„Láska priťahuje lásku."

/Terezia z Lisieux/

~

Poznám len jedinú medicínu na zahnanie akéhokoľvek druhu smútku. A práve preto si krátko po piatej ráno navliekam na seba nepremokavú bundu, viažem šnúrky na teniskách a na hlavu nasadzujem prvú čiapku, čo sa mi dostane pod ruku. Všetko vonku je zahalené v hustej tme, ktorú sprevádzajú kvapky dažďa odrážajú od mokrých chodníkov a tajomné ticho ulíc.

Moja teória o tom, že beh vylieči všetko sa so mnou nesie hodnú chvíľu a potom prestáva dávať zmysel, pretože si v odraze pouličných lámp všímam vysokú postavu, ktorá je ešte lepšou medicínou, než to, čo si nahováram.

Nie som prekvapená, že Luka je tu. Moje podvedomie mi našepkáva, že presne to je dôvodom, prečo som vstala z postele a rozhodla sa ísť si prevetrať hlavu.

„Prečo si tu?" opýtam sa, len čo stojím pred ním s rukami zasunutými do vreciek bundy. V ľahkých legínach a tenučkej bundičke je mi v decembrovom počasí príšerne zima, ale premáham triašku a aj nutkanie rozbehnúť sa do neznáma.

Luka vyzerá presne tak, ako pred pár dňami. Rany na tvári má pomaly zahojené, no kruhy pod očami ostávajú a spolu s nimi aj únava, čo z neho srší. Tak veľmi mu chcem pomôcť, ale tie vysoké steny medzi nami mi vôbec nepomáhajú, najmä, keď vonkoncom netuším, ako na tom vlastne sme.

„Myslíš, že je to bezpečné, ísť teraz behať?" odpovedá mi protiotázkou a to rovno takou, ktorá ma zasiahne priamo do hrude. Viem, že to všetko, čo sa momentálne odohráva nie je prechádzka ružovou záhradou. Uvedomujem si fakty a sama dokážem posúdiť, že srdce v hrudi sa mi trepoce strachom. Nemôžem však ostať len tak sedieť, s prekríženými rukami a žiadnym cieľom pred sebou.

„Môžeš ísť so mnou, alebo môžem ísť sama," poviem a chystám sa prejsť popri ňom, ale v jednej sekunde sa hýbem a v tej ďalšej cítim na predlaktí teplo Lukovej dlane. Možno preto zastanem a oči opäť dvihnem k nemu, s neistotou a neuhýnajúcou túžbou vrátiť čas späť tam, kde sme boli obaja šťastní.

„Poď so mnou," zachrapčí a hlavou neisto kývne smerom k svojmu autu, ktoré stojí zaparkované v bezpečnej diaľke od všetkých zvedavcov.

Málinko zakrepčím na mieste, prenesiem váhu svojho tela z jednej nohy na druhú a za pár sekúnd to všetko opakujem. Som nervózna, potrebujem sa hýbať, no zo všetkého najviac potrebujem viesť rozhovor s Lukom, ktorý raz a navždy vymaže všetko to napätie, čo medzi nami existuje, ako neoddeliteľná súčasť.

A preto súhlasím, s pocitom, že behanie pre mňa neznamená tak veľa, ako toto.

Tak veľa, ako Luka.

~

Až keď pohodlne sedím na kuchynskej linke u Luka doma, s nohami vo vzduchu, stále zabalená v bunde - si všímam, že Luka má na sebe policajnú uniformu a za opaskom mu visí zbraň. Väčšinou nebývam takáto všímavá, ale každý detail môjho opatrného pozorovania mi nahovára, že Lukovi zrejme skončila služba a preto ma čakal. Možno aj on nejako podvedome tušil, kam sa dnes tak skoro ráno vyberiem.

„Mal si ju aj v to ráno?" opýtam sa šepky, očami visiac na rukoväti pištole, ktorá nie a nie opustiť môj záujem.

