„Láska žije len z dôvery."

/Honoré De Balzac/

~

Neexistuje nič lepšie, ako ten blažený pocit, keď človek udychčaný, po dobrom behu, len tak padne do trávy. Oči mám zatvorené, tvár zaliatu ostrým novembrovým slnkom a úsmev na perách tak široký, že ma z neho omínajú líca.

„Kova mi hovoril, že mu pomáhaš s dejepisom," pípne vedľa mňa Maddie po krátkej chvíli ticha, ktorú obe trávime preťahovaním svalov na nohách.

S ťažkým premáhaním otvorím oči a konečne sa posadím, obracajúc na ňu všetku svoju pozornosť. Nevyzerá nahnevane. Nespája pery k sebe, nevraždí ma pohľadom a v strede čela nemá žiadnu vrásku. Naopak, ostražito ma sleduje, akoby na mojej odpovedi závisel celý jej život.

„Nuž áno," priznám a nesmelo si pritom odhrniem vlasy z tváre. Nemám žiadne výčitky, ani dôvod na to, aby som nejaké mala, ale predsa sa cítim neisto a netuším, čo od tohto rozhovoru očakávať. „Si nahnevaná?"

Maddie nadvihne jedno obočie a nechápavo pri tom pokrúti hlavou zo strany na stranu. „Prečo by som mala byť nahnevaná? Ja a Kova sme naozaj len priatelia..." pozrie pred seba a ďalšie slová vysloví takmer šepky, akoby sama pre seba. „...a nikdy nebudeme nič viac."

Poznám ten pocit, keď ticho dúfaš a veríš v niečo viac. Sama som to prežila. Možno preto veciam rozumiem a dokážem sa s tým, čo Maddie prežíva ľahko stotožniť. Sú to sotva mesiace, čo som zúfalo bojovala sama so sebou a so všetkými tými pocitmi, ktoré sa vo mne neustále kopili. Boli to mesiace plné kradmých pohľadov, neistých dotykov a túžbe po osobe, ktorá patrila niekomu inému.

Málinko sa nahnem a plecom narazím o to Maddieno, až kým jej pohľad opäť neskĺzne na mňa. „Ak ti to pomôže, Kova je z dejepisu naozaj dutý."

Maddie sa hlasno rozosmeje a obláčik obáv nad jej hlavou sa rýchlo vytratí. „To máš teda pravdu. Všetko mu ide takmer od ruky, v ostatných predmetoch je ukážkovým študentom, ale dejepis je naozaj jeho slabá stránka."

Som rada, že ten obrovitánsky úsmev na jej tvári je späť a preto jednoducho odbočím od témy a začnem horlivo rozprávať z cesty o prvej veci, ktorá mi zíde na um. Niekedy mi tu chýba Rowan. Jej hlasný smiech, hlúpe témy a ešte väčšie hlúposti, čo má v hlave. No potom sa pozriem na dievča vedľa seba, na jej úprimný úsmev, na to, že ma nevidí ako súperku, ale kamarátku a to prázdne miesto, ktoré tu na dráhach po Rowan ostalo, dýcha životom.

„Je tak neuveriteľne zlatá," ozve sa Wendy a jej piskľavý hlas je odrazu tak intenzívny, že sa na ňu dívame takmer všetky. Je to to posledné čo chcem, ale keďže so svojim kultom nasledovníčok stojí priamo nado mnou, ich rozhovor sa jednoducho nedá prepočuť. Nech po tom akokoľvek túžim.

„Na takú situáciu sa nedá pripraviť," pokračuje a vehementne pritom nemáva len rukami, ale aj displejom telefónu, ktorý každému vystrkuje popod nos. „Išla som iba vyniesť smeti a posledné, čo som čakala bolo, že stretnem Jennu Blair."

To meno mám vryté do seba tak hlboko, že naň reagujem takmer automaticky. Aj teraz sebou sprudka myknem, dúfajúc, že si to nikto nevšimol a srdce mi v hrudi naisto skolabuje. Nemôžem si pomôcť, hlavu mi okamžite zaplavia živé predstavy a otázky, ktoré žobrania o cestu von. Je to ako začarovaný kruh z ktorého niet cesty von. Pochybnosti. Strach. Neistota.

