„Oslavovanie je vďaka za všetko, čo vám život prináša."

/Osho/

~

Deň vďakyvzdania patrí v rodine Porterocov za najdôležitejší deň v roku. Nie len preto, že všetci dychtivo prahneme po skvelej večeri od mami a že sme ako rodina konečne pohromade. Hlavným dôvodom toho, že v našom dome zavládne absolútny chaos a každý od rána pobehuje, ako sliepka bez hlavy, je každoročná účasť otcových kolegov.

Nepríde celé oddelenie, len tí, čo nemajú svoju vlastnú rodinu, alebo ostávajú v tento deň úplne sami.

Takže príde aj Luka, čo ma znervózňuje a zároveň teší, keďže toto bude naše prvé spoločné vďakyvzdanie – nech to znie akokoľvek melodramaticky.

Oblečiem si preto svoje najobľúbenejšie šaty, také, čo mi splývajú na ramenách a obkresľujú neexistujúce krivky. Aspoň raz v roku sa chcem cítiť málinko žensky. Po dlhej dobe si dokonca na zápästie pripnem náramok od Luka, ktorý je ďalekou spomienkou na moje osemnáste narodeniny. Nenosievam ho často, pretože sa obávam, že jeho strata alebo poškodenie by znamenali niečo viac, ako len nešikovnosť osemnásťročnej tínedžerky.

„Vyzeráš tak dospelo, srdiečko," zahlaholí mama, teatrálne spájajúc ruky k sebe, sledujúc ma očami do ktorých sa jej tlačia slzy. Podíde ku mne, dlaňami ma pevne chytí za plecia a pobozká na obe líca. „Ani neviem, kedy si takto vyrástla."

Stále som výškou úplne drobná, ale som si istá tým, že mama svojimi slovami nenaráža na môj vzrast. Usmejem sa, odrazu plná nádeje a s trocha vyšším sebavedomím ako doteraz. „Videla si sa mami?" spýtam sa nevinne, hlavou pohýnajúc jej smerom. Má na sebe čierne šaty, vlasy vypnuté v drdole a po dlhej dobe ju vidím precízne nalíčenú. Vyzerá ako staršia podobizeň mňa samotnej. Aspoň v to verím, že niekedy v budúcnosti budem aspoň z časti taká pekná, ako je ona. „Otec spadne z nôh, keď ťa uvidí."

Líca jej zaplaví červeň – ďalší atribút, ktorý spolu zdieľame – a keď sa vráti k jedálenskému stolu, som si istá, že ma na tvári široký úsmev. „Poď mi pomôcť so servírovaním. Nech to všetko stihneme."

~

Všetko je až príliš perfektné. Úsmevy na tvárach prichádzajúcich ľudí. Tá rodinná atmosféra. Smiech a hlasná vrava, ktorá napĺňa celý dom. Angie sa rozvaľuje na koberci v obývačke, Rocco leží pri nej a hlavu má zloženú na jej bruchu, očami skenujúc všetko, čo sa deje okolo neho. Luan sedí na gauči, telefón ma takmer pri nose a niečo doň neustále ťuká s oddanou vytrvalosťou a malým úsmevom na perách.

Mama s otcom vítajú prichádzajúcich hostí. Obaja stoja pyšne pri sebe, ako dve časti skladačky, ktoré patria jednoducho spolu. Vždy, keď sa na nich dívam, chcem takú oddanú lásku, čo zdieľajú oni. Je to v ich očiach, v tom ako otec mamu drží okolo pása a sem-tam, pomedzi smiech a podávanie ruky, na ňu pozrie s takou hrdosťou, že je to až nereálne.

Chýba tu už len David. Ibaže pomedzi všetky povinnosti a začínajúcu sezónu, sa k nám jednoducho nemohol pripojiť.

Ešte raz pohľadom preskenujem celú miestnosť. Pretože, kde je Rocco, tam je aj Luka. A nemusím sa snažiť priveľa – naťahovať krk, hľadať pomedzi ľudí – stačí ozaj málo a moje oči splynú s tými jeho, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete.

