„Čím krajšia a bohatšia je spomienka, tým ťažšia je rozlúčka. Ale vďačnosť premení trýzeň spomienky na tichú radosť."

/Dietrich Bonhoeffer/

~

Porušovať pravidlá sa nie vždy vyplatí. Napríklad v prípade domáceho väzenia a ochranárskeho – trocha nahnevaného – otca, ktorý mi skonfiškuje mobil a pošle ma domov so sklopenými ušami, akoby som mu nepriniesla jasný dôkaz Lukovej neviny. Ibaže domáce väzenie a diabolské plány, ako zničiť závistlivú Wendy sa spolu nemiešajú. Aspoň nie podľa mojich rodičov.

To bolo pred dvoma dňami. Celá večnosť, čo som Luka videla naposledy a každou hodinou je mi ťažšie a ťažšie. Nie je to tým, že bez neho nedokážem žiť a slobodne existovať, už veľakrát sme boli od seba tak dlho, kvôli práci, alebo povinnostiam. Ale tento prípad je iný, najmä kvôli tej nevedomosti a pocitu, že mu už nemôžem viac pomôcť. Urobila som totižto všetko, čo som mohla a teraz mi neostáva nič iné, iba čakať, aspoň tak tvrdí mama.

„Opäť máš na tvári ten smutný výraz," upozorní ma šepky Rowan už po šiestykrát odkedy sme sem prišli. Dnešný deň totižto nie je o mne, ale o Maddie a o poctivej rozlúčke, ktorá čas strávený s ňou celkom uzavrie.

Rázom sa vystriem a na pery sa mi predrie úprimný úsmev, ktorý venujem práve Maddie. Tá sedí oproti mne, ruky má pred sebou a očami pozoruje všetko a všetkých naokolo, okrem nás. Teda mňa, Rowan a Kova, ktorý prišiel aj napriek svojim tvrdohlavým rečiam. Som skrátka majster v prehováraní, alebo si chlapec uvedomuje, že mu na Maddie skutočne záleží – ktovie.

„Toto si pre mňa naozaj nemusela robiť, Emily," povie Maddie a konečne nazbiera odvahu opätovať mi pohľad. Usmieva sa, ale v očiach sa jej odrážajú emócie, ktoré s radosťou nemajú takmer nič spoločné. A ja jej to naozaj nezazlievam.

„Bola to samozrejmosť," zahlaholím a natiahnem sa po ďalšej hranolke, ktorú zhltnem tak rýchlo, akoby som pár dní nejedla. „Všetci čo sme tu, sme radi, že ťa poznáme a budeš nám chýbať."

Rýchlo zažmurká. Možno od prekvapenia a možno práve preto, aby zahnala slzy. „Aj vy všetci budete chýbať mne."

Vidím ako Kova prekrúti očami a pokrúti hlavou, ako keby sme obe nemohli byť viac sentimentálne. Jeho postoju nerozumiem, ale nemienim sa nad tým pozastavovať. Maddie mi bude chýbať a to, že to on vníma inak, jednoducho nezmením.

„Obe sa tvárite, akoby ste sa videli naposledy," zamrmle a bez ďalších zbytočných komentárov utopí svoj skrývajúci žiaľ v pohári pomarančového džúsu. Myslí si, že dokáže svoje pocity maskovať v neutrálnom výraze a v pokojnom postoji, ale v skutočnosti je tak čitateľný, ako denne noviny.

„A možno sa naozaj vidíme poslednýkrát," odvetí Maddie stroho a ticho, a sama sa natiahne po hranolke v obrovskej miske, ktorá hovie uprostred stola.

„Môžeš prestať s týmito rečami?" zavrčí Kova a pohľad, ktorý jej venuje by odzbrojil hádam každého. Momentálne z neho cítiť hnev a frustráciu, ktorá sa dá čítať aj z jeho prudkých pohybov, keď vstane od stola a ten pohľad preskočí z Maddie aj na mňa s Rowan. „Idem si niečo doobjednať, chce niekto niečo?" Nečaká však na odpoveď a skôr než Maddie v sebe nazbiera tie správne slová na ospravedlnenie, Kova je preč.

Ani jedna z nás sa neodváži podotknúť fakt, že náš stôl doslova praská pod horou jedál a nápojov, ktoré sme si pred pár minútami objednali. A všetky chvíľu pozeráme na miesto kam sa vytratil a potom až jedna na druhú.

Ako prvá sa podujme prerušiť ticho Rowan. „Takými rečami mu to robíš ešte ťažším," povie smerom k Maddie a usrkne si zo slamky, ktorá pláva v jahodovom kokteily. Niektoré tradície skrátka neradno porušiť. A možno preto sme sa nakoniec v toto nedeľné popoludnie uvelebili u Mony. Na mieste, kde sme častokrát trávili chvíle po škole a po tréningoch – s úlohami či bez nich.

„Ja viem," šepne Maddie a jej hlas na pár sekúnd znie naozaj bezradne. „Ale nemôžem byť naivná a tváriť sa, že je všetko v poriadku, keď to tak nie je. Pravda je taká, že odchádzam a Kova sa s tým bude musieť zmieriť," vystrie bradu a ubolený výraz v jej tvári vystrieda vytrvalosť. „Nechápem prečo sa takto správa, sotva so mnou rozpráva, nedokáže sa na mňa dívať a keď si z neho uťahujem, že bude mať odo mňa konečne pokoj a prestane si robiť starosti, vybuchne a jednoducho odíde."

