„Ak teda chceš porozumieť ľuďom, prestaň počúvať, čo hovoria."

/Antoine de Saint-Exupéry/

~

Sobotné rána patria medzi tie najlepšie. Najmä pokiaľ sú tie rána strávené v Lukovom silnom objatí, s jeho vôňou, ktorá mi rezonuje v nose, aj v teplých prikrývkach. V takéto rána sa zvyknem budiť s úsmevom na perách, oddýchnutá a čerstvá, aj napriek tomu, že sme toho veľa nenaspali.

Mám obrovitánske šťastie na skvelé kamarátky, hlavne na Rowan, ktorá mi neustále kryje chrbát a nič za to nevyžaduje. Aj včera som rodičom vysvetlila, že prespím u nej, pretože je doma sama a už dlho sme spolu nemali maratón Harryho Pottera. Tieto klamstvá zo mňa vyliezajú čoraz častejšie a ľahšie, akoby sa všetko vo mne zmierilo s tým, že iné východisko skrátka neexistuje. Uvedomujem si, že lož ma krátke nohy a s každým klamstvom sa cítim horšie a horšie, pretože sa tajne obávam, že všetky tieto moje malé klamstvá, budú mať fatálne následky.

V izbe je okrem Lukovho roztomilého odfukovania, úplne ticho. Na drevenej podlahe sa neozýva žiadne dupotanie lapiek, či Roccovo nevinné skučanie o pozornosť, a v takýchto tichých chvíľach, jeho neprítomnosť pociťujem, čo najvýraznejšie.

Nedovolím však sama sebe skĺznuť do temných zákutí svojej mysle. Teraz som tu. V Lukovom hrejivom objatí.

Tlačí si ma k hrudi, rukou ma objíma okolo pásu a tvár ma blízko mojich vlasov, pretože každé malé odfúknutie cítim v podobe jeho hrejivého dychu. Viem, ako veľmi musí byť unavený a práve preto ostávam ticho ležať, očami pozorujúc čísla digitálnych hodiniek na nočnom stolíku.

Je sotva sedem a ja som čulá a pripravená fungovať, akoby to nebolo sotva pred pár hodinami, keď sme obaja zaspali.

So všetkým, čo sa za posledný týždeň udialo a preto, že ma Luka mimoriadne veľa práce, bolo priveľmi ťažké nájsť vhodný čas, na to, aby sme boli konečne spolu. Piatok, po Lukovej službe, sa zdal byť najlepšou alternatívou a hneď potom, ako som pri jedení pizze Lukovi chabo vysvetlila, čo sa odohralo počas tréningu a prečo mám na pere čudnú chrastu, veci sa dali do pohybu. Pretože predstava toho, ako bránim svoju a Maddienu česť, sa Lukovi zdala byť nadmieru vtipná a zároveň vzrušujúca. V jednej chvíli sme sa nevinne rozprávali a v ďalšej som za pomoci jeho rúk, stratila sveter, džínsy a aj spodné prádlo.

„Luka," šepnem do ticha, keď sa čísla na hodinkách posunú o pár minút. „Som hladná a musím už ísť."

Hlasno si vydýchne priamo do môjho ucha a hruď sa mu otrasie v náznaku smiechu. „V kuchyni je nedojedená pizza."

Otočím sa smerom k nemu a vôbec ma neprekvapuje, že ma stále zatvorené oči a na tvári spokojný výraz. Dnes má voľno. A môže si vyspávať aj doobeda. Narozdiel odo mňa, keďže ja musím byť čo najskôr doma. „Studená pizza?" spýtam sa naoko urazene. „To je to čo si od teba zaslúžim?"

Čakám, že sa chytí a bude pokračovať v našej malej, falošnej nezhode, ktorá často pokračuje do vášnivých bozkov a ešte vášnivejších dotykov, ale tentokrát si ma Luka pritiahne k hrudi a teplou dlaňou mi skĺzne cez dĺžku chrbta, až na zadok. „Nemusíš ísť..." zamumle nevinne do pokožky môjho krku a ja cítim všetko od chvenia, až po teplo šíriace sa mi hruďou.

„Je sobota," pripomeniem mu stroho, ale oči už mám dávno zatvorené, v očakávaní toho, čo bude nasledovať.

„Veď práve," povie chrapľavo a okrem jeho dychu na svojom krku, pociťujem aj teplo jeho pier. „Je to jediný voľný deň, ktorý mám..."

Nemusí ma dlho prehovárať. Koniec koncov, pár minút navyše v jeho objatí mi naozaj neuškodí, najmä, keď si nedovolím odhadnúť, kedy sa podobná situácia opäť zopakuje.

