„Ženy nevedia, čo chcú, ale nedajú pokoj, kým to nedostanú."

/Anthony de Mello/

~

Kova sedí na mojej posteli, očami študuje učebnicu dejepisu, čo má rozprestretú pred sebou a neustále si pri tom hryzie spodnú peru. Moja pozornosť na ňom visí, ako premočený kabát v jesennom počasí. Nedokážem sa tomu ubrániť.

Nech s ním trávim akokoľvek veľa času – nie je to tak veľa, ako to pôsobí - neustále hľadám tú vernú kópiu jeho staršieho brata. A nemusím sa ani priveľmi snažiť. Stačí sa pozrieť na Kovov zamyslený výraz, alebo ostro rezanú sánku a Lukova podobizeň mi leží priamo na dlani.

„Môžeš s tým prestať?"

Strhnem sa, ale svoju nepozornosť okamžite zahladím upravovaním učebníc, ktoré ležia okolo mňa. „Prestať s čím?"

Kova dvihne hlavu, následne aj jedno obočie a obdarí ma pohľadom, čo doslova kričí – robíš si zo mňa srandu? „Môžeš prestať na mňa neustále čumieť?"

Nevinne zaklipkám očami, akoby som vôbec netušila o čom momentálne rozpráva. „Nepozerám na teba, prestaň si namýšľať."

Sotva to dopoviem a istá si tým, že na mňa nepozerá, opäť dvihnem hlavu, stretávajúc sa z jeho prísnym a zároveň pobaveným pohľadom.

„Máme pracovať na projekte z dejepisu, nie z anatómie a tobôž sa ten projekt nemá volať - ako Emily miesto práce vytrvalo analyzovala Kovovo božské telo."

Netuším, či sa rozosmiať alebo tváriť vážne, ale netrvá dlho, kým sa mi kútiky nedvihnú v polo-úsmeve a ten nedokážem nijako schovať. „Niekto tu má príliš veľké ego."

Čakám, že sa Kova začne brániť, ale jediné čo urobí je, že mykne plecom a opäť sa zatvári prísne. „A niekto okrem veľkého ega chce mať aj jednotku z tohto projektu. Takže navrhujem, aby si sa konečne sústredila na to, čo robíš a nie na mňa."

Líca sa mi pod váhou jeho slov takmer automaticky sfarbia do ružova. Som príšerne zahanbená. „Vážne netuším o čom to rozprávaš," zamumlem a pustím sa do intenzívneho prehľadávania učebníc s cieľom odpútať jeho záujem smerom na podstatné veci. „Musíme sa sústrediť na všetky dôležité fakty, nie len na teóriu a veci, čo nebudeme vedieť obhájiť."

Som rada, že moje odbočenie od témy naozaj funguje a za pár sekúnd už obaja riešime zvýraznené časti textu v učebnici. Ide mi o dobrú známku a z časti mi naozaj ide aj o to, aby tú dobrú známku mal aj Kova, no môj hlavný záujem je úplne inde – v otázkach, čo mi ustavične prúdia hlavou.

A zvedavosť napokon vždy vyhráva. Aspoň v mojom prípade. „Keďže sa nemôžeme spolu rozprávať o Lukovi, čo povieš na rozhovor ohľadom inej osoby?"

Kova na malý moment odlepí zrak od toho čo robí, ťukne perom, aby ho zapol a vypol a následne si hlasno povzdychne. „A čo keby sme sa nerozprávali vôbec, alebo riešili len to, čo riešiť máme?"

„To by nebola zábava," zazubím sa a okamžite sa vystriem, využívajúc ten moment, čo sa predo mnou črtá. „Keďže je téma Luka také tabu, čo povieš na tému... Maddie?"

„Čo s ňou?" spýta sa ma Kova ľahkovážne, hlasom z ktorého nedokážem vycítiť takmer žiadne emócie.

„Ste si blízky, nie?"

Jedno myknutie plecom a nechápavý výraz, to je to jediné, čo mi Kova ponúka. „Pozri Emily," začne s prudkým výdychom, akoby sa snažil prihovoriť malému dieťaťu, čo nikdy nepočúva. „Som rád, že sa mi snažíš pomôcť s dobrou známkou. Naozaj si to vážim. Ale toto," rukou kývne medzi mnou a sebou. „Nie je začiatok žiadneho priateľstva. Nebudeme sa rozprávať o mojom nevlastnom bratovi, ani o Maddie a už vôbec si nebudeme pliesť náramky priateľstva. Som tu len kvôli dobrej známke."

Jedno je isté. Kova narozdiel od svojho staršieho brata nemá takmer žiaden problém rozprávať. Jeho slová utíšia nie len tie moje, ale spôsobia, že sa celá izba ponorí do trápneho, nepríjemného ticha. A s takým tichom nedokážem pracovať.

Možno preto nemám ani odvahu mu odpovedať, len sa natiahnem po ďalšiu knihu a pustím sa do opätovného prehľadávanie zaujímavých faktov z dejepisu. Tie dostatočne zaneprázdnia moju myseľ na ďalších pätnásť minút, až kým sa to trápne ticho aspoň málinko nevytratí.

Ibaže nedokážem obsedieť a každá maličkosť, či Kovov nedbalý pohyb, okamžite odpútavajú moju stopercentnú zameranosť na prácu. A tak sa po čase nenápadne natiahnem po svoj telefón, uvelebím sa v kope pohodlných vankúšov a chvíľu si prezerám svoje staré fotky, hľadajúc v nich presvedčenie o tom, že veci sa málinko zmenili – že ja som sa zmenila.

