„Život bez skúšok nestojí za žitie."

/Sokrates/

~

„MILUJEM SLOBODU!" skríknem a s prehnanou teatrálnosťou do seba nalejem ďalší pohár piva, ktoré je určite miešané s viacerými druhmi alkoholu. Chutí totižto viac než obyčajné pivo a menej ako perlivá minerálka.

„Pred chvíľou si nariekala aké je to ťažké byť sama," zhodnotí Rowan ľahkovážne, ignorujúc to, ako jazykom naháňam kvapky piva, čo mi nedopatrením – mojou nešikovnosťou – kĺžu dole zápästím.

Určite na seba upútavam dostatok pozornosti, ale nachádzam sa v takom citovom rozpoložení, že mi je ozaj všetko jedno. Na perách mám úsmev – široký a orámovaný sýtočerveným rúžom, ktorý už určite nie je tak sýtočervený, ako keď som si ho nanášala. Ani to ma nezaujíma. Momentálne totižto plápolám medzi dvoma náladami.

Tou, ktorá ma baví a je jasným odzrkadlením toho, ako by mal vyzerať život osemnásťročnej tínedžerky. Smiech, párty, alkohol a priateľky, čo netušia aká vlna nálady ma zachváti o pár sekúnd. Pretože tá skvelá nálada sa celkom ľahko mení na náladu skleslú – a s tou prichádza zamračený výraz, pocit absolútnej apatie a niečo, čo sama nazývam – Luka-chýbanie.

„Hovorila si, že jej prospeje, keď si trocha vypije," zhodnotí Maddie a pozerá na mňa s takým analytickým výrazom, až ma to rozosmeje.

„Smeje sa, nie?"

„A v ďalšej chvíli sa chce rozplakať," oponuje Maddie a Rowan nad všetkým len mávne rukou.

Som rada, že sú tu. Pri mne a pre mňa. Každá sme iná. Rowan až príliš šialená, Maddie nadmieru rozumná a ja? Nuž, ja som ja. To dievča, čo rado behá, smeje sa na vlastných vtipoch, verí všetkým svojim teóriám a bláznivo ľúbi človeka, ktorého ľúbiť nesmie a nemá.

„Och, nie, dopekla, zase ten výraz," zahromží Rowan, zrejme si všímajúc, ako ma moja vlastná úvaha celkom pomaly pripravuje o ten maličký záchvev dobrej nálady. „Okamžite na neho prestaň myslieť!"

Pomaly pomykám raz jedným a raz druhým plecom. Naozaj sa snažím cez veci preniesť. Zabudnúť na Lukove slová, ale čím viac času ubieha, tým viac svoju hlavu kŕmim zložitými predstavami o tom, kde je, s kým je a čo robí.

„Chýba mi," priznám a ramená mi automaticky klesnú spolu s dobrou náladou.

Vidím, že Maddie sa rozhoduje medzi tým, či ma objať, alebo prefackať. No Rowan koná opäť svojsky a prv než stihnem znova zažmurkať, v ruke mám ďalší pohár, ktorý mi má nejako pomôcť.

„Rowan," osloví ju Maddie, prechádzajúc pohľadom zo mňa, na ňu a zase späť. „Naozaj si myslíš, že je toto dobrý nápad?"

„Ale tíško. Ty nepiješ, ja pijem len trochu a Emily si aspoň prečistí hlavu."

~

Mám takú teóriu, že to čo Rowan pokladá za dobré nápady, naozaj dobré nápady nie sú. Ale kto som ja, aby som súdila niečie dobré nápady, keď tie moje stoja za veľké nič?

Naša malá súkromná párty sa určitým nedopatrením presunula na inú - väčšiu, honosnejšiu a určite prepchatejšiu – párty, ktorou sa nesie hlučná hudba, horlivý smiech a vrava, čo sa skôr podobá na krik. Stojíme uprostred obývačky nejakého chalana, ktorý pozná nejakého priateľa, ktorého zase pozná Rowan. Je to komplikované, ale moje mozgové závity pracujú až príliš pomaly na to, aby som niečo také pochopila.

Maddie ma objíma okolo pliec a keď prehovorí, musí zvýšiť hlas, aby som ju dobre počula. „Mama ma zabije!"

A nebude to jediná mama, ktorá dnes spácha rituálnu vraždu svojho dieťaťa. Pretože večer, ktorý začal v poslaní – opijeme Emily tak veľa, aby čo najrýchlejšie zabudla na toho, ktorého netreba menovať – sa celkom ľahko premenil na situáciu, kde opitá nie je len tá Emily, ale aj Rowan a určitým nedopatrením aj Maddie.

