„Darmo si vopred predstavujeme šťastie alebo trápenie. Keď jedno alebo druhé príde, nikdy nemá takú podobu, akú sme si predstavovali."

/Romain Rolland/

~

Dnešné ranné behanie ma svojou výnimočnosťou až príliš rozrušuje. Príčinou nie sú moje pozvoľna sa trhajúce tenisky, chladný vietor, či kvapky dažďa, ktoré sa pomaly odrážajú od asfaltového chodníka. To, čo ma robí nervóznou má jasné pomenovanie – Kova. Čaká na mňa pred mojim domom, presne tak ako sme sa dohodli, s výrazom, ktorý hovorí za všetko – sám sa čuduje, prečo je tu.

„Idem domov," oznámi mi takmer bez dychu, len čo pristavím pri ňom a ešte raz skontrolujem šnúrky na svojich topánkach. Jeho hlas v sebe skrýva značné obavy a zároveň štipku sarkazmu. Myslím, že mu rozumiem.

„Práve si prišiel," poviem na odľahčenie situácie a pery sa mi zvlnia do priateľského úsmevu. Som naozaj rada, že je tu. Že po troch dňoch ustavičného prehovárania, konečne podvolil a absolvuje niečo, čo milujem, v prítomnosti človeka, ktorého milujeme obaja. Aj keď si to Kova nechce priznať, je jasné, že mu na Lukovi záleží.

„Prečo som sa na toto nechal prehovoriť?" spýta sa ma Kova, keď mu ľahko vrazím do pleca a rozbehnem sa v ústrety k Lukovmu domu. Ten na nás má čakať práve tam, a pokiaľ ho poznám dobre, som si istá, že je rovnako nervózny ako ja.

„Pretože ma máš tajne rád."

„Nenamýšľaj si, dobre?" zamumle a stále so mnou drží krok. Neudivuje ma, že po pár metroch nemá problém s dychom, či s rýchlosťou tempa, ktoré sme si určili. Kova je atlét, rovnako ako ja.

Snažím sa odtlačiť všetky svoje pocity niekde do úzadia. Nie je čas na moje obavy, či ten ťaživý pocit, ktorý sa mi ráno usadil na hrudi. Všetko je v poriadku. Aspoň nateraz. „Je to len beh," poviem poľahky, uvedomujúc si, že moje vlastné slová sú ďalším obrovským klamstvom.

Kova chvíľu mlčí a okrem nášho postupne sa zrýchľujúceho dýchania, občasných zvukov aut, či štekania psov, je mesto tiché a pokojné, ako krátko pred búrkou. „Nečakaj odo mňa, že sa s ním budem rozprávať. Toto nie je nejaké mierové konanie, jasné?"

„Je to len beh," zopakujem a snažím sa nedať na sebe poznať, že z jeho názorom vonkoncom nesúhlasím. Samozrejme, že neočakávam zázraky. Horlivé vysvetlenia a bratské objatie. Chcem len trocha súdržnosti a najmä posilniť to niečo málo, čo si títo tvrdohlavci medzi sebou vybudovali.

Po ďalších minútach ľahký dážď celkom ustane, aj vietor sa podobá už len na jemný vánok a moje myšlienky sa postupne z bratského vzťahu presunú až k Maddie, ktorá je ďalšou spoločnou témou medzi mnou a Kovom. Aj keď tentokrát k tomu musím pristupovať veľmi opatrne. Nechcem totižto Kova rozhnevať ešte pred tým, než niečo vôbec začne. „Rozmýšľam, že Maddie usporiadam rozlúčkovú párty..." začnem neisto, ale po čase sa osmelím a všímajúc si kamenný výraz na Kovovej tvári, pokračujem. „Nebude to nič veľké, len pár dievčat z tímu, Rowan, nejaké kamarátky z Maddienho ročníka a samozrejme ja a ty."

Kovova reakcia na seba nenechá dlho čakať. „So mnou nerátaj."

