„Nie šťastie, ale sklamanie vás učí spoznávať lásku."

/Charles Baudelaire/

~

Vo svojej rozsiahlej zbierke teórií, mám jednu, ktorá sa osvedčí takmer v každej situácií. Keď sa na niečo veľmi tešíme a keď niečo vehementne plánujeme, nie vždy sa to podarí a nie vždy to dopadne tak, ako očakávame.

„Emily, môžeš na slovíčko?"

Ani zo seba poriadne nestrhnem bundu a mamina otázka ma zamrazí uprostred pohybu. Stojí mi za chrbtom zatiaľ, čo si vyzúvam tenisky a ukladám ich vedľa ostatných, nelogicky naskladaných topánok. Som po tréningu, unavená, spotená a smradľavá, no nič z toho nie je dôležitejšie ako to nespočetné množstvo otázok, ktoré mi v hlave spôsobujú hotové tornádo.

Len neochotne sa otočím na päte a venujem mame svoj najúprimnejší úsmev, plný zubov a zrejme aj zvyškov po obede. „Stalo sa niečo?"

Mama si ma prezrie, akoby na mne hľadala niečo o čom nemám ani tušenia a potom ma chytí okolo pliec. „Aký si mala deň?"

Nechápte ma zle. Mám tých najlepších a najochotnejších rodičov na svete, ale vždy, keď sa správajú nejako čudne, dokážem to rozlíšiť, bez toho, aby som sa musela priveľmi snažiť. A práve v tomto momente, sa mama správa ešte desivejšie, ako na moje desiate narodeniny, keď nechtiac spálila moju narodeninovú tortu.

„Fajn?"

Stačí pár krokov, mamin silený smiech a ocitneme sa v kuchyni, kde si okamžite všimnem Angienu neprítomnosť. Mamina teplá dlaň však ešte stále spočíva na mojom pleci a preto sa len neochotne vzdám všetkých otázok, ktoré mám na jazyku.

„Piekla som jablkový koláč, dáš si?"

Nemám ani tušenia čo sa predo mnou odohráva, ale hneď ako ma mama pustí zo svojho zovretia, posadím sa za jedálenský stôl a napäto sledujem to, ako sa so strašidelne sileným úsmevom pohybuje po kuchyni.

Chytí nožík, malý tanierik a zatiaľ čo sa pustí do krájania už spomínaného koláča, otočí na mňa svoj pohľad. „Mám pocit, že sme sa poriadne nerozprávali už celé mesiace. Máš niečo nové?"

Čím dlhšie sa na ňu dívam, tým si pripadám zmätenejšie, ale aj napriek tomu jej slušne odpoviem. „Rozprávali sme sa včera a ak si dobre pamätám aj dnes ráno," skrčím obočie a málinko nakloním hlavu, opakujúc svoju predchádzajúcu otázku. „Stalo sa niečo?"

„Nebuď blázonko," zachichoce sa mama, pokladajúc predo mňa tanierik s celkom veľkým kúskom koláča, ktorý si určite nezaslúžim. „Prečo by sa malo niečo stať?"

„Správaš sa divne," poviem na rovinu a podozrivo si obzriem obsah taniera. Koláč na ňom ma vábi nie len svojou výraznou vôňou, ale už len tým ako vyzerá. Pokiaľ ide o jablkový koláč, som mimo, už len, keď ho vidím.

Možno preto dlho nezaháľam a po piatich sekundách zazerania, sa pustím do jedenia, ako keby som pred pár hodinami neschrúmala školský obed. Mama sa zatiaľ posadí naproti mne, lakťami sa oprie o konštrukciu stola a spočíva na mne pohľadom tak dlho, až mi to je nepríjemné.

„Mami," upozorním ju a stačí celkom tak málo a ona konečne porazenecky vydýchne.

„Máš niekoho, Emily?"

Nadýchnem sa tak prudko, že sa kúsok koláča, ktorý práve prežúvam rozhodne ísť inou cestou a spôsobí, že sa rozkašlem. „Čo... čože?"

„Vieš čo sa pýtam," prednesie mama, celkom ignorujúc moje nie tak celkom vábivé kašlanie. „V poslednej dobe si sám úsmev, vznášaš sa tu okolo nás ako taký balónik šťastia a mne jednoducho napadlo, či sa za tým neskrýva niekto iný," natiahne ku mne dlaň, práve v momente, keď je celé moje kašľanie zažehnané. „Je v tvojom živote nejaký chlapec o ktorom neviem?"