Takže si jednou rukou držím poloprázdny plastový pohár a druhou podpieram svoju pätnásťročnú kamarátku, ktorá sa chichúňa takmer nad každou banalitou. A jej chichot prebúdza môj chichot, čo spôsobuje, že väčšinu času sa len neprestajne smejeme, akoby svet v ktorom existujeme bol len obrovským vtipom.

Za to Rowan rozbieha svoju vlastnú hru, kde jej chechtanie znie do telefónu, ktorý si tlačí k uchu a cez hlasnú hudbu kričí nejasné veci, čo radšej nebudem opakovať. Moja kamarátka totižto používa slovník a hovorí veci za ktoré by sa nemusela hanbiť ani autorka Päťdesiat odtieňov sivej.

„Chcem si ísť zatancovať," zašomre odrazu Maddie zastretým hlasom, cez ktorý ledva dokážem rozlúštiť, o čom hovorí. Keď sa vystrie, trocha ňou zatacká, no rýchlo to ustojí. „Poďme tancovať, Em."

Prikývnem, ale pred tým než sa pohnem smerom k takmer prázdnemu tanečnému parketu, schmatnem Rowanin telefón – to ma naučil Kova – a nepekne pokrútim hlavou. „Dosť bolo tohto... sexu po telefóne... ide sa tancovať."

Ibaže chcem hovoriť zrušiť a keď sa pripito pozriem na displej telefónu, oči mi takmer vypadnú z jamiek a odkotúľajú sa na druhú polovicu zemegule. Nepreháňam. Pretože všetky tie perverzné veci, čo zo seba Rowan v priebehu pätnástich minút sporadicky dostávala, plápolali až k človeku, ktorý zdieľa menom s mojím starším bratom.

„Toto je len ďalší David, všakže?" spýtam sa, neistá si tým, či kričať, alebo si uši a oči vypáliť žeravinou. „Nie je to David Porter, môj starší brat. Všakže?"

Rowanine líca sa sfarbia do takého odtieňa červenej, ktorý u nej nevídať často. A to mi stačí ako dostatočná odpoveď na moju otázku. Pohár si priložím k perám a tekutinu v ňom do seba nalejem, bez toho, aby sa mi oči naplnili slzami, alebo ma pálilo hrdlo. Okamžite však prahnem po ďalšom a ďalšom pohári a najmä potom, aby sa posledných pätnásť minút navždy vymazalo z mojej pamäte.

Prečo nie som ako Dory?

„Musím končiť, tvoja sestra vyzerá na pokraji nervového zrútenia," zakričí Rowan do telefónu, len čo mi ho bez zbytočných slov vytrhne z ruky. Tentokrát vôbec neprotestujem. A možno by som sa nemala učiť od Kova takéto veci, pretože som až príliš mladá na podobné srdcové záchvaty. „Môžem ti to všetko vysvetliť, Em..."

Dvihnem ruku vo vzduchu a naznačím hlavou k svojmu poháru. Chcem ďalší. A keď ich budem mať v sebe dostatok, možno potom sa mi môj vlastný život prestane vysmievať do tváre.

„Ideme tancovať..." vyhlásim a keď sa otočím smerom k Maddie, miesto nej nájdem vedľa seba prázdne miesto. Srdce mi okamžite zovrie neviditeľná ruka a mám pocit, že rázom vytriezviem. „Dopekla, kde je Maddie?!"

Rowan už dávno očami prehľadáva naše okolie, naťahujúc hlavu, stavajúc sa na špičky, márne pátrajúc po gaštanových kaderách vlasov.

~

Nie je to príliš zodpovedné stratiť kamarátku uprostred párty.

„Ako sa mohla len tak vypariť?" spýta sa ma Kova drsne, s rukami prekríženými cez hruď, hovejúc nado mnou, ako taký strašiak v nejakom horore. Jeho pohľad preskakuje zo mňa na Rowan a je celkom isté, že sa mu vôbec nepáči to, čo vidí.

Obe sme trocha na mól. Pripité, no naše úsmevy už dávno zamrzli. Rovnako aj moje končatiny, ktoré ohrieva len látka svetlomodrého svetra a tenkých džínsov.

„Rozprávali sme sa. Chcela ísť tancovať a keď som sa obzrela, bola fuč," poviem už po stýkrát, znejúc naliehavo a zároveň ako pokazená platňa.