Luka zaskočene prestane natierať sendviče arašidovým maslom a keď si uvedomí, kam sa pozerám, dá si dole opasok a na pár sekúnd sa vytratí vo svojej spálni. Ja ostávam sedieť, bez pohybu, bez slova, s hlavou plnou myšlienok, presne tak, ako doteraz.

„Nemal," ozve sa jeho hlas, len čo sa vráti späť k svojej načatej práci, akoby sa nič nestalo. Pohľadom skúma arašidové maslo, následne malú kopu sendvičov po svojej ľavici a až potom sa pozrie na mňa. Opatrne. S neistotou. „Nechcem, aby si na to stále myslela, Em."

Už len z toho ako sa na mňa díva a ako nežne ku mne hovorí, sa doslova topím. Chýba mi to. Chýbajú mi tie pohľady, neisté dotyky, tie významné slová a zo všetkého najviac mi chýba práve Luka. Nemôžem, ale zastaviť to, čo sa mi v neopísateľnej sile tornáda prehrávalo v hlave posledných pár dní. „Si v nebezpečí?"

Tie slová Luka opäť zarazia, sprvu nepohne ani brvou a potom kráti tú nepatrnú vzdialenosť, ktorá je medzi nami. „Nie, Em, všetko je v úplnom poriadku. Nemôže sa mi nič stať," utvrdzuje ma a ja mu verím, no zároveň neverím, pretože, čo môže byť dnes takto, môže byť zajtra úplne inak.

Som nahnevaná – na spravodlivosť, na to, že som prišla o Rocca, ale ten hnev sa vôbec nevyrovná strachu, ktorý cítim, len pri myšlienke, že sa mohlo stať niečo viac, že Luka tu teraz nemusel predo mnou stáť. A práve preto sa potrebujem preniesť cez všetky tie tajomstvá, cez nedokončené konverzácie a najmä cez tú hádku, ktorá nás na pár týždňov odlúčila.

„Už s tebou nechcem byť pohádaná," zamumlem a rukami sa zakvačím do látky Lukovej policajnej uniformy. Držím ho pri sebe, ale vo výraze jeho tváre a ani v postoji, nevidím, že by sa chcel niekam pohnúť. Stále stojí predo mnou, stále sa na mňa díva a ja stále cítim to isté teplo hrudi, čo pred pár týždňami.

Nič sa nezmenilo a pritom sa toho zmenilo tak veľmi veľa.

Luka nadvihne ruku, prstami mi uhladí vlasy, pohladí ma po tvári a následne nadvihne jeden kútik pier v chabom úsmeve. „Najeme sa, porozprávame a potom ťa konečne pobozkám tak, že celkom zabudneš ako sa voláš."

Prekvapene otvorím ústa, hruď sa mi zachveje a všetko vo mne zaleje neopísateľné teplo. Som lačná po tom bozku, tak veľmi, že mám dokonca obrovskú túžbu vynechať jedlo a aj rozhovor. Ibaže Luka odo mňa odstúpi a ja našpúlim pery a detinsky nakloním hlavu nabok. „Nedostanem aspoň malú ukážku toho ako ten bozk bude vyzerať? Mám totižto takú teóriu, že človek časom zabudne..." myknem jedným plecom a následne aj druhým, ale Luka neoblomne pokrúti hlavou a mne neostáva nič, len svoju náramnú túžbu niekam zastrčiť. Aspoň na pár minút.

Netrvá dlho, kým do seba netlačím sendvič s arašidovým maslom a pomedzi prežúvanie sa snažím adekvátne ospravedlniť. „Prepáč, že som sa zamiešala medzi teba a Kova," poviem a moje oči ostávajú utopené v tých Lukových. Neodvážim sa pozrieť inam, ani na sekundu. „Nemyslela som," priznám. „Teda myslela som, že ak ho aspoň trocha obmäkčím... nebude mať s tebou taký problém ako doteraz. Som si istá, že v hĺbke svojej duše ťa Kova má naozaj rád."