Rozpráva sa s niektorým zo svojich kolegov, horlivo prikyvuje, ale jeho oči ostávajú v spojení s tými mojimi a keď sa pomaly usmeje, som si istá, že ten úsmev patrí len a len mne. On celý patrí mne. A tá myšlienka spôsobuje chvenie a obrovitánsku túžbu podísť k nemu a pred zrakmi všetkých urobiť to, čo by navždy prasklo tú bublinu v ktorej sa skrývame.

Aké by to vlastne bolo? Byť s ním, bez zábran a bez strachu, že nás niekto spolu uvidí? Aké by to bolo, držať ho za ruku a hrdo pri tom čeliť mojim rodičom? Aké by to bolo cítiť dotyk jeho teplých dlaní a nemať strach, že nám niekto stojí za chrbtom?

Vždy hráme nebezpečnú hru. Stretávame sa na miestach, kde nás môže niekto vidieť. Robíme veci, čo nie sú až také nevinné a predsa sme naďalej iba tajomstvom. A tých tajomstiev je medzi nami tak veľa, že je ťažké rozpoznať, kde je pravda.

Chcem ísť k nemu.

Chcem cítiť teplo jeho tela a vôňu, ktorá je čistý Luka.

Chcem viac než len kradmé pohľady.

Chcem všetko.

Avšak nedokážem sa ani pohnúť, bez toho, aby som pred sebou opäť ráz nevidela tú fotku. Jennu. Prsteň. A Wendine slová, ktoré doznievajú a znova naberajú na intenzite.

Moje rozhodnutie veriť mu, ešte stále platí. Som ale slabý protivník proti vlastným obavám.

~

Posledná večera, ktorú som mala s Lukom a mojimi rodičmi, skončila tak, že som sa dozvedela o tom, že Luka má snúbenicu. Toto by malo byť ďalším narastajúcim stupienkom desivých predstáv v mojej hlave a rozhodnutie ignorovať to postupom času, nepovažujem za správne.

Mám totižto takú teóriu, že rodinné večere v našom podaní, vždy skončia mojim zlomeným srdcom.

Sedím naproti Lukovi a len z času na čas sa odvážim pozrieť jeho smerom, aby som na nás neupútala pozornosť. Táto nevinná hra sa mi celkom páči – pozriem na neho, pozriem inde a v zapätí cítim výraznú váhu jeho pohľadu na mojej pokožke.

Som tak stratená vo vlastnej hlave, že iba čiastočne vnímam to, čo hovoria ľudia okolo mňa. Máme totižto takú tradíciu. Každoročne každý poďakuje za niečo, čo má nové. Pracovná pozícia, nové auto, nová priateľka, nový telefón. Sú to maličkosti, každodenné veci, ale v týchto momentoch sa stávajú niečo viac.

„Tento rok chcem poďakovať za svoju novú sadru, pod ktorou ma svrbí ruka ešte viac, než pod tou prvou," povie Luan svojim typicky unudeným hlasom, akoby ďakovala za slnečné počasie.

Aj Angie zo seba dostane niečo náramne vtipné, čo pobaví všetkých za stolom.

Už len mama a som na rade ja.

A to je tá chvíľa, kedy vo mne na malý moment všetko stopne a hlava nedokáže vyprodukovať nič, čo by nemalo spoločné s osobou sediacou oproti mne. Som vďačná, že sa rozhodol pre mňa. Vďačná za to, že sa na mňa pozerá, akoby som znamenala viac než si myslím. No najvďačnejšia som za všetky momenty, kedy sme spolu. Či už sa smejeme, rozprávame, alebo dotýkame. Tieto momenty stoja za všetku moju vďačnosť.

„Emmie..." upozorní ma otec, keď zdĺhavo mlčím a pohľady všetkých visia na mne. Nepríjemne sa zavrtím, spojím dlane a modlím sa za to, aby som zo seba nevyprodukovala žiadnu hlúposť hodnú katastrofálnych následkov.

„Tento rok chcem poďakovať za nové priateľstvá, novú trénerku a nové príležitostí byť lepšou než som bola doteraz," len čo dopoviem, vidím ako si všetci kolektívne vydýchnu, spomínajúc na Adamsa, ktorý komplikoval nie len môj život, ale všetky úspechy.