Kebyže je to možné, začnem sa falošne dusiť ešte raz, ale miesto toho na mamu len nemo civiem a v hlave korigujem samú seba, pred akýmikoľvek hlúposťami, čo môžem povedať.

V nejakom inom paralelnom vesmíre sa usmejem a poviem mame, kde je pravda. Poviem jej o Lukovi. O všetkom, čo cítim. O každom momente s ním, ktorý ma robí šťastnejšou a šťastnejšou.

Avšak v tomto svete si to nemôžem dovoliť a preto ešte chvíľu mlčím a keď prehovorím, vtlačím na svoje pery ďalší falošný úsmev. „Nie, mami," poviem s ľahkým pokrútením hlavou. „Momentálne nikoho nemám, ale ďakujem za koláč, rozhodne si mi zlepšila deň."

Ešte pár minút po mojom vyjadrení na sebe cítim jej spýtavý pohľad, ale keď zrejme zistí, že jej materské inštinkty trocha zlyhali, obdarí ma ešte jedným kúskom koláča a nakoniec kopou práce, ktorá celkom zamestná moje myšlienky.

~

Prejdú dva piatky, dva ukrutné týždne, kým sa Lukove plány ohľadom nášho prvého rande dajú konečne do pohybu. Boli sme ako v začarovanom kruhu plnom povinností a úloh, ktoré nám obom nedovoľovali pohnúť sa z miesta.

Jeho práca, moja škola, ustavičné tréningy.

Dnes večer sa to, ale zmení a moje nadšenie je také obrovské, že sotva dokážem medzi prstami udržať kulmu, keď dlhé hodiny trávim zatvorená v kúpeľni, len s vlastným odrazom v zrkadle, ktorý skrýva paniku a nadšenie v jednom.

Som vo vytržení a zároveň mi srdce bije strachom pred tým, že sa niečo pokazí.

Chcem vyzerať dobre a inak, a zároveň chcem byť taká istá Emily, ako ma Luka pozná.

Päťkrát sa prezlečiem, trikrát volám s Rowan o radu a nakoniec aj tak končím v prvých šatách, ktoré som vytiahla zo skrine. Sú krátke, sú čierne a myslím, že nimi nič nepokazím. Navyše si naivne myslím, že Lukovi sa budem páčiť tak či tak.

Ešte štyrikrát sa skontrolujem v zrkadle. Od nalíčenej tváre, až po kučeravé konce vlasov. Napravím si lem šiat, potiahnem ho nižšie a potom celý krok ešte raz zopakujem. Som tak nervózna, že sa mi trasú ruky a preto urobím ďalších pár krokov po izbe a očami kontrolujem displej svojho mobilu.

Viem, koľko je hodín.

Viem, kedy sme sa dohodli.

A takisto viem, že s každou ubúdajúcou minutou je moje nadšenie mizivejšie.

Prejde ďalších päť minút a Luka nevolá.

Skontrolujem lem šiat, skontrolujem špirálu, rukou si prejdem po vlasoch.

Po ďalších šiestich minútach si vyzujem topánky a uložím ich späť do skrine, aj keď niekde v sebe mám ešte malú iskierku nádeje.

Po štyridsiatich piatich minútach ustavičného pochodovania po izbe, si sadnem na posteľ a pozerám pred seba. Netrvá to však dlho a moje oči si opäť nájdu cestu späť k telefónu, ktorý nehybne leží vedľa mňa. Stále rovnako ticho, stále rovnako nečinne.

V hlave mám stovky scenárov a otázok, ktoré sa snažím tlačiť do úzadia. Čo ak sa mu niečo stalo? Čo ak musel ísť naliehavo späť do práce? Čo ak jednoducho zabudol?

Trvá to hodinu kým pochopím, že Luka nepríde. Šaty si preto prevlečiem cez hlavu a hodím ich do rohu izby, nedbajúc na to, že sa pokrčia. V kúpeľni si zviažem vlasy do chvosta a keď sa odličujem, iba s ťažkosťami udržiavam slzy.

Kde si?

Správu pošlem niečo po desiatej, ale odpoveď neprichádza.

Ani o jedenástej.

Ani o dvanástej.

Ani o tretej ráno.

Som nahnevaná, sklamaná a slzy, ktoré schovávam do svojho vankúša iba žalostnou formou potvrdzujú, že moja teória je správna. Niekedy je lepšie netešiť sa. Nemať veľké nádeje. Nedúfať a neveriť v nič.