~

Hlad nakoniec víťazí aj nad Lukovým psím pohľadom, aj nad jeho bozkami a milými slovami, ktorými sa ma snaží udržať v posteli o čosi dlhšie. A tak zatiaľ kým on opäť upadne do ríše snov, oblečiem si jedno z jeho tričiek, zatvorím za sebou dvere a odcupotám do kuchyne.

Na perách mám úsmev, ktorý neviem a nechcem vymazať zo svojej tváre. Aspoň na pár hodín žijem v bubline svojich predstáv, že je všetko v úplnom poriadku. Jonathan stále mlčí, aj keď si myslím, že to, ako ma Luka odrazu priveľa práce, má na svedomí práve on. Ak si však myslí, že nás tým bude držať od seba, veľmi sa mýli.

Aj Wendy je podozrivo ticho. Jediné, čo sa mi od nej dostáva sú vražedné pohľady, keď okolo seba náhodne prechádzame po chodbe. Je nahnevaná a to, že jej trénerka aj napriek ospravedlneniu nedovolila vrátiť sa do tímu, veciam nijako nepomáha.

Nemôžem s tým nič urobiť, iba čakať, keď veci jednoducho prasknú. Pevne však verím v to, že kým k tomu dôjde, môj vzťah s Lukom bude už dávno vonku.

„Dobré ráno," ozve sa od stola, len čo natiahnem ruku k chladničke, aby som zalovila po tej spomínanej nedojedenej pizzy.

Po tých slovách však doslova zamrznem.

Hlas Lukovej matky je to posledné, čo očakávam tak krátko potom, ako som sa práve vyhrabala z jeho postele. Úsmev z tváre sa mi vytráca tak rýchlo, že som si neistá tým, či tam vôbec bol.

„Dobré," pípnem, zbierajúc odvahu k tomu, aby som jej venovala svoju pozornosť.

Sedí za stolom, ruky ma pred sebou a jej pohľad patrí iba mne. Nepoznám ju natoľko, aby som dokázala odhadovať, čo si myslí. Stojím však pred ňou iba v Lukovom tričku, pod ktorým nemám vôbec nič. Ani len nohavičky. A jediné, čo ma zachraňuje, je fakt, že mi Lukovo tričko siaha až do polovice stehien. Nie je to však najlepší dojem, ktorý môžem zanechať.

Nie v sobotu o ôsmej ráno.

„Prepáč, ak som ťa vystrašila," povie mi, zrejme si všímajúc vystrašený výraz, ktorý mi hovie na tvári. „Mala som počkať, kým si ma všimneš."

Neviem, či by to veciam nejako pomohlo, ale vtlačím na pery silený úsmev a jediné, čoho som schopná, je chabé prikývnutie.

Ideš Emily.

Dokážem sa s niekým pobiť, bez toho, aby som sa nad tým zamyslela, ale čeliť Lukovej matke, je tá najhoršia nočná mora. Najmä, keď mám strapaté vlasy a na tele Lukovu vôňu. Keď si však spomeniem na naše prvé stretnutie, je mi jasné, že mám na podobné situácie jednoducho šťastie.

„Chystám sa raňajkovať," dostanem zo seba a v mysli si po vyslovení týchto slov, trieskam hlavu o stenu. Vážne Emily? Chystáš sa raňajkovať? Skvelé!!!

Neočakávam, že Lukova mama vstane od stola, podíde do kuchyne až k chladničke, ktorej venuje jeden dlhý a vážny pohľad. „Ten chlapec raz umrie hladom," zamumle sama pre seba, ale ďalšie slová adresuje priamo mne. „Je tu nedojedená pizza, vajíčka, šunka a nejaká zelenina. Máš rada praženicu?"

Netuším čo povedať. Netuším ako si vysvetliť jej správanie. A preto iba prikývnem a potom si prečistím hrdlo. „Praženica by bola fajn."

Tých pár minút pokiaľ mi pripravuje praženicu trávim pri stole, akoby toto bola normálna, každodenná situácia. Už asi piatykrát si prečistím hrdlo, pobúcham prstami po stole, vystriem sa a potiahnem si lem Lukovho trička bližšie ku kolenám. Nedokážem obsedieť a zároveň nedokážem robiť nič, len poslušne sedieť na stoličke, presne tak, ako ma o to Lukova mama požiadala.

Čo sa to dofrasa deje?

„Dúfam, že ti bude chutiť," povie, len čo predo mňa položí tanier s dokonale vyzerajúcim jedlom. Žalúdok mám, ale akoby na vode a to, že som pred pár minútami bola nesmierne hladná, už vôbec nie je pravda. Bojím sa. Kam táto situácia vedie a prečo sa musela udiať práve v toto dokonalé ráno.