Čo robila Jenna u Luka doma? Prečo mi nič nepovedal? Prečo tomu nedokážem uveriť a zároveň tomu stále verím?

Otočím hlavu a môj zdesený pohľad sa stretáva s Maddie, ktorá ma na tvári vpísané číre prekvapenie. Nevie, že Luka a Jenna tvorili kedysi pár a preto mojej reakcií vonkoncom nerozumie.

Za to Wendy, akoby presne tušila do akého citlivého miesta má zabodnúť svoje pazúry. „Nemám ťa rada Emily, ale túto fotku si zaslúži vidieť každí," s tým mi ukáže displej telefónu a hrdo sa usmeje, akoby miesto Jenny stretla rovno prezidenta. Nechcem sa pozrieť, no oči mi zradcovsky skĺznu rovno na displej, kde svieti dokonalá podoba mojej najväčšej nočnej mori.

Nemyslím tým Jennu a jej široký úsmev, ktorý je to prvé, čo si na fotke všimnem. Nie sú to jej dokonale upravené vlasy, bezchybný mejkap a červená blúzka s výstrihom, čo viac ukazuje ako odhaľuje. To čo ma desí najviac je prsteň na ruke, ktorou objíma Wendy okolo pliec. Je to ten prsteň, čo nikdy pred tým nenosila - keďže na svoj vzťah nechcela upozorniť média. Teraz sa jej pýši na prstenníku, ako najväčšia provokácia.

„To je stará fotka," poviem a odhodlane sa odtiahnem, ani kútikom oka nevenujúc chvíľku tomu, ako na fotke vyzerá Wendy.

To je to, čomu chcem a musím veriť. Je to stará fotka. Fotomontáž. Ilúzia.

Tá skutočná Wendy, ktorá sa nado mnou vystiera prekvapene zažmurká a následne zo seba dostane krátky, falošný záchvat smiechu. „Je milé, že si to myslíš, ale túto fotku som urobila včera, niekedy o šiestej večer, práve v momente, keď Jenna prišla na večeru k svojmu snúbencovi. Určite ho poznáš, pracuje pre tvojho otca."

Očami neustále visí na mojej tvári očakávajúc každú moju reakciu. A ja sa premáham, aby som od prekvapenia neskrivila tvár, alebo nenaznačila žiadnu inú emóciu. Jej slová sú ale plné pobavenia a niečoho, čo sa až príliš podobá na provokáciu.

Niečo tuší. Niečo vie a to je ešte viac desivejšie ako to všetko, čo momentálne prežívam.

Len s veľkým premáhaním nepodľahnem emóciám, ktoré mi pália vnútro. Svoju bolesť a strach zahladím ľahkovážnym výrazom a úsmevom, čo nemôže byť viac falošný. „Ďakujem za rozjasnenie dňa," zaironizujem, venujúc jeden prosebný pohľad smerom k Maddie, ktorá ešte stále sedí na tráve.

Nemusím sa opakovať, ani nič povedať a za pár sekúnd stojí na nohách vedľa mňa. Po jej boku konečne nájdem tie správne slová. „Ktovie, možno nabudúce, keď pôjdeš vyniesť smeti stretneš Taylor Swift."

Nečakám na jej odpoveď, ani na slová o tom, že závidím, alebo jej neprajem. Tie slová ma určite na jazyku a ja ich netúžim počuť.

Odídem, no moje myšlienky ostanú tam - na mieste, kde sa život opäť raz trocha otočil.

~

Priestoru na premýšľanie som mala až-až. No moja hlava všetko komplikovala zbytočným analyzovaním a otázkami, ktoré ma mátali aj vtedy, keď som na ne myslieť nechcela.