Neviem či je to vôbec možné, ale Kova sa zamračí ešte väčšmi, až sa jeho výraz tváre zmení na desivo vražedný. „Ak sa jej niečo stane, Emily..." pohrozí mi, vystrkujúc predo mňa ukazovák. „...budeš prvá ktorej to dám za vinu. Je mi úplne jedno, čo momentálne prežívaš, ale ak si v nejakých sračkách, Maddie do toho neťahaj. Toto je prvý a poslednýkrát."

S tým sa stratí za dverami, nechávajúc nás s Rowan osamote, len s poodchýlenými ústami. Kovova drobná vyhrážka ostáva visieť vo vzduchu nad našimi hlavami. Je natoľko reálna, že ju cítim vo svojich kostiach, ale prehlušuje ju strach, ktorý je dominantnejší.

Maddie má len pätnásť. Nebolo od nás správne, že sme ju sem dotiahli a už vôbec s nami nemala piť.

„Preboha," zavzdychá Rowan, opierajúc sa o drevené zábradlie s výhľadom na ulicu. Všade okolo nás prechádzajú ľudia – tlačia sa dnu a iní sa zase tlačia von. „Ten chlapec vie vyvolať poriadne výčitky svedomia."

Má pravdu. Aj ja ich prežívam. „Možno by sme mu mali pomôcť nájsť ju..." poviem, no prv než sa pohnem, Rowan ma chytí za zápästie a náhlivo pokrúti hlavou.

„Žiadne také. Počkáme tu, presne tak ako to Kova povedal. Nemôžeme riskovať, že sa stratíme všetci. Toto miesto je poriadne divoké..." uzná a opäť hlasno zavzdychá.

Viem o čo jej ide. Snaží sa preniesť moju pozornosť z Maddie na iné veci. Avšak nedokážem preberať iné veci, zatiaľ čo Maddie prežíva bohviečo. Dokonca ma nezaujíma ani vzťah-nevzťah mojej najlepšej kamarátky a vlastného brata. Nech sú otázky v mojej hlave na túto tému akokoľvek dominantné.

„Možno by som mala zavolať Lukovi," zašepkám, pretože nechcem, aby tento zúfalý pokus o konverzáciu Rowan počula. Táto myšlienka sa na mne drží ako kliešť. Luka by vedel čo robiť. Už dávno by bola Maddie tu a všetko by bolo v poriadku. Nech to zapieram a zapieram, pravda vždy vyjde najavo.

„Naozaj?" spýta sa ma Rowan, konečne odkláňajúc svoju pozornosť z prázdnej ulice priamo na mňa. Neprekvapuje ma, že sa mračí. Odkedy nie sme s Lukom spolu, pri zmienke jeho mena robí iba to. „A čo by si mu povedala? Ahoj Luka, ja len, som na párty, trocha som si vypila a nedopatrením som stratila svoju kamarátku. Pamätáš si ju? Maddie, má pätnásť. Och, áno, nie je plnoletá a ty si policajt... viem, viem a len tak mimochodom, stále som sa cez teba nepreniesla a neviem, či to dokážem," vydýchne a dramaticky pri tom spľasne rukami. „Tak volaj, Emily. Luka sa určite poteší."

„Keď to povieš takto..." ani nestihnem dopovedať, keď k nám doľahne blížiaca sa pohroma dvoch veľmi rozhorčených ľudí.

„Dokážem kráčať aj bez tvojej pomoci, Konstantin," mrmle Maddie a jeden pohľad na ňu ma utvrdzuje v tom, že ju ten alkohol zasiahol viac, než sme si pôvodne všetci naivne mysleli.

Kova Maddieno šomranie prehliada, drží ju okolo pásu a pomaly šikuje naším smerom. V očiach má však stále tie blesky, ktoré naháňajú strach. „Do auta! Okamžite!"

A nikto z nás sa mu neráči odporovať.

~

Keď Kova zúri, má podobné maniere ako Luka. Vrčí, nadáva a myslí si, že problémy celého sveta – alebo skôr konkrétnej osoby – ležia na jeho pleciach. Aj cez svoj alkoholom zahmlený zrak dokážem vnímať ako silno zviera volant, prehadzuje rýchlosti a rúti sa vyprázdnenými ulicami nášho mesta.

„Čo si si vlastne myslela?" spýta sa smerom k Maddie, ktorá sedí na strane spolujazdca, s nohami na koženej sedačke. Nevyzerá, že by si prešla nejakou traumou. Neplače, nemá žiadne známky násilia. Jediné, čo na nej vidím je to, ako veľmi ju Kovove slová iritujú a hnevajú zároveň.

