„Vždy sa hovorí, že čas všetko zmení, ale v skutočnosti to musíte zmeniť sami."

/Andy Warhol/

~

V pondelok, po škole a po tréningu, sedíme s babami u Mony, v tradičnom obklopení hranoliek a domácich úloh. Nerozprávame sa, len z času na čas neprítomne siahame po tanieri, alebo ďalšom zošite, ktorý nám nenávratne naznačuje, že sa blížia Vianoce a s nimi aj kopa úloh.

Rowan sa s namrzeným výrazom krčí nad matematikou, zatiaľ čo Maddie číta Pýchu a Predsudok, s grimasou, ktorá jasne naznačuje, čo si o danom diele myslí. Je maximálne zažratá, stránky prevracia takmer automaticky a plné pery tlačí raz k sebe a za chvíľu zase od seba.

Moja pozornosť plápolá medzi nedokončeným projektom z dejepisu a otázkami, ktorých mám v hlave toľko, že netuším odkiaľ začať. Keď však Maddie siahne po hranolke a na pár sekúnd odkloní pohľad od knihy, využívam príležitosť, ktorá v danom momente pôsobí jednoduchšie, ako riešiť Rowan a môjho brata.

„Kde si v piatok zmizla?" spýtam sa bez ostychu, akoby táto otázka dominovala mojej hlave už dlhšiu dobu.

Maddie si v tichu vydýchne, pozrie na mňa, potom na knihu a nakoniec medzi stránky vloží farebnú záložku. Vidím, že je nervózna, ale všetko zakrýva ľahkovážnym myknutím pliec a úsmevom, ktorý sa tiahne cez obe jej líca. „Asi to bude znieť divne, ale odišla som na záchod."

„Na záchod?"

Moje nadvihnuté obočie a prekvapenie v tvári Maddie iba pobavia. „Viem, mala som ti niečo povedať, ale vôbec som nepremýšľala a keď som sa vracala z druhého poschodia, stretla som jedného chlapca, ktorý ma požiadal o tanec."

Viem kam to smeruje, bez toho, aby som sa pýtala. Maddie je jedno z tých dievčat, ktoré nepôsobí tuctovo, ale predsa si ju v dave všimnete a chcete vedieť, čo sa skrýva za jej širokým úsmevom a iskrou v očiach.

Ja aj naďalej mlčím a Maddie pokračuje. Jej pobavený tón sa ľahko vytráca a nahrádza ho niečo, čo sa až príliš podobá na apatiu. „Bol to len jeden tanec, nič šialené. Jeho ruky dokonca slušne ostali na mojom páse..."

Pozerá na kopu zošitov, ktoré ležia okolo nás a niečo v jej tvári sa pomaly láme. Ironicky úsmev nahrádza skrčené obočie a ľahko čitateľná zlosť.

„Prepáč, ja... teda my..." striehnem na Rowan, avšak tá je hlboko zaujatá matematickými výpočtami, ktoré sa javia zaujímavejšie ako náš rozhovor. A tak sa tápam v tejto situácií úplne sama. „Hrozne sme sa báli a Kova bol prvý, ktorý mi zišiel na um."

S jedným dvihnutím hlavy sa Maddin pohľad stretáva s tým mojim. V očiach jej nevidím žiaden náznak odporu alebo nenávistí a to ma celkom upokojuje. „Chápem to," povie s drobným úsmevom, ktorý sa jej opäť predrie na tvár. „Ja by som tiež panikárila. Navyše na to mohlo dopadnúť aj horšie, no nie?"

Prikývnem, ale výčitky svedomia ma donútia natiahnuť k nej ruku, objať ju okolo pliec a stlačiť v chabom polo-objatí. „A čo tvoja mama? Dúfam, že nebola príliš nahnevaná..."

Stále ju držím pri sebe, preto mi neujde to, ako sebou nepatrne trhne a líca jej zaleje malý náznak červene. Mám chuť dramaticky vykríknuť jej meno a namieriť na ňu ukazovák, ale držím sa na uzde. Som si totižto stopercentne istá, že zvyšné osadenstvo v reštaurácií by moju pojašenosť príliš neocenilo.

„Takže tak," šepne Maddie a natiahne sa späť ku knihe, odvracajúc moju pozornosť opačným smerom. Ibaže je to úplne márne, pretože moja myseľ pracuje na plné obrátky a ponúka mi dokonalé obrazce niečoho, čo si nechcem ani predstavovať. Možno preto kniha Pýcha a predsudok končí za mojím chrbtom, kde Maddie nemôže dotiahnuť bez toho, aby ma pred tým neatakovala.

„Vyklop to," posúrim ju a oči mám tak rozšírené, že to začína byť nepríjemné.

Rovnako ako moja neovládateľná zvedavosť.