Aj teraz, keď sedím na studenej podlahe u Luka v kancelárií, s úlohami okolo seba, neviem sústrediť svoju pozornosť na nič iné, len na dnešné poobedie. Tú fotku mám stále pred sebou, akoby som sa na ňu dívala ešte teraz.

Ten prsteň, ten úsmev, každý nepatrný detail.

Prečo mi nič nepovie? Spýtam sa samej sebe vyhľadávajúc očami Lukovu tvár. Nepozerá na mňa, je až príliš zaujatý prípadom na ktorom momentálne pracuje. Čo sa zmenilo? Prečo je vždy všetko tak komplikované?

Nahnem sa k Roccovi, pohladím ho za ušami, na hlave, všade kam dotiahne moja dlaň. Je jediným stvorením v tejto miestnosti, čo nič neskrýva.

Keby sa niečo zmenilo, povedal by mi to. „Som späť s Jennou, Emily. Včera sme mali spoločnú večeru. Nemôžem ďalej predstierať, že to medzi nami bude fungovať."

Cítim sa tak stratená.

„Je všetko v poriadku?"

Dvihnem hlavu, no ruka mi naďalej ostáva na Roccovej hebučkej srsti. „Samozrejme," dostanem zo seba spolu so sileným úsmevom, ktorý sa po chvíli opäť vytratí.

Luka si zloží z tváre okuliare, položí ich vedľa svojej obľúbenej šálky a pery sa mu zvlnia v úsmeve. „Poď ku mne."

Tentokrát chcem odporovať. Bojovať proti tým slovám, ale predsa len sa vyškriabem na nohy a skrátim tú diaľku, čo je medzi nami. V tichu sa posadím na kraj stola oproti nemu - stále ďaleko, no predsa bližšie.

Povedz niečo, povedz mi pravdu.

Luka sa stále sediac posunie smerom ku mne, rukami mi zablúdi na stehná a perami spočinie na mojej brade. Je to len krátky bozk, ktorý však cítim v každom zákutí svojho tela. „Chýbala si mi," povie a jeho pohľad je tak úprimný, že mu musím veriť.

S tým zmätkom čo v sebe mám mu tie slová však nedokážem opätovať.

Nie som si istá, či na mne vidí niečo iné. Nie som si istá takmer ničím, ale keď si ma pritiahne bližšie k sebe a ja chtiac, či nechtiac končím v jeho náručí, Jenna Blair je tá posledná na ktorú myslím.

Stojím na tenkom ľade a len milimetre od Lukových pier nazbieram odvahu, a položím celkom nevinnú otázku. „Nechceš mi niečo povedať?"

Cez svoj pohľad k nemu vysielam toľko prosieb, až sa bojím, že moja otázka mu príde podozrivá. Ibaže Luka pomaly pokrúti hlavou, rukou ma pohladí na odhalenej pokožke chrbta a perami poláska na čele. „Viem, že toho bolo teraz veľa. Tento prípad ma naozaj zničí, ale sľubujem, že akonáhle toto celé skončí, vôbec sa ma nezbavíš."

Usmejem sa a so slabým prikývnutím ho pobozkám priamo na pery. Z toho bozku čerpám všetko, čo čerpať môžem. Silu, vytrvalosť, dôveru. Chcem veriť a ak mám byť naivná, tak naivná budem, aj keď okolnosti nehrajú v môj prospech.

Možno má Luka dôvod prečo nič nepovie. Možno sa Wendy túži hrať s mojimi myšlienkami a celkom sa jej to darí. Avšak momentálne mi neostáva nič iné, len všetko ignorovať.

~

Veľa z vás mi často píše do komentáru, že netušíte, čo napísať :) :D takže vám to sem-tam uľahčím nejakými otázkami na ktoré môžete v komentároch skladať svoje bláznivé teórie.

Tak čo si myslíte? Klame Wendy alebo má Luka pred Emily ďalšie tajomstvo?

Viem, že tento príbeh nie je taký, aký by mohol byť, ale som vďačná za každú jednu z vás. Potom nemám problém písať aj každý deň, keď viem, že ma takto pekne podporujete.