Nečakám, že sa Luka zasmeje, ale tie slová sú sotva preč z mojich úst a on sa rozosmeje, akoby som zo seba dostala ten najvtipnejší vtip v kategórií najvtipnejších vtipov. „V tom prípade je Kovova duša poriadne hlboká."

Viem, že má pochybnosti a byť na jeho mieste, zrejme ich mám aj ja. Ale za tých pár týždňov v prítomnosti jeho mladšieho brata, som naozaj zistila, že Kova je síce plný namyslených fráz a ľadových slov, ale niekde hlboko – poriadne hlboko – má Luka istým spôsobom rád. A to mi nevyvráti ani jeden z týchto dobre vyzerajúcich bratov.

Jedna vec je nenávratne preč zo stola, môžem síce povedať viac, ale Luka mi nijakým spôsobom nedáva najavo, že by potreboval ďalšie vysvetlenie a tak ho ani neponúkam. Čo ma však privádza k inej téme a tá nado mnou visí, ako premočená haluz v daždi – predstavujúc všetky nejasnosti, ktoré medzi sebou s Lukom máme.

„Jenna..." jej meno vyslovím tak ticho, že netuším, či ma Luka počuje. Obávam sa však, že akonáhle ho zopakujem trocha hlasnejšie, moje najhoršie predstavy sa stanú skutočnosťou.

V hrdle mám obrovitánsku guču, oči ma pália a ruka so sendvičom sa nekontrolovateľne trasie. Nemôžem, ale odvrátiť od Luka pohľad, ani keď si vydýchne, zloží nedojedený sendvič na prázdny tanier a opäť nepristúpi bližšie ku mne. Tentokrát mi však narazí do kolien aj a rozkročím nohy, aby tak medzi nami bolo minimum priestoru. „Em," povie ľahko, s rukou na mojej tvári, prstom mi prechádzajúc po brade, líci, perách, akoby sa dotykom snažil rozpamätať na všetko, čo medzi nami bolo zabudnuté. „Jenna naozaj bola u mňa na večeri," prizná a vôbec mi nedá priestor na to, aby som oponovala.

„Pozvala ju sem moja mama, pretože mala narodeniny a myslela si, že dokáže svojim nepremysleným skutkom niečo medzi mnou a Jennou napraviť. Viem, že som ti to mal povedať a ver mi, vyčítal som si to každý deň, čo sme boli od seba, ale vtedy som ti nechcel ublížiť, pretože chápem, ako veľmi ti záleží na tom, aby ťa mama prijala."

Obaja zlapáme po dychu. Luka, pretože rozpráva a ja, pretože som ani náznakom neodhadla, že by pravda mohla byť takáto. Čakala som, že sa tu Jenna objavila náhodou, že ju pozval Luka a že má aj naďalej pochybnosti, ktorá z nás je pre neho tá správna, ale nikdy by mi nenapadlo práve toto.

„Prepáč, že som o tebe pochybovala," vyslovím a odrazu som nahnevaná na tú Emily, ktorá toto všetko zapríčinila. Tá ustráchaná Emily, čo sa živý pochybnosťami a skreslenými predstavami.

Luka sa oprie čelom o moje, zatvorí oči a opäť mi palcom ľahko prejde po líci. Už len taký malý dotyk vo mne spôsobuje chvenie. „Prepáč, že som ti to nepovedal."

Toto je kameňom úrazu nášho vzťahu. Často veci riešime príliš impulzívne, nechávame sa ovplyvňovať názormi druhých a potom zahoríme hnevom, ktorý nás od seba odlučuje. Potrebujeme sa rozprávať, riešiť veci slovami a nebáť sa povedať, čo nás trápi. A možno práve to odlúčenie nám malo byť dostatočným poučením, čomu sa vyvarovať.