„Bavím sa," odsekne mu, udržiavajúc očný kontakt, až kým Kovove oči opäť neskĺznu na prázdne cesty. Ešteže. Posledné čo potrebujem je pripísať si na účet svojich osobných neúspechov nejakú autonehodu. „Baviť sa znamená chodiť von, užívať si život a smiať sa. Niečo, čo ty vôbec nepoznáš."

„Fíha," zatiahne šepky Rowan, nakláňajúc hlavu bližšie medzi dve sedadlá, akoby jej táto hádka dozaista nemala ujsť. Aspoň už nepíše škaredé esemesky môjmu bratovi.

„Baviť sa neznamená piť alkohol a chovať sa hlúpo," odvrkne Kova.

„Nehraj sa na samaritána, Konstantin. Máš dlhší register alkoholom prebdených nocí, ako my tri dohromady."

„Čudujem sa, že v tomto stave dokážeš tak plynulo rozprávať."

„Ja nie som tá, čo kazí každú zábavu."

„Naozaj?" zatiahne Kova rozladene, akoby sa ho táto poznámka málinko dotkla. „Predstav si, že doteraz som mal zábavu aj ja, ale prerušila ju Emily, keď mi zavolala, že si sa stratila!"

Maddie ku mne striehne pohľadom, no vôbec nevyzerá, že sa hnevá. „Emily do toho nezaťahuj!"

„Emily je presne tá, čo za toto celé môže! Uvedomuješ si, čo by na tvoje správanie povedal Will!? Bol by nadmieru sklamaný, rovnako ako ja!"

Uh, uh. Je dosť hnusné, keď niekto použije takýto argument. Navyše je vidieť, že Maddie chvíľu vonkoncom netuší, čo povedať. „Will? Naozaj, Kova? Nič lepšie ti nenapadlo? Pretože ja ti poviem, čo by mi na toto správanie povedal Will," otočí sa k nemu a jej pohľad je zmiešaninou hnevu a sĺz. „Povedal by, hurá, Maddie, konečne kurva žiješ svoj život tak ako som ťa to kurva učil!"

Kova mlčí a spolu s ním mlčíme aj my, pretože ani ja a ani Rowan vôbec netušíme ako na podobné situácie reagovať. Tak aspoň spolupatrične držíme zatvorené ústa a obe sa dívame von z okna. Atmosféra v aute je tak napätá, že sa bojím dokonca aj nadýchnuť.

„Vie mama, že si išla von?" spýta sa Kova po čase a jeho hlas znie o niečo plytšie. Akoby ho Maddie svojimi slovami celkom dostala.

„Nie, je v práci a budem rada, ak jej to nepovieš. Nepotrebuje si robiť ďalšie starosti."

Chémia. To je presne to, čo vnímam, keď očami pozorujem situáciu pred sebou. Je to napätie a energia tak pulzujúca, že ju cítia všetci naokolo. Ibaže pod všetkou tou chémiou drieme niečo, čo nedokážem odhaliť. História a otázky, na ktoré odpovede poznajú iba títo dvaja.

Naďalej sledujem cestu, Rowan vedľa seba a Kovu s Maddie a zdá sa mi, že táto cesta domov trvá hotovú večnosť. Tento večer ale zďaleka nekončí. Keď si totiž naivne myslím, že nič horšie ako strata Maddie nemôže prísť. Osud ma zase dostatočne presvedčí o tom, aký obrovský zmysel pre humor dokáže mať.

A tentokrát v takej podobe, ktorá trhá srdce na kusy.

„Do frasa, ešte toto mi chýbalo," zavrčí Kova hneď ako sa pohodlne opriem o sedačku s úmyslom na pár sekúnd zatvoriť oči. Jeho hlas ma ale rázom preberie. Aj pohľad, ktorý nám s Rowan venuje cez svoje rameno. „Dajte si pásy."

Nerozumiem mu, no počúvnem a akonáhle odstaví auto na kraji vozovky, všetko na mňa doľahne. Sme v riti. Maddie je opitá, Kova išiel prirýchlo a moje srdce bláznivo tlčie iba pri drobnej myšlienke na človeka, ktorý nás zastavil.

Pretože to môže byť hocikto. Jonathan. Môj otec. Ale aj Luka. Teda najmä Luka.

~

Pätnásť dní. Tak dlho som Luka nevidela a odrazu pred ním stojím, dívam sa na neho a od zúfalstva netuším, čo povedať. A tak iba zaryto pozorujem a čítam jeho tvár, ako takú otvorenú knihu.

Vyzerá strhane – neoholený, s tmavými kruhmi pod očami a očami tak červenými, akoby vôbec nespal. Chcem k nemu natiahnuť ruku a dlaňou odstrániť ten zúbožený výraz na jeho tvári - istá časť mňa si ale vychutnáva tú istotu, že nie som jediná, kto aspoň málinko trpí.

