„Človek nikdy nie je vynachádzavejší, ako keď ide o to, aby oklamal sám seba a umlčal výčitky svedomia."

/Francois Fénelon/

~

Vo štvrtok niekedy medzi pol dvanástou a dvanástou, keď do seba v školskej jedálni poctivo tlačím celkom slušne navarený obed, predo mnou pristane farebný výtlačok nejakého bulvárneho časopisu a hneď na to aj hotové tornádo v podobe mojej najlepšej kamarátky.

Rowan si z ramien strasie podozrivo ťažko vyzerajúci ruksak a následne s hlasným povzdychom klesne na plastovú stoličku oproti mne. „Nuž ahoj, Emily, ďakujem, že si na mňa počkala."

Tvárim sa nevinne, no keďže mám ústa plné zemiakovej kaše a vyzerám ako škrečok, celá nevinnosť akosi zaniká. Preto len myknem plecom a pre istotu očami preskenujem časopis, ktorého roh nedopatrením skončil priamo v mojej nedojedenej zeleninovej polievke.

„Štojeto?" opýtam sa a všímajúc si zarazený pohľad na Rowaninej tvári, prehltnem a svoju otázku zopakujem ešte raz. „Čo je to?"

„Časopis."

Jej ironická odpoveď si vyžaduje moju ironickú otázku. „Vážne? Ani by som si nevšimla!"

Z Rowan vylezie niečo medzi vzdychom, nadávkou a modlitbou, keď sa však ku mne nakloní bližšie jej tvár zalieva vážny výraz. „Pozri sa na titulku."

A tak sa pozriem. Pretože mi to káže a pretože zvedavosť, ktorú vo mne vyvoláva je príliš silným súperom. S nechuťou uchopím papierový výtlačok do svojich prstov a otočím ho na druhú stranu, kde sa stretávam s nádhernou tvárou Jenny Blair. Má na sebe dokonale vyzerajúci mejkap a červený sveter, ktorý podčiarkuje akýsi veľký trend tohtoročnej jesene, aj napriek tomu, že Jenna je niekde v Kalifornií, kde zima nie je tou pravou zimou.

„Čítaj."

Nie je to Rowanin tichý šepot, ktorý ma prinúti preskenovať pár riadkov nad Jenninou tvárou. Je to skôr tou zvedavosťou a niečím, čo mi silno zoviera hrdlo.

JENNA BLAIR OTVORENE O ROZCHODE SO SVOJIM SNÚBENCOM.

Oh. Teda.

Nechcem vedieť, čo je napísané vo vnútri. Nechcem vedieť, čo stojí za Jenniným rozhodnutím hovoriť o Lukovi práve teraz, keď ho počas celého vzťahu držala v úzadí – možno práve preto časopis posuniem bližšie k Rowan a svoju pozornosť vrátim späť k jedlu, ktoré sa v momente javí tým najlepším útočiskom.

„Ten rozhovor je na dvanástej a trinástej strane," začne Rowan, nedbajúc na to ako veľmi poklesla moja nálada. Nemám na to dôvod. Je to len obyčajný rozhovor a vôbec netuším, čo v ňom Jenna povedala, alebo skôr nepovedala. Nič z toho, čo si však veľkodušne nahováram nepomáha tomu, aby som sa cítila ako sa momentálne cítim – zvláštne. „Zvýrazňovačom som ti poznačila tie najdôležitejšie časti, ktoré by ťa mohli zaujímať. Nie je toho veľa, ale... myslím, že by si o tom mala vedieť. Najmä o tej poslednej časti."

„Posledná časť?" opýtam sa znejúc žalostne zúfalo.

„Uhm," Rowan napriek mojim stroskotaným emóciám prelistuje časopis na dvanástu a trinástu stranu a ukazovákom, ktorý jej zdobí krvavo červený lak na nechty, poklepe po paragrafe zvýraznenom sýtožltou farbou. „Presne tu."

Zrejme som celkom zmierená s tým, že si rada ubližujem, pretože akonáhle Rowan otočí časopis späť mojim smerom, pustím sa do čítania, ako keby neexistovala iná možnosť.

Je niečo, čo by si poradila všetkým mladým čitateľkám tohto časopisu?