„Chcem, aby si si raz a navždy uvedomila Em, že medzi mnou a Jennou už nič nie je. Vybral som si teba a budem si ťa vyberať, až kým to konečne nepochopíš. Neriskujem toto všetko, len pre zábavu, len z čistej sebeckosti," kým Luka horlivo hovorí, málinko sa odo mňa odtiahne, len preto, aby spojil naše pohľady. „Si pre mňa viac ako táto uniforma, tento život, toto tajomstvo. Si oveľa, oveľa viac..."

Niečo v miestnosti praskne – napätá energia medzi nami, váha Lukových slov, každá emócia v mojej hrudi. Nepotrebujem počuť viac. Pretože aj napriek tomu, že to Luka nehovorí, pravda sa jasne odráža v jeho slovách a v pohľade, ktorým ma sleduje – ľúbi ma. A ja neopísateľne ľúbim jeho. A tak sa cieľavedome natiahnem za jeho tvárou, rukou mu zablúdim do vlasov a keď sa naše pery konečne spoja, som jednoducho preč.

Je to boj. Ja ťahám, on povoľuje, ja sa tápam, on ma priťahuje. Naše pery, naše ruky, naše telá. Všetko hrá v dokonalej súhre, akoby neexistovalo nič krajšie. Bozky sa stupňujú, dotyky vytrácajú pod vrstvami oblečenia a aj napriek strachu, ktorý cítim, nedokážem si predstaviť vhodnejšiu situáciu, akou je táto.

Luka neváha, neodťahuje sa, nesnaží sa ma zmiasť slovami o tom, že nie som pripravená. Miesto toho bojuje s kovovým zipsom na mojej bunde, s tričkom, ktoré mi nejde prevliecť cez hlavu, so športovou podprsenkou, ktorá nemá zapínanie. Sme chaos tiel, rúk a smiechu, ktorý zadúšame bozkami. A všetko je rýchle a zároveň pomalé. Drsné, no pritom neuveriteľne nežné.

Môže byť krátko po šiestej ráno, keď Luka naďalej ma bozkávajúc, prekročí prah svojej izby, so mnou v náručí. Nohami som zakvačená o jeho boky, rukami mu zvieram vlasy a všetko, čo cítim sa znásobuje, keď si uvedomím, kam toto nenávratne vedie.

Len čo chrbtom dopadnem na mäkký matrac, čas stratí zmysel a Lukov nežný dotyk, ktorým mi zasunie vlasy za ucho, cítim až kdesi v kostiach. „Môžeš ma kedykoľvek zastaviť," povie, ale obaja vieme, že k tomu nedôjde.

Sme príliš ďaleko na to, aby sme cúvli. Ležím pod ním celkom odhalená – fyzicky a aj duševne. Patrím mu, v tom správnom slova zmysle a akékoľvek odlúčenie nie je potrebné. Zhlboka sa nadýchnem a s ľahkým výdychom sú Lukove pery opäť na mojich a tie bozky pretrvávajú, cez vyzliekanie, dotýkanie, až do chvíle, kým ho necítim v sebe. Ignorujem ten záchvev bolesti, to napätie, neistotu a nepohodlie. Nie je to dokonalé, nie je to perfektné a už vôbec to nie je dychberúce. Oči mám privreté, sánku zacvaknutú a hruď napätú, ibaže Luka je nadmieru pozorný, ešte viac nežný, stále rovnako ochotný pomôcť mi prejsť, cez všetky zábrany, ktoré pred sebou mám. Nič nie je také precízne na prvýkrát, akoby sme chceli, avšak s každým jemným nádychom, opatrným nárazom, tichým stonom, verím, že tých nádherných momentov máme pred sebou omnoho viac. 

~

Priznám sa, že pri písaní tejto kapitoly som mala pocit, akoby som to ani nebola ja (tým chcem povedať, že vôbec nie som spokojná s tým, čo ste práve čítali, ale bohužiaľ lepšie to nebude). Ospravedlňujem sa ak niekto z vás dostal cukrovku, alebo mu vykrvácali oči. Niet nad romantiku! 

Btw, už neostáva veľa kapitol do úplného konca. 

Zbožňujem vás.