„Čas je iba ilúzia."

/Albert Einstein/

~

„Je to nejaký čudný zvyk, ktorého nie som súčasťou?" opýta sa Maddie, prechádzajúc pohľadom zo mňa na Rowan, ktorá si pretiera sýtočervené pery ďalšou vrstvou ružu.

Všetky stojíme pred masívnym zrkadlom na toaletách, ktoré okrem jednej podnapitej ženy, čo sa pred pár sekundami zatvorila v kabínke, zívajú prázdnotou. Cez hrubé steny k nám dolieha iba búšenie hlasnej hudby a nedefinovateľná vrava.

„Nie," poviem ľahko, dívajúc sa na vlastný odraz, ktorý momentálne zodpovedá totálnej pohrome. Tvár mám nepekne červenú od intenzívneho tancovania, krátke vlasy rozhádzané na všetky strany a šaty v uhle, v ktorom rozhodne byť nemajú.

„Samozrejme," zahlási Rowan s ďalším tónom prehnanej teatrálnosti. „Niekomu skrátka musíš venovať svoj polnočný bozk. Je to najlepší spôsob ako vstúpiť do nového roka tou správnou nohou."

Nadvihnem obočie, ale radšej nič nekomentujem. Nepotrebujem totižto počúvať reči o tom, že ja mám už o všetko postarané a za dverami týchto nechutne vyzerajúcich a smradľavých toaliet na mňa čaká Luka.

A on si rozhodne zaslúži môj polnočný bozk.

„Je to ťažké," vydýchne Maddie, upravujúc si dlhé vlasy a výstrih čierneho trička, čo jej padá cez rameno.

„Čo je ťažké?" spýta sa jej Rowan, krčiac pri tom obočie, akoby Maddie poprela všetky pravidla tohto sveta. „Potrebuješ len niekoho zaujať a bum, pusa je na svete. A vôbec to nie je ťažké."

Rukou sa opriem o nechutne vyzerajúce umývadlo a konečne odkloním pohľad zo zrkadla, priamo na Rowan. „Keď sme už pri tom... koho sa chystáš pobozkať ty?"

Moja najlepšia kamarátka málinko zbledne, otvorí ústa a v sekunde ich aj náhlivo zavrie. Vyzerá ako ryba, ktorá sa nechtiac ocitla až príliš blízko pevniny. „Ja?" ukáže prstom na svoju hruď, ktorú zahaľujú smaragdovo zelené šaty a potom sa opäť pustí do ďalšej vrstvy rúžu – mám strach, že ak bude pokračovať, po pár minútach tancovania jej ten rúž opadne ako omietka. „Ja tento rok nepobozkám nikoho, dávam si pauzu od všetkých chlapov."

Som v takom šoku, že mi už takmer vôbec neprekáža, že sa mi momentálne na ruku derú tisíce baktérií. A svoje prekvapenie neskrývam, ani keď sa z kabínky vyrúti pripitá žena v starších rokoch a mumle niečo o tom, že v dnešných časoch pustia do klubov aj malé deti. Zrejme tým naráža na nás, ktovie, nelámem si nad tým hlavu a akonáhle za ňou zapadnú ťažké dvere, a dnu sa nepredrie nikto ďalší, pokračujem vo svojom vypočúvaní.

„Takže s Davidom nie je medzi vami nič vážne?"

Rowan sa sprudka odtiahne od zrkadla, zatvorí rúž a hodí ho do svojej listovej kabelky. Nevenuje mi ani pohľad, keď sa opäť nakloní k svojmu odrazu a prstami si prejde po zuboch, po pokožke pri ústach a nakoniec pery našpúli, obdivujúc svoju prácu. „Je to komplikované Em a momentálne sa o tom naozaj nechcem baviť."

Mám sto chutí jej niečím oponovať, ale môj pokus zaniká v slovách, ktoré zo seba náhlivo dostane Maddie. Tá ma narozdiel odo mňa dostatok rozumu a o umývadla sa opiera iba bokom. „Nemôžem nikoho pobozkať, pretože Kova sleduje každý môj krok."

„Tak pobozkaj jeho," navrhnem a moje vnútorné ja si pri tej predstave šťastne mädlí ruky.

„Uh," Maddie skloní hlavu a keď sa na mňa o pár sekúnd zase pozrie, netvári sa tak nadšene ako ja. „To by bolo ešte ťažšie ako niekoho zbaliť."

„Tak ho vyprovokuj," navrhne bezprostredne Rowan, konečne končiac so všetkými svojimi úpravami. Po desiatich minútach strávených pred zrkadlom, sa začínam pomaly tešiť na všetok ten chaos, čo nás čaká za dverami. „Pozri, Maddie, nikto z nás nie je slepí a všetci vidíme, že tomu chalanovi nie si ľahostajná. Takže použi trocha svojho šarmu, ženského inštinktu a máš ho na kolenách."