Rowan pozrie na mňa a potom opäť na Maddie, ktorej venuje priateľský úsmev. „Drahá priateľka, musíš sa toho ešte veľa naučiť. Najmä pred ním nehovor takéto veci, nie teraz, keď sa nedokáže prehrýzť cez to, že odchádzaš. Má ťa rád a to, že mu dookola opakuješ, že odchádzaš, mu jednoducho ubližuje a aj tie reči o tom, že sa už nikdy neuvidíte. Nežiješ predsa v dobe kamennej. Existuje milión sociálnych sieti, cez ktoré môžete ostať v kontakte, veľa vzťahov sa udržiava práve takto."

Maddie prikývne, ale z toho ako sa tvári mi je jasné, že slovám, ktoré práve zo seba Rowan dostala, neverí. A keďže ju už ďalej nechcem trápiť týmto rozhovorom, chytím sa témy tohto rozhovoru, ako ryba na háčik. „Keď hovoríme o vzťahoch, čo ty a David?"

„Tento deň nemá byť o mne a o mojom nevzťahu s tvojim bratom," dostane zo seba Rowan bez dychu a líca sa jej sfarbia do ružova, čo je ďalším prekvapením. Jej oči blúdia po stole, po ostatných hosťoch a môjmu pohľadu sa všemožne vyhýbajú.

„Maddie je určite vďačná, že sa na pár sekúnd nerozprávame o nej, však?"

„Samozrejme," povie takmer automaticky a venuje mi úsmev, ktorý hovorí za všetko. Naozaj je rada, že som na pár minút odlákala tému opačným smerom.

Rowan spustí plecia, dramaticky vydýchne a pohľad, ktorý mi venuje v sebe nesie niečo medzi – zabijem ťa a prečo práve ja? Trvá jej to pár sekúnd, kým v sebe zrejme nájde tie správne slová. „Fajn, ale ty si to chcela," ukáže na mňa prstom, ešte raz sa napije a potom konečne spustí to, načo som nemala odvahu sa jej opýtať už dlhé týždne. „Začalo to, keď som bola za mamou v Kanade. Jednoducho som sa nudila, tak som mu napísala, on mi odpísal, boli sme spolu von, na večeri, neskôr na káve, potom sme ma pobozkal, ja som pobozkala jeho a ďalšie dni, keďže sme si naozaj rozumeli, sa to iba opakovalo. Deň pred tým, ako som sa mala vrátiť späť,  sme boli zase spolu a áno," rozhodí rukami. „...spali sme spolu a bolo to skvelé. Takže odvtedy sú veci také ako sú. A viac k tomu nemôžem povedať."

Och môj bože. Potrebujem si vypáliť tú predstavu z hlavy a to čím skôr. Rowan zrejme dokáže vyčítať zdesený výraz, ktorý mi hovie na tvári, pretože sa iba príkro usmeje a opäť zopakuje to svoje. „Sama si to chcela."

„Príliš veľa informácií," poviem žalostne a svoju rozprúdenú predstavivosť sa snažím zadúšať v úteche chrumkavých hranoliek. Nie som však až natoľko zamyslená a zhrozená, aby som nepočula drobný zvonček, ktorý visí nad dverami a oznamuje príchod nových zákazníkov. A možno je to osud, ale moja zvedavosť ma posúri dvihnúť hlavu a pozrieť sa priamo k dverám.

To čo vidím, mi na pár sekúnd vyrazí dych.

„O môj bože," zamumlem a následne tie slová zopakujem, akoby som sa jednoducho zasekla. V čase, v priestore, vo svojej hlave. Neviem koľko ubehne sekúnd, ale sotva žmurknem a hrniem sa von z boxu, priamo cez nadávajúcu Rowan, ktorá sedí na kraji.

Moje kroky sú váhavé, ale srdce mi tlčie takou rýchlosťou, až sa bojím, že mi vyskočí z hrude. Nemôžem tomu uveriť. Celé dni čakania, celé dni strachu a obáv sa schádzajú do myšlienok a tvoria mi v hlave hotové tornádo.

Je tu.

Luka.

Zastanem až pred ním, dvihnem bradu a na pery sa mi vtrie široký úsmev, ktorý nedokážem skryť. „Teba odniekiaľ poznám."

„Si si istá?" opýta sa ma a jeho hlas je čistý Luka, čistá láska a čistý pokoj. Vyzerá rovnako ako pred dňami, bez strniska, bez známky toho, že by sa niečo udialo. Akoby neprešla ani sekunda od vtedy, čo sme sa videli naposledy. A ja odrazu nedokážem povedať nič viac, nedokážem bojovať s úsmevom, čo mám na perách a nedokážem myslieť na to nekonečné odlúčenie.

Je tu. A iba na tom záleží.

„Ako si vedel, kde som?" spýtam sa šepky.

Luka ma pozoruje, akoby sa bál, že sa môžem z ničoho nič opäť vytratiť. A to poznanie ma napĺňa neskutočnou radosťou. „Povedal mi to Kova."

Oči sa mi naplnia slzami a pery sa formujú v slovách, ktoré sa strácajú v hrdle. Som neuveriteľne šťastná. A Luka mlčí rovnako ako ja, zatiaľ čo v jeho očiach čítam nával emócií, od radosti, až po strach, ktorý si k nemu neviem zaradiť.

Už sa nemusíme skrývať. Otáčať a čakať, kým sa všetko pod nátlakom tajomstiev skrátka rozpadne. Nemusíme sa báť názorov druhých, hľadať príčiny a dôvody, ako byť od seba. Prvýkrát je všetko v poriadku a prvýkrát krátim vzdialenosť medzi nami z výskotom, ktorý počuť skrz celú reštauráciu.

Všetko začne do seba zapadať, až keď sa znova ocitám v jeho náručí. V objatí rúk, ktoré ma nepustia, ani keď sa svet okolo nás začne rúcať.

Vdýchnem jeho vôňu, zatvorím oči a dovolím samej sebe konečne uveriť tomu, že je všetko v poriadku.