Takmer od údivu zastanem, ale všímajúc si, že on nespomaľuje, pridám a až kým opäť nebehám po jeho boku. „Ako to myslíš, že s tebou nemám rátať? Odchádza predsa už o dva týždne, nehovor mi, že sa s ňou nechceš rozlúčiť. Mám takú teóriu..."

„Nie som rád, že odchádza," preruší ma priamo uprostred môjho monológu. „Takže nebudem predstierať, že sa s ňou chcem rozlúčiť cez nejakú hlúpu rozlúčkovú párty."

„Hej!" osopím sa na neho. „Moje rozlúčkové párty nie sú hlúpe! A nemusíš nič predstierať, stačí, keď sa ukážeš, myslím, že Maddie poteší aj to."

„Neprídem, a to je moje posledné slovo," povie a venuje mi krátky pohľad, ktorým dostatočne dáva najavo to, že sa už ďalej o tejto téme nechce rozprávať. Avšak mňa svojím pohľadom, ani postojom, nijako nepresviedča a preto si volím cestu ďalšieho vyzvedania.

„Mal by si jej povedať čo k nej cítiš, skôr než odíde a stratíš na to príležitosť."

Teraz je to Kova, kto sprudka zbrzdí a ostane stáť na chodníku, len jednu ulicu pred Lukovým domom. Tajne dúfam, že som všetku svoju snahu nepokazila tak blízko finálneho cieľa. Kovov nahnevaný výraz je dostatočným náznakom toho, že moje tajné túžby možno stoja za nič. „Čo k nej cítim?" oborí sa na mňa, skôr než sa stihnem nad celou situáciou ešte viac zamyslieť. „Poznám Maddie niekoľko rokov, bol som najlepším kamarátom jej brata a mám ju rád ako malú sestru, pre ktorú som ochotný urobiť všetko. A vôbec nechápem načo stále svojimi komentármi narážaš."

„A ten bozk..."

Ani nedopoviem a Kova pokrúti hlavou s ironickým úsmevom na perách. „Lepšie ja, ako nejaký grázel, ktorý by jej len ublížil."

Buď som slepá ja, alebo je Kova v štádiu totálneho ignorovania svojich pocitov. Každý musí vidieť, že Maddie neberie len ako malú sestru a jediný slepý v tejto situácií, je práve on. Chystám sa mu to povedať – pretože ak by potreboval potriasť ramenami a nakričať do tváre, som rozhodne dobrým kandidátom – ale sotva otvorím ústa a v diaľke si všímam blikajúce svetlá policajného auta. Najprv jedno, potom druhé a za pár sekúnd aj tretie. Ten čudný pocit plný obáv sa mi opäť rozšíri po hrudi a pokožku mi posejú zimomriavky.

„Zrejme sa niečo stalo," zamumle Kova, tváriac sa rovnako zmätene ako ja. Ibaže on určite v sebe neprechováva ani čiastku z toho, čo momentálne cítim.

Niečo nie je v poriadku.

A potom na mňa doľahne úzkosť a všetky časti skladačky postupne zapadnú na svoje miesto. Dokážem vysloviť, len jeho meno. „Luka."

Nečkám na žiadnu reakciu, otázky, či chlácholivé slová. Nedám Kovovi žiadnu šancu a nohy opäť posúrim do behu, ktorý je rýchlejší než kedykoľvek pred tým. Srdce mám až kdesi v krku, ruky pri tele sa mi trasú a každým krokom bližšie k cieľu, sa mi beží ťažšie a ťažšie. Všímam si blikajúce svetielka pred jeho domom, otvorené dvere, ruch a ľudí, ktorých dobre poznám, ale momentálne pre mňa neznamenajú vôbec nič.

Čo sa to deje?

Dnu sa dotrepocem aj napriek tomu, že mi pár mohutných rúk a tiel kríži cestu. Keď má človek v sebe priveľa adrenalínu a cíti nesmierny strach, dokáže konať nad svoje sily. Viem, že je Kova za mojim chrbtom. Počujem jeho nepekné slová smerom k otcovým kolegom a moje meno, ktoré znie nesmierne vyľakane. Netuší, čo sa deje a najhoršie je, že to netuším ani ja.

