„Šťastie v láske je vždy úmerné obave z toho, že ju stratíme."

/Stendhal/

~

Moja nálada je vďaka všetkým Rowaniným rečiam na bode mrazu. Som ofučaná a zamyslená. A k môjmu dobru nenapomáha ani Lukova prítomnosť. Som totižto v jeho kancelárií. Sedím na zemi a okolo seba mám okrem Roccovho mohutného psieho tela, rozprestretú aj veľkú kopu papierov, ktorá predstavuje moje domáce úlohy.

Presne teraz, keď robím to, čo robím a tvárim sa, ako sa tvárim – čiže zamyslene – nie som u nikoho podozrivá. Pretože nikto ani len očkom nemihne, keď si u Luka, sediac na tvrdej, nepohodlnej podlahe, robím domáce úlohy. Robila som to pred tým a robievam to aj teraz.

Ibaže dnes, sa miesto sústredenia na úlohy, sústreďujem na Luka, ktorý so skrčeným obočím na inokedy celkom pokojnej tvári, ťuká niečo do notebooku. Mám obrovskú potrebu niečo povedať. Prelomiť to ticho, ktoré prehlušujú iba jeho prsty narážajúce do klávesov a Roccovo tiché fučanie.

Otázky v mojej hlave pripomínajú zúrivé tornádo, ktoré nie a nie zastaviť. A zrejme zo seba vyderiem mučivý povzdych, pretože Luka dvihne hlavu, odkloní pohľad od monitoru a pozrie na mňa s rovnakým výrazom, ako pozerá na svoju prácu – otázne, no predsa so záujmom.

„Stalo sa niečo?"

Tá otázka ma zahreje na hrudi a prinúti víriví tok myšlienok, nachvíľu ustúpiť. Luka má svoje nálady. Niekedy sám pred nás stavia neviditeľné múry, ale práve v takýchto momentoch, kedy starostlivosť vyžaruje z každého jeho póru, si uvedomujem, ako veľmi je pre mňa ochotný riskovať.

A potom prídu výčitky svedomia a obavy, ktoré všetky tieto pozitíva zaplavia, akoby neznamenali vôbec nič.

Nepotrebujem chodiť okolo horúcej kaše. Nechcem medzi nami žiadne tajomstvá a práve to je dôvodom mojej úprimnosti. „Dnes som čítala jeden rozhovor s Jennou."

Luka vydýchne a celkom pomaly si z nosa zloží okuliare, ktoré opatrne poskladá a umiestni na stôl vedľa svojej obľúbenej šálky. Jeho oči mi nič nehovoria a ten výraz hovejúci mu na tvári, tiež nie je veľkým indikátorom. Možno preto napäto čakám, až kým si neprečistí hrdlo a znova neprehovorí. „Čo si čítala?"

Nepýta sa otrávene, no predsa si nemôžem pomôcť a tentokrát ma zachvátia výčitky svedomia z úplne iného dôvodu. „Nechcela som," začnem zhurta, akoby si celá situácia vyžadovala moju sebaobranu. „Rowan si robí starosti a teraz čítala niečo v novinách a okamžite si myslela, že to potrebujem čítať aj ja. Nečítala som to celé, samozrejme," úlohy okolo mňa sú zabudnuté a tón hlasu, ktorý mi odrazu škrtí hrdlo, pripomína kvílenie. Nebudem plakať. Nemám na to dôvod. No s každým vyrieknutým slovom sa mi rozpráva o čosi ťažšie.

Som nahnevaná a zúfala z toho, že nemôžem vstať a skrátiť vzdialenosť, ktorá je medzi mnou a Lukom. Nepatrné metre, ktoré pripomínajú hlbokú priepasť a ja netúžim po ničom inom, iba ju preskočiť a aspoň na pár sekúnd sa ocitnúť v jeho náručí.

Presne toto je na tajomstvách najťažšie. Dokážete ich vstrebať. Dokážete s nimi žiť, ale čím dlhšie ich máte, tým náročnejšie je nevykričať ich do celého sveta.

„Emily."

Strhnem sa a rovnako tak aj Rocco, ktorý zafučí, vstane a miesto ku mne, si ľahne rovno k prahu zatvorených dverí.

„Prepáč," vydýchnem a rukou si prejdem cez vlasy, postávajúce mi na všetky svetové strany. „Kde som to skončila?"

„Nepotrebujem vedieť, kto a prečo ti posunul ten článok," povie mi Luka nežne, snažiac sa upokojiť moje zrýchlené dýchanie a príliš unáhlenú reč. „Chcem vedieť, čo konkrétne si čítala."

Zlapám po dychu a hneď na to svoj krok zopakujem, aby som si bola istá tým, že keď zase otvorím ústa, budem znieť ako normálny človek. „Je to hlúposť," vyrieknem a spustím plecia, uvedomujúc si pravdivosť vlastných slov. „Hovorila o svojom rozchode so snúbencom, ale to nie je to, čo... ma trápi," pohľad obrátim ku kope papierov pri svojich nohách a držím ho tam, až kým nedopoviem. „Radila dievčatám, aby si navzájom nepreberali chalanov a ja proste... toto je presne to, čo som urobila. Prebrala som jej chalana."

