvere spolujazdca.

Idem z tréningu, preboha.

Mám na sebe legíny a tričko, ktoré zrejme smrdí potom. Vlasy mám rozhádzané, tvár bledú a tenisky na nohách ma odrazu omínajú, ako keby boli o číslo menšie.

Toto všetko je však celkom zabudnuté, keď ma Luka odvedie k sebe, s takou opatrnosťou a láskavosťou, že na pár sekúnd úplne zabúdam na stres a na to, že mám byť na neho nahnevaná. Robí mi to tak komplikované.

Len čo otvorí vchodové dvere a len čo vojdeme dnu, ticho domu prehluší ženský hlas. „Luka? Už si sa vrátil? Myslela som si, že budeš..." V hlave mám tisíc obrazov. Tisíc myšlienok. Tisíc otázok. Akonáhle sa, ale predo mnou objaví dokonale upravená žena v starších rokoch, akoby zamrznem. „...myslela som si, že sa zdržíš o niečo dlhšie."

Pozerám na ňu a ona pozerá na mňa. Narozdiel odo mňa sa ale tvári sebavedomo a isto, nie vystrašene a ustráchane ako ja.

„Emily, dovoľ, aby som ti predstavil moju mamu."