Stačí jeden pohľad na scénu, ktorú pred sebou mám a oči sa mi naplnia slzami, hrdlo zovrie neviditeľná ruka a to zúfalstvo sa premení na bolesť. Každá bunka v mojom tele kričí od nesmiernej agónie nevedomosti. Som si ale istá tým, že všetko toto je moja vina.

Luka stojí vystretý pred svojimi kolegami. Na tvári ma nejasný výraz a ruky zložené za chrbtom, na ktoré mu Jonathan nasadzuje putá. Počujem, že mu niečo hovoria. Niečo o sexuálnom vzťahu s neplnoletou, o obťažovaní a veciach, ktorým jednoducho nerozumiem. Všetko sa predo mnou odohráva ako v spomalenom filme.

„Čo ma celé toto dopekla znamenať?" ozve sa za mnou rozčúlene Kova, čím na nás priláka dostatočnú pozornosť. Cítim na sebe Lukov pohľad a viem, že vidieť ho v podobnej situácií, je to posledné, čo pre mňa chce. Jeho srdce sa musí lámať rovnako ako moje.

Takto sa to nemal nikto dozvedieť. Pretože z každej tvári dokážem jasne čítať, že celé toto je o mne. To ja som bola pred pár mesiacmi tá neplnoletá. To ja som celé mesiace pred všetkými tajila svoj vzťah.

Otca si všímam, až keď mi položí ruku na plecia a pritiahne si ma k svojej hrudi. „Nemala by si tu byť, Emily," povie rázne a vo výraze, ktorý má na tvári, je jasne poznať sklamanie a tisíc otázok. Netuším ako to napraviť.

„Čo sa deje?" šepnem a snažím sa urobiť krok vpred, ale otcove zovretie nepovoľuje. Nechce, aby som šla k Lukovi. V jeho očiach klesol a ja spolu s ním.

Odpoveď neprichádza a keď sa veci dajú opäť do pohybu, to čo cítim, sa iba znásobuje. Nedokážem sa pozerať na to, ako nepekne sa k nemu správajú. Akoby nebol ich kolega, ale zločinec, ktorý spáchal tie najhoršie veci. „LUKA!" zvolám a hlas sa mi láme a triešti na drobné, zúfalo znejúce kúsky. Cítim bolesť, ktorá ma prebodáva a ťahá k podlahe. Dych mám plytký a hrdlo príšerne stiahnuté do tisícov uzlov. Aj napriek tomu, však zo seba vydolujem ďalší plačlivý výkrik. „Luka! Prosím! Prosím! Toto nie je spravodlivé! Toto nie je spravodlivé!"

Tá bolesť sa šíri ďalej, až do tých najtemnejších zákutí môjho tela. Horím. Trasiem sa. A nebyť rúk, ktoré ma držia pokope, asi by som ležala na podlahe v kaluži svojich vlastných sĺz.

„No tak, Emily, upokoj sa," zaznie mi v uchu otcov hlas, ktorý sa v panike, čo práve zažívam, javí na milé vzdialený.

„Urob niečo, oci," zaprosím a rukami sa mu zapriem do košele na policajnej uniforme. „Prosím, urob niečo."

Držím sa ho tak silno, že mi až belejú hánky. Práve teraz, keď sa mi pred očami rúca celý svet, je mojim záchranným kolesom. Pohľad, ktorým sa, ale na mňa díva, hovorí za všetko – nemôže urobiť nič. „Prepáč srdiečko, ale zákon je zákon."