Rovnako ako ja, aj Luka ma pozoruje. S neistotou sleduje to, ako sa ledva držím na nohách, nie len od zimy, ale aj pre alkohol, ktorý sa mi odrazu vracia do žíl. Snažím sa ale vyzerať nadmieru sebavedomo. Mám sa fajn. Vôbec mi nechýba. Všetko je v poriadku.

„Máš päť minút," zašomre Kova, venujúc Lukovi krátky nezáživný pohľad. „A to som ešte milosrdný. Päť minút a odchádzame, Emily."

Len čo sa stratí z dosahu, Luka si prekríži ruky na hrudi a pokrúti hlavou. „Drzák jeden, môže byť rád, že nedostal pokutu."

Kútiky pier ma žobronia o to, aby som sa usmiala. Nechcem však preukázať svoju slabosť, a tak si strnulo držím svoj postoj.

Čakám na krik. Na to, že mi Luka začne vyčítať, že sa chovám ako malá. Čakám na nekončiace otázky o tom, prečo tu stojím trocha pripitá a v aute na mňa čakajú moje ešte viac pripité kamarátky.

Luka ma však prekvapuje neisto vyslovenou otázkou. „Si v poriadku?"

Netuším, na čo konkrétne sa pýta a tak iba pomykám plecami.

V hrdle mám toľko nevypovedaných slov. Otázok, čo sa snažia predrať na povrch. V danom momente si ale pripadám celkom nemá.

Prečo si sa mi neozval? Prečo si za mnou neprišiel? Prečo pohľad na teba vo mne všetko opätovne prebúdza?

„Bola si dnes s niekým...?" spýta sa ma Luka priamo, ako keby vytrvalo čakal práve na túto príležitosť. A ja si všemožne želám, aby som bola dostatočne silná na to, povedať mu áno. Klamať, len z čistej sebeckosti. Vidieť na jeho tvári zlosť a ublíženie.

Nedokážem to urobiť. „Ako sa má Jenna?"

Luka vydýchne, pokrúti hlavou a následne si prstami prehrabne vlasy, ktoré odvtedy, čo sme sa videli naposledy pôsobia o niečo dlhšie. „Žiadna Jenna nie je, Em. A je mi ľúto, že si to myslíš, no pravda je presne taká, ako ti hovorím."

Tak kde si bol doteraz? Prečo si s ňou mal večeru? Prečo ti nedokážem veriť? Chcem byť odvážna a všetko to povedať nahlas a možno by som aj odvážna bola, ale tichom, ktoré zaľahne okolo nás preruší Kovov výkrik. „Čas vypršal!"

Cúvnem a Luka urobí krok dopredu. Stopnem. Stopne on a odrazu vedľa seba stojíme a v našich očiach sa odráža túžba skrátiť tú nepatrnú diaľku medzi našimi telami. Nemôžeme byť však spolu, keď si neustále ubližujeme slovami a tajomstvami. Musíme prísť na to, aké veci sú v živote dôležité a prečo dôvera vo vzťahu, nie je len obyčajným slovom.

To, že na mňa dnes Luka nekričal je malinkým krokom vopred. Prvýkrát sa na mňa pozeral ako na rovnocennú, aj napriek tomu, že som opitá.

Nemôžem ale odísť bez toho, aby mi pomedzi pery neunikla dôležitá otázka. Som slabým protivníkom pred vlastnými obavami. „Sme rozídení... Luka ?"

Pokrúti hlavou zboku na bok a jeho odpoveď prichádza takmer automaticky. „Nie, Em. Sme len pohádaní."

~

Keď som k tejto kapitole písala to číslo 25, uvedomila som si hrozne veľa vecí. Emily s Lukom mi nesmierne prirástli k srdcu. Rovnako aj Rowan, Maddie, Kova, Rocco a ďalšie postavy z tohto príbehu. A stále nedokážem uveriť, že som ich vymyslela ja. Že existujú v mojej hlave a to JA tvorím tento príbeh. Občas je to ťažké a občas chcem napísať niečo a potom, keď to píšem, napíšem to úplne inak. Je to boj, ktorý však stojí za to. A nie len pre tieto postavy, ale najmä pre vás dievčatá. Pretože bez vašej podpory by tento príbeh nemal význam. Takže Ďakujem, že mi dávate príležitosť tvoriť a deliť sa s vami o tento môj fiktívny svet. 

PS: Táto kapitola má 2805 slov!