Avšak po čase nepremysleného blúdenia starými spomienkami môj displej osvieti nová správa, tá čo mi dvihne kútiky pier a do tváre vloží širokánsky úsmev. Úsmev, čo patrí iba jednému človeku.

Chýbaš mi.

Cítim ako mi srdce vynechá jeden úder. Keď sa nadýchnem pália ma pľúca, no tento moment a táto správa stoja za každú nepatrnú bolesť. Pretože Luka je zavalený prácou, nevidel ma odkedy sme boli naposledy spolu von a predsa si každý deň nájde čas, aby mi pripomenul, že mu chýbam.

„Tak a dosť," ozve sa nado mnou Kovov hlas a nestačím ani žmurknúť, či vymazať ten zamilovaný úsmev zo svojej tváre a môj telefón končí v jeho rukách – ďaleko, ďaleko odo mňa.

„Čo robíš?!" osopím sa na neho a okamžite sa škriabem do sedu, vraždiac ho pri tom očami. „Ihneď mi vráť môj telefón."

Snažím sa znieť rozčúlene, pretože som rozčúlená, ale Kova sa miesto zastrašeného výrazu tvári nadmieru pobavene. „Takže ja sa tu trápim, hľadám informácie, všetko zapisujem na papier ako taký idiot a ty si dopisuješ s Lukom? Som jediný kto v tomto vidí nespravodlivosť?"

Vyrovnám sa a konečne nazbieram odvahu natiahnuť sa k nemu, s úmyslom uchmatnúť mu z rúk to, čo zásadne patrí mne. „Toto je moja izba, moje pravidlá a najmä môj telefón!"

Všetka snaha je márna, keďže Kova sa hrdo vystiera, pozerá na displej telefónu a následne do neho začne aj ťukať. „Tak čo mu mám odpísať? Neotravuj? Daj mi pokoj? Choď do čerta?"

Tentokrát svoju zúrivosť už ani nemusím predstierať. Hlasno zavrčím, prekonám vzdialenosť, čo nás delí a rukami sa všemožne naťahujem po tej jeho. „Okamžite. Mi. Vráť. Môj. Telefón. Konstantin."

Odpoveďou mi je len hlasný smiech. Tá vzdialenosť medzi nami je sotva vnímateľná, ale môj telefón naďalej zostáva v Kovovej dlani, ktorá sa naťahuje do obrovských výšin. Niekam, kde moje malé ja rozhodne nedotiahne.

„Ja ti neviem, Emily. Stále sa rozhodujem medzi, daj mi pokoj a choď do čerta. Neviem ktorá alternatíva sa mi pozdáva najviac."

Zlosťou doslova kypím a tak nemám problém použiť aj svoju silu v podobe slabých buchnátov do ramena. Obaja kľačíme, mäkký matrac pod našimi kolenami sa natriasa pod váhou ustavičného súboja a aj napriek tomu, že som výrazne nižšia, Kovova tvár spočíva oproti tej mojej. „Dávam ti päť sekúnd, Kova a potom ťa nakopem do zadku."

Opäť sa zasmeje a práve jeho smiech spôsobí, že uvoľní ruku, napokon aj zovretie a telefón končí v mojej dlani. V bezpečí.

„Si idiot, uvedomuješ si to?" zamrnčím a konečne precitnem do stavu, keď si začnem opäť všetko plnohodnotne uvedomovať.

Tú polohu v ktorej sa nachádzame. Naše tváre milimetre od seba. Ruky v tesnej blízkosti. A to, že obaja dýchame zrýchlene, akoby sme práve dobehli maratón.

Chystám sa odtiahnuť, čo najrýchlejšie sa stratiť na svojej časti postele, ale Kova si pomaly prejde očami moju tvár – od pier až po oči a vysloví vetu, čo ma prinúti zastať. „Nechápem, čo na ňom vidíš..."

Mám pripravenú dokonalú odpoveď, takú čo ho navždy presvedčí o tom, že Luka nie je až taký zlý, ako si ho vo svojej hlave vyformoval. Avšak osud má čudný zmysel pre humor a práve, keď otváram ústa, otvoria sa aj dvere a ticho izby prerušované našimi zrýchlenými dychmi naplní mamin sladký hlas.

„Priniesla som vám sušienky a jablkový koláč, aby ste..."

Viem čo vidí a viem si aj živo predstaviť, čo všetko musí kolovať jej hlavou. Preto sa rýchlo vyštverám na nohy, podídem k nej a všemožne bojujem s červeňou, čo sa mi vnucuje do líc. „Akurát som sa chystala po nejaké jedlo. Ďakujeme mami," vezmem tanier z jej ruky, pobozkám ju na líce a vrátim svoj pohľad smerom ku Kovovi, ktorý sa venuje práci, akoby sa nič nestalo. „Chceš vidieť náš projekt?"

Mama rýchlo pokrúti hlavou, ale pery jej pretne široký úsmev, čo neveští nič dobré. „Nie, nie, len pracujte," pozrie na mňa a v jej očiach vidím upozornenie a zároveň niečo, čo sa až príliš podobá na radosť. Z čoho? Vonkoncom netuším. „Len pekne pracujte, nechám vás."

Keď za ňou zapadnú dvere, opriem sa o ich drevenú konštrukciu a ticho zanadávam. Sám život sa mi smeje do tváre a spolu s ním aj chlapec, čo sedí na mojej posteli. Tomu ukážem prostredník, ale so životom sa musím jednoducho popasovať.