„Kašľať na vaše zákony!" zachrapčím duto a prv než mi telo opäť zachvátia vzlyky, vytrhnem sa zo zovretia otcových rúk a celkom bez rozmyslu sa rozbehnem k Lukovi. Nohy mám ako zo želatíny, potkýnam sa o vlastné tenisky, ale na niečom takom banálnom v danom momente vôbec nezáleží. Chcem byť iba pri ňom a keď s ťažkosťami prekonám aj tú najmenšiu vzdialenosť, ktorá nás od seba delí, hodím sa mu do náručia.

Len čo ho objímem okolo pása a hlavu si položím na jeho hruď, rozplačem sa ešte viac. „Prepáč, prepáč, je to všetko moja vina," opakujem kvíliac a prosiac v jednom. Nos mám plný, slzy v očiach ma štípu a ani Lukova prítomnosť nepomáha tej panike, ktorá ma dozaista gniavi.

Nemôže ma ani objať. Nemôže sa ma ani dotknúť a to ma zas a znova podnecuje k ďalším nekončiacim vzlykom.

„Všetko bude v poriadku, Em."

Jeho slovám ťažko uveriť. Ako môže byť všetko v poriadku? Ako sa z jedného malého tajomstva stal dôvod na putá? Čo mám povedať? Čo mám urobiť?

Nemám však čas urobiť nič. V jednom momente Luka silno objímam, kvílim a bľabotavo vysvetľujem, že mi nijako neublížil, že nič z toho, čo o ňom hovoria nie je pravda, a v ďalšej chvíli sedím na sedadle spolujazdca otcovho auta a prstami si neustále zotieram tečúce slzy. Som celkom stratená. „Týmto smerom sa nejde na stanicu," šepnem duto smerom k otcovi. Hnevám sa a zároveň žalostne túžim potom, aby sme všetkému tomuto mohli predísť.

„Neberiem ťa na stanicu."

„Ale... ale... musíš ma tam zobrať, musím tam ísť. Luka ma potrebuje," mrmlem jedno cez druhé, len aby som docielila svoje.

„Luka má dosť svojich problémov, Emily," povie otec stroho, nevenujúc mi ani pohľad. „A ty si momentálne to posledné, čo potrebuje, to mi môžeš veriť."

Mlčím a slzy, ktoré sa mi valia z oči nie a nie zastaviť. Tak veľmi potrebujem niečo urobiť. Dať veci na pravú mieru, všetko vysvetliť. „Neurobil nič zlé," šepnem. „Poznáš ho... toto všetko musí byť len nejaký žart... ničomu nerozumiem."

Otec zastane pred našim domom, rukou si prejde po tvári a následný pohľad, ktorý mi venuje je opäť plný sklamania. „Budem k tebe úprimný, Emily, aj napriek tomu, že ty si ku mne úprimná nebola celé mesiace. Luka čelí vážnym obvineniam a ak sa niektoré z nich potvrdia, nebudem mu vedieť pomôcť. A ver mi, pomôcť mu, je to posledné, čo teraz chcem," pozrie pred seba a zase na mňa. V tom prísnom policajnom postoji sa schováva jeho otcovská stránka plná smiechu, žartíkov a bozkov do vlasov. Tá stránka je, ale hlboko skrytá pod všetkým, čomu som ho vystavila. „Musím ísť späť na stanicu a teba čaká mama."

„Oci..."

Pokrúti hlavou bez toho, aby si ma vypočul. „Porozprávame sa neskôr, Emily."

~

Dráma, dráma, dráma. Vedela som, že táto kapitola raz musí prísť, ale kým som sa k nej dostala, v hlave som asi tisíckrát zmenila ako to celé bude prebiehať. A úprimne, ani s touto verziou nie som príliš spokojná. Pre tie, ktoré ste zabudli, toto je tá časť, ktorá bola v prológu a na ktorú sme všetci trpezlivo čakali. Teda ja veľmi nie. Kapitola sa mi písala ťažko, ale snáď sa nájde aspoň zopár z  vás, ktoré to oceníte :D Prosím, nezabite ma, nebudte príliš kritické a verte mi, že to mám premyslené. 

PS: každý komentár a každá reakcia ma iba poteší, najmä po tejto kapitole :D