J: Samozrejme. Láska je krehká. Zo začiatku veľmi pekná, na konci príliš trpká. Každý z nás ju cíti trocha inak. Nebuďte však zamilované až po uši a to, čo máte si poriadne vážte, pretože nikdy neviete, kedy o to môžete prísť. Ja som sa poučila a zistila, že nech ľúbite akokoľvek veľmi, vždy môžete ľúbiť ešte viac. Moja rada je preto celkom jednoduchá. Pred tým, ako sa rozhodnete zamilovať do niekoho, kto už zamilovaný je, popremýšľajte nad tým, ako veľmi môžete ublížiť tej tretej osobe.

Prajem všetkým čitateľkám tohto časopisu, aby ich láska neobchádzala a dostala sa im presne v takej dávke a sile, v akej ju potrebujú.

Tá prudká vlna previnenia ma zasiahne takmer okamžite ako dočítam posledný riadok. Je to celkom nečakané, ale predsa to výrazne cítim takmer na každom kúsku svojho zmeraveného tela. Bojím sa pohnúť a preskenovať ďalšie zvýraznené vety a riadky, ktoré na mňa blikajú ako obrovitánske kontrolky. Som stratená v mori pochýb a obáv, ktoré ma dozaista pripravujú o dych.

Mala som dostatok času na to, aby som sa zmierila s tým, čo moja láska k Lukovi spôsobila. Nešlo to zastaviť. Nešlo to prekonať. No občas aj mňa zachvátia výčitky svedomia, ktoré pretrvávajú až kým si neuvedomím, že to celé stálo za to.

A Rowan sa mi snaží iba pomôcť. Spôsobom, ktorý síce neuznávam, ale chápem.

„Prepáč, ale viac prečítať nemôžem," hlesnem a časopis rýchlo zavriem, posúvajúc ho cez šírku stola späť k Rowan, ktorá sa na mňa díva chápavým pohľadom. Som rada, že je tu. A ešte radšej za to, že sa rozhodla zostať a neodísť do Kanady, aj napriek rečiam, ktoré o nej neustále kolujú.

Rowan je silná, ale čím dlhšie sa na ňu pozerám a všímam si zmenu, ktorou prešla, uvedomujem si, že občas aj silní ľudia pociťujú slabosť.

Asi preto jej kedysi žiarivé blond vlasy zdobí farba čokolády, ktorá ju síce zmenila, ale pre mňa je to stále tá istá blonďavá Rowan so zlými nápadmi a ešte horšími spôsobmi utešovania.

„Som tak hlúpa," vydýchne a skrčený časopis končí v jej ruksaku s takou zlosťou, že ho už podľa mňa nikdy nenájde. „Myslela som si, že ti poskytnem nejaké informácie, aby si vedela, čo sa deje, ale skôr som to poriadne pohnojila. V poslednej dobe vôbec neviem, čo robím."

Zase sa cítim previnilo. „Nie, Rowan, je to v poriadku," rýchlo zachraňujem situáciu a snažím sa neznieť tak pokleslo ako sa cítim. Bodlo by mi objatie. Najlepšie poriadne teplé a od Luka, ktorý sa momentálne túla mestom a zrejme v zákutí tých najtmavších ulíc, hľadá zločincov. „Čo keby si mi pár slovami zhrnula o čom ten rozhovor bol?"

Výborne Emily, v pohode pokračuj v tomto trýznení, veď sa nič nedeje.

„Naozaj?" spýta sa Rowan a mne neunikne, že sa jej pritom rozžiaria oči, ako svetielka na vianočnom stromčeku. Keď prikývnem, sotva sa nadýchne a spustí zo seba spŕšku slov, ktoré sotva registrujem. „V tom rozhovore ani raz nespomenula meno... veď vieš koho... hovorila o tom ako sa spoznali, ako dlho boli spolu a čo bolo dôvodom ich rozchodu, pričom našťastie nespomenula ani tvoje meno. Snažila som sa čítať pomedzi riadky, hľadať súvislosti, ale nemyslím si, že by ti od nej mohlo niečo hroziť. Jedine ak by sa vrátila a opäť sa pokúsila získať si veď vieš koho, pre seba."

„Voldemorta?" dostanem zo seba s nanúteným chichotom, znejúc rovnako zúfalo, ako pred pár minútami.

Aj Rowan sa rozosmeje. Narozdiel odo mňa však skutočne a šťastne, ako by sa nič zlé nedialo. A možno sa ani nedeje, no to semienko zlého pocitu, ktoré vo mne Jennin rozhovor zasadil, bude rásť a rásť, až kým sa nezmení na obrovský strom výčitiek a obáv, ktorý bude veľmi ťažké zrúbať.