Už aj Rowan dávno odložila zošiť a oči jej poletujú raz na mňa a raz na Rowan, akoby sme pred ňou hrali dôležitý tenisový zápas. Stačí úskok, jeden pohľad jej smerom a moja hlava sa presúva z Maddie rovno na všetky tie nekalé rozhovory, ktoré Rowan vedie s mojim starším bratom.

Svet je jedno bláznivé miesto.

„Spala som u Kova," prizná Maddie a využíva pritom moment mojej nepozornosti, aby si knihu opäť privlastnila do zovretia vlastných rúk. „A pred tým, než obe skočíte do nejakých bláznivých teórií, ktoré vás nedovedú nikam, vám poviem, že to nebolo prvýkrát."

Ústa mám dokorán a sánku niekde na stole, rovno v tanieri s chutnými hranolkami. Nepreháňam.

„A pod pojmom spala, myslím naozaj spala, akože som spala v hosťovskej izbe, na posteli, kde som nespala prvýkrát," rozhodí jednou rukou, zamáva ňou vo vzduchu a potom otvorí knihu, odsunie záložku a pustí sa do čítania.

S Rowan si ponad stôl vymeníme váhavé pohľady. Obe sme bez slov a zatiaľ, čo ja bývam bez slov v poslednej dobe takmer stále, u Rowan je to celkom nevídané.

To ma ale privádza k ďalšej téme a to k tej, ktorú riešiť ozaj nechcem. „Tak čo, mladá slečna, je čas sa porozprávať, nemyslíš?"

Cítim sa ako policajt na výsluchu, skáčuc z jedného prípadu na druhý, hľadajúc odpovede tam, kde skrátka nie sú.

Rowan si pošúcha čelo, následne sa poškriabe na hlave a potom zvesí obe plecia v krátkom stone. „Nie je sa o čom rozprávať..." povie. „...je to dlhý a komplikovaný príbeh, ktorý nemá pointu."

Poznám svojho brata a dobre viem, že Rowan vždy vnímal ako ďalšiu svoju mladšiu sestru. Často sa podpichovali. Skákali si do reči. Nadávali si. No nikdy som nevidela ani náznak emócií. Žiadne milé slová, žiadne vymieňanie si pohľadov. Nič. Tak kedy sa to zmenilo?

Chcem byť zvedavá. Chcem sa pýtať a chcem vedieť, kedy to začalo. Zároveň to však vedieť nechcem a keď pozorne sledujem výraz, čo sa drží na Rowaninej tvári, prikývnem a svoju zvedavosť, spolu so všetkými otázkami, ktoré sa mi derú z krku, posúvam do úzadia - k myšlienkam, kde momentálne vládne absolútny chaos. Nie len kvôli Rowan, či Maddie, ale je to predovšetkým chaos zo samej seba a z toho, že netuším, čo ďalej robiť.

V hlave mám stále Lukove slová.

Nie sme rozídení, sme iba pohádaní.

Čo to vôbec znamená? A ako dlho to bude celé trvať?

Mám v sebe obrovitánsku túžbu ísť za ním. Konečne sa porozprávať. A v ďalšej sekunde iba čakám, kedy niečo podobné urobí on. Pretože v ten večer u nás doma sme si ublížili navzájom a to ticho, ktoré nasledovalo sa nedá len tak ignorovať. Je totižto všade. V každom zákutí môjho tela. Vyryté a vtesnané. Hádam aj navždy.

„Zvoní ti telefón."

Precitnem, natiahnem sa cez prázdny tanier k svojmu mobilu a srdce mám až kdesi v krku. Na displeji však nesvieti to meno, ktoré si všemožne želám, aby tam bolo a moje sklamanie iba rastie.

„Áno, oci?"

Šuchotanie papierov, vrava a niečí krik, ktorý znie celkom nezrozumiteľne. Napäto čakám, kým ticho v telefóne nepreruší otcov hlas. „Emily? Môžeš prísť čo najrýchlejšie na stanicu?"

Nestihnem sa ani opýtať, čo všetko sa skrýva za naliehavosťou jeho hlasu a hovor sa preruší. To srdce, ktoré som mala pred pár sekundami niekde v krku? Cítim ako vytrvalo a prirýchlo búši o môj hrudný kôš a bolestivo mi pripomína, že všetko je tak neuveriteľné prchké.

Keď zbieram svoje veci, tlačím ich do tašky a v krátkosti dievčatám vysvetľujem niečo, čomu sama nerozumiem, v hlave mám len tri podstatné vety, ktoré sa opakujú a opakujú, až kým ich nepoznám naspamäť.

Luka.

Vedia to.

Vedia o všetkom.

~

Tak čo myslíte? Preháňa Emily, alebo sa konečne dostávame k hlavnej zápletke tohto príbehu? :D 

Vaše odpovede ma už teraz tešia a možno ma donútia napísať ďalšiu kapitolu čo najskôr. 

Zbožňujem vás.