Ticho.

Také to mučivé a ohlušujúce, ktoré výrazne cítite až kdesi v kostiach.

A potom Luka zachrapčí, plynulo a jasne. „Poď ku mne."

Myslím, že ho zle počujem. Myslím, že si to nahováram. Keď však dvihnem hlavu a oči mi zablúdia k nemu, na tvári má vážny výraz, predurčujúci všetky moje obavy.

„Poď ku mne."

Nemusí mi to opakovať, som na nohách a pri ňom tak rýchlo, že sotva zažmurkám. Nečká na nič, sebaisto ma chytí za končeky prstov, odsunie sa na stoličke kúsok dozadu a mňa si pritiahne medzi svoje rozpäté nohy, kde ľahko zapadnem, ako stratený kúsok skladačky.

Cítim sa však nesvoja. Líca mi horia a oči akosi nedokážu vyhľadať tie jeho. Luka preto koná opäť ako prvý. Celkom ľahučko mi uchopí bradu medzi svoje prsty a dvihne hlavu do takej výšky, až kým sa na neho chtiac, či nechtiac nepozerám. A ten pohľad, jeho oči, každý kúsok jeho tváre je pre mňa nový a krásny, presne ako prvýkrát, tak aj teraz.

„Vedela si, že to nebude ľahké," povie a ja nechápem ako dokonale odhaľuje aj tie nevyrieknuté obavy, ktoré ma dusia. „Nechcel som to pre teba. Tieto tajnosti a komplikácie. Zaslúžiš si oveľa viac a ja ti to viac dám, len musíš ostať trpezlivá."

Prikývnem a chabé zovretie prstov na mojej brade sa vytratí, až kým mi Lukova teplá dlaň nespočinie na líci, ktoré drží a láska bruškami prstov. „A k Jenne... Vybral som si teba Emily a trvalo mi to strašne dlho, ale vybral by som si ťa znova a budem si ťa vyberať, až dovtedy, kým nestratíš záujem. Rozumieš?"

Slová sa mi hrnú na jazyk – otázky a odpovede, čo nedávajú zmysel. Miesto nich sa však k Lukovi pritlačím ešte tesnejšie, až dokým ma neobjíma a ja neobjímam jeho, s takou intenzitou, ktorá láme kostí.

Tie výčitky vo mne ostanú. Aj strach, či potreba vykričať to celému svetu.

Avšak na teraz. Na tých pár dôležitých momentov, kedy ma Luka pevne drží a zaháňa všetko do úzadia, je to v poriadku.

Dovolím mu hladiť ma po chrbte, držať pri sebe tak blízko, až kým naše srdcia nebijú v podobnej synchronizácií. A keď si ponorí hlavu do mojich vlasov. A keď cítim teplo jeho dychu na pokožke krku. Verím a verím, že jedného dňa, bude všetko v poriadku.

„Chcem ťa zobrať von," počujem ako povie a hneď po jeho slovách mi na krk vlepí sladký, no krátko trvajúci bozk.

„Von?"

Luka dvihne hlavu a chabo prikývne, odrazu celkom nesmelý a nesvoj. „Ja viem, že nemôžem urobiť veľa. Nie v tomto meste. Ale keď pôjdeme kúsok ďalej, môžem ťa vziať na prvé rande, presne tak, akoby to po správnosti malo byť."

Myslím, že sa červenám až niekde za ušami, ale to nadšenie, ktoré jeho slová spôsobia je tak obrovské, že prikývnem a potom ešte raz, až kým nekývam hlavou takmer ako tie čudné plyšové zvieratká, ktoré ľudia vozia vo svojich autách.

~

Ahooojte, hlásim sa vám z nového (trocha desivého) prostredia :D Dúfam, že budem mať teraz kopec času a trpezlivosti na písanie, aby som vás mohla tešiť a tešiť, od úsvitu až do mrku. 

Minule som sa bavila s jednou milou dievčinkou (Ahoj, Ivka), na tému wattpad. A spoločne sme sa zhodli, že pre nás vaše komentáre majú oveľa väčšiu hodnotu, ako hviezdičky, či poradie v rebríčkoch (nechápte ma zle, ja si vážim všetko, čo pre mňa robíte). Len by som vás chcela požiadať, ak máte čas, niečo na mysli, nejakú otázku, kľudne to napíšte do komentára. Ani neviete akú veľkú radosť mi robia vaše slová a odozvy. A týmto sa chcem poďakovať všetkým dievčatám, ktoré si nájdu chvíľu vyťukať niečo, čo mne následne vyčarí úsmev. 

Všetky ste úžasné a ja vás nesmierne zbožňujem. 

>>>> Rande Emily a Luka? čo hovoríte? ako to dopadne? <<<<