Pozornosť preskočí na Jonathana, ktorý sedí vedľa mňa a ja opäť presuniem svoj pohľad na Luka, akoby som v ňom hľadala istotu, že moje slová boli správne a zároveň v nich chýbala zmienka o niekom dôležitom.

„Prepáč, že ťa prerušujem, Johny," zahlaholí ospravedlňujúco mama s úsmevom na perách tak širokým, že sa jej pod očami vytvoria drobné vrásky. „Emily, nechceš poďakovať aj za niečo iné?"

Všetci sa dívajú buď na mňa, alebo na mamu, no ja pohľadom pozorujem len ju a ničomu vonkoncom nerozumiem. „Mala by som?"

„A čo tvoj nový priateľ?"

Luka nie je jediný, kto sa rozkašle, akoby mama povedala, že som si niečo vytetovala priamo na čelo. Otec nadvihne jedno obočie a Jonathan vedľa mňa si prekríži ruky na hrudi, vysielajúc vražedné signály Lukovým smerom.

Strácam sa.

„Čože?" tú otázku sotva vydýchnem, preto sa nečudujem, že ma nikto nevníma a radšej počúvajú mamino bľabotanie.

„Netvár sa tak prekvapene zlatko," povie mama a rukou ma objíme okolo pliec. „Viem, že si si to zrejme chcela nechať pre seba, ale toto je tak dobrá správa, že je mi ľúto nepodeliť sa s ostatnými. Naša malá Emmie, má prvého frajera," vyhlási hrdo, ako keby nado mnou cengali svadobné zvony.

Celá táto situácia pripomína hotový horor.

Prečo si nikdy nedávam pozor na ústa? Prečo som už predom netušila, že si to mama vysvetlí po svojom?

Striedmo pozriem na Luka, na výraz, ktorý ma na tvári a je mi jasné, že ničomu nerozumie, alebo sa obáva, že som sa o naše tajomstvo predsa len s niekým podelila. V danom momente netúžim po ničom inom, iba mať nejakú špeciálnu schopnosť rozprávať sa s ním v hlave a všetko mu vysvetliť.

Tu sme však v reálnom svete. V takom, kde sa osud vysmieva rovno do tváre a svoje karty schováva za temnou oponou.

„Kto je to?" spýta sa otec, ignorujúc šepotanie okolo stola.

Nestihnem ani odpovedať a mama pokračuje ako môj verný hovorca, stále rovnako hrdo. „Emmin spolužiak, už párkrát tu bol a vyzerá, že je to veľmi slušný chlapec. Ako si hovorila, že sa to volá?"

Musím povedať jeho meno. Nie pre vlastnú záchranu, ale pre Luka, aby vedel, že celé toto je len zásterkou strachu pred vyslovením skutočnosti. Bojím sa však, že to bude naopak a ja sa ešte väčšmi zamotám do tejto nekonečnej pavučiny.

„Kova," zamrmlem neisto, stále pozorujúc Luka a jeho reakciu. „Volá sa Kova."

Neviem z neho čítať. No vidím ako si pred seba kladie tú neviditeľnú stenu a tvár mu zahaľuje okrem prekvapenia aj zlosť. Chcem, aby vedel, že nemá dôvod žiarliť – že medzi mnou a jeho nevlastným bratom neexistuje nič, ani len priateľstvo.

A zatiaľ, čo vytrvalo bojujem s vlastnými emóciami a tým, čo všetko chcem povedať. Jonathan udeľuje ďalší úder do tohto katastrofálneho večera. Mala som to tušiť. Ničomu neveriť. Nebyť tak naivná. „Zhodou náhod Emily nie je jediná, kto sa má s čím chváliť, však Luka?"

Topím sa. To nikto nevidí, že nemôžem dýchať a že neprahnem po ničom inom, len vstať a niekam odísť. Utiecť?

Mama sa tejto konverzácie chytí ako ryba na háčik a vôbec nevníma tú bolesť, čo mám vpísanú do každého kútika svojho tela. „Naozaj?"

Jonathan prikývne a odhodlane preskočí pohľadom zo mňa na Luka, sledujúc naše reakcie, ako precízne zahraný tenisový zápas. „Možno by mal aj Luka poďakovať za svoju staro-novú snúbenicu. No nie?"

~