„Ďakujem," šepnem a v hlase sa mi odráža to všetko, čo cítim.

„Viem, že sa musíš zrejme čudovať, prečo som tu a prečo... prečo sa správam takto," objasní Lukova mama ľahko, odtláčajúc stoličku priamo oproti mne. Len čo sa usadí, vystrie ramená a vyzerá presne ako tá distingvovaná dáma, s ktorou som mala tú česť spoznať sa, pred pár mesiacmi.

V jej očiach som dieťa. Dievča, čo nemá budúcnosť. Dievča, čo prekazilo Lukove šťastie.

„Chcela by som sa ti ospravedlniť, Emily," zamumle, len čo si do úst vložím prvé sústo. Vyzerá zahanbene a v jej očiach prvýkrát dokážem rozpoznať úprimnosť. „Viem, že som sa nezachovala správne, ale myslela som si, že Jenna je naozaj pre Luka tou najlepšou voľbou."

Len sťažka prehltnem a s istotou, že ďalšie sústo nedokážem spracovať, položím vidličku na kraj taniera. Ako mám na toto reagovať?

„Bola som tu, keď ste boli s Lukom rozídení," prizná. Mám chuť opraviť ten drobný preklep z rozídení na pohádaní, ale opäť si volím ticho. „Nikdy som svojho syna nevidela v podobnom stave. Nerobil nič, iba pracoval, sotva jedol a ja som mu nedokázala nijako pomôcť."

„Ja..."

„Pozri," preruší ma a rukou sa na malý moment dotkne mojej. „Každá matka chce pre svoje dieťa to najlepšie a ja nie som iná. Táto vec mi otvorila oči a viem, že sa veci medzi nami nedajú na správnu mieru, tak rýchlo, akoby som chcela, ale som ochotná urobiť aj nemožné, len aby bol Luka šťastný. A ty Emily, ho šťastným robíš a to celkom stačí na to, aby som to pochopila."

Toto nie je to, čo som čakala, keď som si sadala za tento stôl. Obávala som sa rozhovoru o tom, že by som mala dať Lukovi pokoj, že by som mala odísť z jeho života a prenechať miesto Jenne, ktorá k nemu pasuje viac ako ja. Ale toto... toto je priveľa aj na mňa.

„Chápem to," prehovorím zastretým hlasom, konečne zbierajúc odvahu vyjadriť sa. „Luka bol s Jennou niekoľko rokov a ja som prekazila ich spoločné plány. Každá matka by to znášala ťažko."

Lukova mama pokrúti hlavou a venuje mi svoj prvý úsmev, ktorý je natoľko podobný tomu Lukovmu, že je to až neuveriteľné. „Nie, Emily, každá matka by mala podporovať svoje dieťa v tom, čo ho robí šťastným. Teraz tomu už rozumiem."

Nepoviem nič viac, len sa usmejem, opäť dvihnem vidličku a pustím sa do jedenia, pretože tento rozhovor nepotrebuje viac slov. Keď sa za pár minút, s trápnym a sotva počuteľným dovodenia vytratím do Lukovej izby, som prekvapená a roztrasená zároveň. Som si stopercentne istá, že to bude trvať niekoľko hodín, kým mi celý ten rozhovor začne dávať zmysel.

S tichým povzdychom dopadnem tvárou na matrac priamo vedľa Luka.

„Tak ako to šlo?" spýta sa ma a jeho ruka si zase nájde cestu k môjmu chrbtu.

Hlavu dvihnem tak prudko, že mi v nej niečo nepríjemne šklbne. „Ako to myslíš... tak ako to šlo?" vykokcem a s ďalšími sekundami všetko pochopím. „Vedel si, že príde!?"

Luka mi venuje široký a zároveň ospravedlňujúci úsmev, a ďalšie nežné pohladenie. „Niečo som tušil a keď som vás počul rozprávať..."

„Mohol si ma na to upozorniť," zavrčím, ale v Lukových očiach moje vrčanie pripomína skôr nevinné mača, ako nahnevaného leva, ktorého sa snažím napodobniť. „Čo ak nás počula?" spýtam sa vystrašene, prehrávajúc si vášnivé chvíľky z dnešného rána. Luka sa iba rozosmeje, čím si vyslúži päsťou priamo do hrude. Aj tá rana je však iba ranou drobného mačaťa. „Boli sme hluční!"

„Nie, Em, ty si bola hlučná," povie mi pomedzi smiech, ale skôr než ho stihnem znova atakovať, uväzní ma pod váhou svojho tela a jemných bozkov, ktorými mi obsieva tvár. A ja sa nedokážem dlho hnevať. Nie teraz a nie potom rozhovore s jeho mamou. Každé rozptýlenie, je totižto dobrým rozptýlením.