„Alebo sa môžeš na všetko vykašľať a iba si užiť to, že si tu dnes s nami," poviem, umývajúc si ruky pod prúdom studenej vody. „Žiadny zvyk o polnočných bozkoch neexistuje."

Z pohľadov, ktoré mi obe venujú, je mi jasné, že moje slová nemajú v danej chvíli takmer žiadnu váhu. Ostáva mi teda len veriť, že sa dnešný doposiaľ skvelý večer nezmení na hotovú katastrofu.

~

Čas rozhodne nehrá v môj prospech a vlastné slová ma kopú do pomyselného zadku. Pretože veľa vecí sa môže zmeniť v priebehu pár minút. Nie len to, že sa dav ľudí v klube ešte viac rozšíri. Ani to, že po pár sekundách tlačenia davom stratíte svoje kamarátky. To najväčšie prekvapenie prichádza v podobe Luka, ktorý si ma ani netuším ako, nájde v dave, práve, keď od zúfalosti takmer panikárim.

Úsmev na jeho tvári je tak široký, že ostávam v totálnom pomykove a pár sekúnd len nemo zazerám.

A potom konečne prehovorí. „Tak tu si, hľadal som ťa takmer všade."

V tóne jeho hlasu sa skrýva niečo, čo zo začiatku nedokážem zaradiť a potom, keď si konečne poskladám súvislosti, málinko cúvnem. „Ty si pil?!"

Cez hlučnú hudbu musím zvýšiť hlas do takej tóniny, že takmer kričím, ale Luka ma počuje, pretože náhlivo prikývne, natiahne ku mne ruky a sotva žmurknem, drží si ma pri hrudi, akoby od toho závisel celý jeho život. „Iba trošku," prizná, no vôbec neviem koho sa svojim zapieraním snaží oklamať.

Troška alkoholu sa neprejavuje širokým úsmevom, rozšírenými viečkami a zvedavými rukami, ktoré mi bezcieľne blúdia po tele, akoby sme nestáli uprostred davu, ale niekde v súkromí u Luka doma. Nechápte ma zle. Moje vnútro doslova horí pri pomyslení na to, že sa ma takto dotýka na verejnosti, bez toho, aby o tom vôbec premýšľal, ale zároveň si uvedomujem, že toto nie je ten Luka, ktorého poznám – môj Luka.

„Hej, hej, spomaľ," zakričím so smiechom, keď sa mi Lukove zvedavé prsty snažia dvihnúť lem šiat o niečo vyššie. Iba málinko sa od neho odkloním, aby som sa poriadne stotožnila z jeho stavom, ale výraz na jeho tvári ma opäť prinúti zasmiať. „Bola som preč iba pár minút. S kým si vlastne pil?"

„S Kovom," zamumle a úsmev z pier sa mu vôbec nevytráca.

„Okej," dostanem zo seba pomaly, zatiaľ čo tápam v totálnej nevedomosti z toho, ako sa situácia vyvinula za mojej neprítomnosti.

Luka sa, ale zrejme ďalej rozprávať nechce, pretože sa ku mne nakloní, pobozká ma na líce a potom ma príjemne škriabe jemným strniskom, zatiaľ čo sa mi perami dotýka ucha. „Myslí si o mne, že som suchár, takže som mu musel dokázať, že nie som."

Hovorí to ľahko, ale beztak ma to zasiahne pri hrudi. Luka totižto svojmu mladšiemu bratovi nemá čo dokazovať. A pokiaľ si Kova myslí opak, je to iba jeho chyba.

Práve teraz sa vo mne rodia nové pocity s ktorými sa nestretávam často. Chcem Luka uchrániť pred všetkým, čo ho takto emotívne raní a pred slovami, ktoré ho ničia. Chcem byť ako jeho štít a zároveň priam túžim po tom, aby sa neustále takto usmieval.

Ani netuším ako, kedy a prečo, ale po pár minútach strnulého státia sa začneme hýbať – iba tak, z boku na bok, pomimo rytmus. Je to niečo medzi tancom a upokojujúcim kolísaním zo strany na stranu. Luka ma pevne drží okolo pása a prstami ma cez tenkú látku šiat hladí po chrbte.

Cítim chvenie, narastajúcu túžbu a jeho teplé pery na pokožke môjho krku. Nebozkáva ma náhlivo, nesaje, iba mi pokožku zasieva drobnými bozkami a slovami, čo cez hudbu nedokážem počuť. Oči mám privreté, rukami ho objímam a keď sa naše pery konečne stretnú v dlho očakávanom bozku, všetko mi mizne z hlavy.

Je to ako súlad. Niečo bez čoho si neviem predstaviť život. A celé to trvá iba chvíľu, no v mojich spomienkach to ostane navždy.

„Poďme na vzduch," zachraptí Luka a bez kabátov, bez odpovede, bez reakcie, ma objímajúc prevedie davom, až k východu, kde sa predrieme pomedzi prichádzajúcich ľudí vonku na čerstvý vzduch. Trepocem sa po jeho boku a neustále mu kladiem otázky, na ktoré vôbec neodpovedá – kam ma to vedieš? Prečo sem ideme? Si v poriadku?

Až, keď sa vzdialime od ľudí do tmavšej aleje, Luka zastane, sprudka sa na mňa otočí, chytí mi tvár do oboch dlaní a opäť ma pobozká. Tentokrát o čosi viac náhlivejšie, vášnivejšie, s nemou správou o túžbe, ktorú cíti. A ja ju cítim tiež a preto mu bozky opätujem, bez premýšľania a lamentovania o tom, čo je v danej situácií správne.

Nahromadená energia medzi nami rastie a rastie do gigantických rozmerov. A Luka si ma k sebe tlačí, dlaňami mi trie ramená, perami pery a všetko je odrazu oveľa viac iné a pritom stále rovnaké.

„Čo to do teba vošlo?" spýtam sa udychčane, keď sa Lukove pery vzdialia od mojich, len preto, aby ďalej láskali pokožku môjho krku.

Luka sa posunie dopredu, ja cúvnem a chrbtom narazím o studenú stenu, o ktorej som dovtedy nemala ani poňatia.

„Em..." moje meno vysloví ako tichú prosbu a ja opäť prestanem premýšľať a len sa oddávam tomuto momentu, tejto chvíli, Lukovým perám a rukám, ktoré ma skúmajú a hladia, a ktoré ma zároveň poznajú tak dobre, ako nikto pred tým.

„Čo to máš dopekla za opasok?" stonám, po vytrvalostnom boji s prackou na Lukovom opasku. Odpoveďou mi je iba jeho smiech, ktorý sa mi odráža od pokožky na hrudi.

Netuším čo chcem a kam to celé vedie, ale rútime sa prirýchlo neznámou cestou priamo do situácie, ktorá nepatrí na verejnosť. A mám obrovský úmysel to zastaviť, stopnúť Lukove dlane a dlhočizne bozky, ale som slabý protivník v boji proti samej sebe.

„Nie, Kova, nie je to v poriadku!" doľahne ku mne známy hlas, ktorý je dostatočnou stopkou pre všetko, čo sa momentálne odohráva.

Luka sa odo mňa odtiahne, málinko odstúpi a obaja hlasno dychčíme, očakávajúc pokračovanie rozhovoru.

„Stále to hovoríš," zamumle Kova iritovane. „Nemala by si tu vôbec byť."

„Ale som!" skríkne Maddie a v hlase sa jej odráža ublíženie. „Keď nechceš byť súčasťou môjho života, tak vôbec nemusíš. Mám už dosť toho ako mi neustále dýchaš na krk!"

„Dýcham ti na krk?! Snažím sa ťa len chrániť!"

Maddie zo seba dostane zúfalý smiech a ja konečne nazbieram odvahu a silu pohnúť sa vpred. Stačí pár krokov, aby som ich oboch videla, len kúsok stranou od miesta, kde sa nachádzam. Stále som však v tieni a možno preto ich hádka pokračuje.

„Jediné, čo robíš, Kova, je to, že si všade tam, kde som ja. Ak ti natoľko prekážam, prestaň sa tváriť, že nahrádzaš Willa a konečne začni žiť svoj život."

Kova k nej urobí jeden váhavý krok a Maddie skloní hlavu, akoby bolo ťažké dívať sa na neho. „Sľúbil som mu, že sa o teba postarám."

„Och, preboha," zaúpie Maddie zúfalo. „Nepotrebujem, aby si sa o mňa staral, Kova. Dnešný večer mal byť úplne iný, ale ty si opäť všetko pokazil!"

„Pokazil? Tak prepáč, že som zabránil tomu, aby ťa obťažoval nejaký ožratý tupec, ktorého jediným úmyslom bolo, dostať sa ti do nohavičiek!"

„Chcel ma len pobozkať!" vykríkne Maddie, akoby nemohla uveriť tomu, čo Kova hovorí.

„Iba o to ti ide?" spýta sa jej stále znejúc hrubo. „O bozk?"

Maddie rozhodí rukami, pokrúti hlavou a nakoniec do Kova slabo strčí rukou. „Si jeden arogantný, namyslený, sebecký, idiot, Konstantin. A ak si myslíš, že toto budem naďalej rešpektovať, si na veľkom omyle. Mám po krk tvojich nálad a..."

A v tej chvíli sa stanú dve veci. Luka ku mne zozadu podíde, objíme ma okolo krku a bradu si zloží na vrch mojej hlavy, práve v momente, keď Kova skráti vzdialenosť medzi ním a Maddie, jednou rukou jej vojde do vlasov, pritiahne si ju k sebe a spojí ich pery. Nie je to taký náhlivý bozk, ako ten môj spred pár minút. Tento je pomalý, nežný a trvá hodnú chvíľu, cez ktorú mi na tvár stúpa červeň. Nie je odo mňa pekné, že som súčasťou tohto momentu, ale to moje prešťastné ja vo mne tancuje a vykrikuje, pretože sa odohráva presne to, čo som tajne očakávala.

„Sťahujeme sa," vyhŕkne zo seba Maddie, keď ju Kova prestane bozkávať.

Tie slová sú ľadovou sprchou nie len pre neho, ale aj pre mňa. Celá stuhnem a Luka si ma k sebe pritlačí o čosi tesnejšie.

„Čože?"

„Sťahujeme sa," zopakuje a hlas sa jej chveje pod náporom emócií. „Prepáč, že ti to hovorím až teraz, ale... dopekla, ja... okej... fajn... eh... je mi zima, musím ísť," ledva dopovie a Kova sotva otvorí ústa, a je preč.

Veľa vecí sa môže zmeniť v priebehu pár minút. A každou jednou uplynutou minútou začínam tejto teórií veriť viac a viac.

„Vôbec nie ste nápadní," zaironizuje Kova, po tichu, ktoré okolo nás zasadne. Je mi jasné, že hovorí ku mne a k Lukovi, no nemám žiadnu potrebu sa pohnúť a čeliť tomu, čo momentálne zrejme cíti.

Luka ma však opačný názor a ťahá ma za sebou smerom k svojmu bratovi, ako psa na vôdzke a ja nemám síl mu odporovať. Až keď sa ocitneme v tesnej blízkosti, všímam si výraz na Kovovej tvári a to, že sa mu nepríjemne leskne očí – neviem, či z alkoholu, alebo preto, že sú mu isté veci ľúto. Odrazu mám chuť ho objať a povedať mu, že je všetko v poriadku. Ibaže je to Kova a skôr než by som sa ho dotkla, asi by ma zahladil z tohto sveta.

„Si v poriadku?" opýta sa ho Luka úprimne, s jasným náznakom záujmu.

„V úplnom," odpovie Kova a bez ďalších slov sa vydá späť do klubu, ako keby sa nič za posledných pár minút neodohralo.

Niekde hlboko v sebe s ním súcitím a srdce sa mi trhá na kusy pri predstave, že sú Maddiene slová ozaj pravdivé. Nemôže odísť. Len tak. Práve teraz, krátko potom, ako sa z nás stali kamarátky. Nemôže ma nechať samú na trati, samú s Wendy.

„A ty?" šepne Luka mojim smerom, opäť ma väzniac v objatí svojich paží. „Si v poriadku?"

Prikývnem a niekde opodiaľ začnú ľudia odpočítavať sekundy do konca roka.

Osem!

Dvihnem bradu a venujem Lukovi malý úsmev.

Sedem!

Usmeje sa späť a jednou rukou si pridržiava moju tvár.

Šesť!

Vstanem na špičky práve vo chvíli, keď on málinko skloní hlavu.

Päť!

Usmejem sa ešte širšie, keď ma druhou rukou pritiahne tuhšie k svojmu telu.

Štyri!

Obaja čakáme, obaja sa usmievame a napriek všetkým okolnostiam si nedokážem predstaviť lepší moment ako tento.

Tri!

Dva!

Jeden!

Keď sa všade opodiaľ začnú ozývať výkriky a želania, Luka prekoná diaľku medzi našimi perami a ľahko ma pobozká, krajšie a pomalšie ako včera. A ja sa k nemu tlačím, bozk mu opätujem a v mysli si želám nech je tento rok lepší ako ten minulý.

„Šťastný nový rok, Em," zahlaholí mi do pier, neustále blízko, neustále nežne.

A ja mu tie slová opakujem a potom ho opäť bozkávam, objímam rukami a celá horím šťastím a nedočkavosťou.

Avšak nič netrvá večne. Minúty dokážu zmeniť všetko, ale niekedy k tomu stačia obyčajné sekundy. V jednom momente máte život pevne vo svojich rukách a v ďalšom sa vám rozpadá priamo pred očami. Iba v diaľke počujem smiech, niečie slová, neznámy rozhovor a potom klesnem späť na podrážku svojich topánok, akoby som spadla z oblakov.

Je však príliš neskoro. Sme na verejnosti. Pod svetlom pouličných lámp, pred očami ľudí, ktorí existujú okolo nás.

Jeden človek je však dôležitejší.

„To si zo mňa robíte kurva srandu?"