„Milovať znamená dať všetko a pridať seba samého."

/Terezie z Lisieux/

~

Popoludnie sa celkom ľahko stáva najobľúbenejšou časťou môjho dňa. Po škole, po tréningu, po všetkom ťažkom - nastáva chvíľa, kedy mi pery zdobí tak široký úsmev, že celkom dozaista cítim ako sa mi napínajú svaly na celej tvári. Nič mi, ale nezabráni v tom, aby som pokračovala. Je to ako kúzlo, ktoré ma ovládne už len vďaka tomu, že som v Lukovej prítomnosti.

Aj teraz ho pozorujem. Zaujato sledujem ako mi s vážnym výrazom na tvári pripravuje dva sendviče. V strede čela má pritom drobnú vrásku, ktorá len podčiarkuje ako veľmi je sústredený na to, aby bolo všetko dokonalé. Môj pohľad, ale neostáva prilepený len na jeho tvári. Vnímam ho celého – od toho zamysleného výrazu, až po svaly na rukách, ktoré sa napínajú zakaždým, keď sa čo i len natiahne po nejakú ingredienciu.

„Hmmm," prehovorím a lenivo pritom pohnem nohami, ktoré mi ovisajú cez okraj kuchynskej linky na ktorej už hodnú chvíľu sedím so stehnami prilepenými k chladnému povrchu.

„Chceš mi niečo povedať?" opýta sa Luka zdvíhajúc pohľad od načatej práce, na moment venujúc pozornosť mne, miesto arašidového masla, džemu a ďalších vecí.

„Hmmm."

Ten úsmev, ktorý sa mu vkradne na tvár, ma na pár sekúnd oslepí a preto nedokážem nič, len sa dívať a cítiť každý záchvev emócií prúdiacich mojim drobným telom. Som len človek. Len zamilovaná tínedžerka, ktorej srdce chce vyskočiť z hrude a potiace dlane len neisto zovierajú okraj mramorového pultu.

Luka po mne skĺzne očami – pomaly, kúsok po kúsku – od hlavy, až po bosé chodidlá. Topím sa a celá hruď mi horí pod náporom toho, čo v sebe prechovávam. Ešte jeden pohľad, jeden nadvihnutý kútik pier a potom sa opäť ráz pustí do práce, akoby sa nič nedialo. Ale deje sa, pretože ma svrbia prsty, ktoré všemožne túžia dotknúť sa ho a aj pery tlačím k sebe a od seba, ako taká ryba na suchu prahnúca po kvapke vody.

Hlasno si prečistím hrdlo. Trikrát. A keď nezaberá ani to, prsty zovriem o čosi tuhšie až mi takmer obelejú hánky a konečne prehovorím. „Máme nového trénera."

Hovadina.

Trénerka Jonesová nie je chlap, ale práve v tom okamihu na tom akosi nezáleží. Moje nevinné klamstvo prináša na oplátku presne to, čo chcem. Luka zovrie sánku, strelí po mne pohľadom a príborový nožík, ktorým dovtedy ľahučko rozotieral arašidové maslo končí v umývadle s takým rachotom, že to do kuchyne priláka aj rozospatého Rocca, ktorý sa mi s vrtiacim chvostom obtrie o chodidlá.

„Trénera?"

Prikývnem a sotva zadržiavam smiech, keď zo seba vydolujem tiché, no predsa počuteľné – áno. Luka sa tvári nadmieru nahnevane, i keď sa to snaží schovať vôbec sa mu to nedarí. V jednej chvíli si ma vôbec nevšíma a v ďalšej odo mňa nedokáže odtrhnúť oči, ako keby táto nová informácia bola mojou vinou.

„Ako je to možné, že vám pridelili trénera?" spýta sa ma, ruky si krížiac na hrudi cez čisto čierne tričko s malým policajným logom. „Nehovorila si náhodou, že hľadajú niekoho, kto si s vami bude lepšie rozumieť, čiže niekoho, kto bude výlučne ženského pohlavia?"

Myknem jedným ramenom a hneď na to aj druhým, no dlho to nevydržím a bradou sa opriem o svoje plece, sledujúc všetky reakcie Lukovho tela. Pohne sa mojim smerom, ruky zovrie v päsť, pozrie na Rocca, potom na mňa a nakoniec si dlaňou prehrabne strapaté vlasy. „Ako sa volá? Potrebujem jeho meno, priezvisko a zvyšok si zistím sám."

Je tak vážny, tak rozzúrený, že sa poddám prvému záchvatu smiechu, ktorý ma popadne. Nie som dobrá herečka a už vôbec nie som dobrá klamárka.

„Prečo sa smeješ?"

„Prepáč," skúsim, ale moje ospravedlnenie zaniká v ďalšej vlne smiechu, ktorá je pre Luka dostačujúcim znakom môjho celkom priehľadného klamstva. Tentokrát sa ku mne dostane takmer bez toho, aby som si to všimla. Rukami mi spočinie na bokoch, rázne si ma potiahne k sebe a keď sa naše tela dotýkajú, smiech zaniká v hlasnom tlkote môjho vlastného srdca.

„Načo bolo dobré toto klamstvo, Em? Chceš, aby som sa zbláznil?"

Teplo jeho dlaní na mojich bokoch spôsobuje, že mám problém myslieť, nieto ešte rozprávať. Predsa sa však premôžem a lapajúc po dychu zo seba dostanem nesebavedomú otázku. „Zaberá to?"

Luka pomaly pokrúti hlavou z boku na bok, na tvári sa mu pritom vykreše neurčitý výraz, ktorý neviem dešifrovať. Je to niečo medzi hnevom a pobavením. Nepovie, ale ani slovo a keď sa ticho medzi nami prehĺbi, som to práve ja, kto v hlave márne hľadá vhodné slová na prerušenie vážnej situácie. Strácam sa však. V Lukovom pohľade a nakoniec aj v bozku, ktorým ma okráda aj posledné zvyšky zdravého rozumu.

Príde to nečakane, ani nereagujem, ale ako náhle si ma Luka pritiahne ešte bližšie a prstami jednej ruky ma pohladí po krku, všetko okolo mňa prestáva existovať. Rocco, sendviče, aj to hlúpe klamstvo, čo som vypustila z úst. Bozkáva ma a ja doslova tajem pod náporom jeho pier, pod jemnými dotykmi prstov, ktorými mi dráždi rozhorúčenú pokožku. Upokojuje ma a zároveň vo mne prebúdza ďalšie a ďalšie plamene, ktoré cítim v hrudi a v každom pohybe jeho pier.

Chcem byť bližšie, chcem cítiť viac, chcem, aby to trvalo celú večnosť. No keď sa k nemu pritlačím ešte tesnejšie, takmer tak, že medzi nami nie je ani kúsok priestoru, Luka si vzdychne a urobí presne to, čo mi doslova láme srdce – odtiahne sa. Prudko, nečakane a s pokrútením hlavy, ktorým ničí celú atmosféru.

Nie je to prvýkrát a keď nad tým často v noci premýšľam, javí sa mi množstvo dôvod, ktoré by mohli stáť za jeho čudným správaním. Občas mám pocit, že sa bojí dotknúť sa ma nejako inak a presne to ma najviac rozčuľuje. Nechcem, aby ma vnímal ako dieťa, ktoré nemôže pobozkať, alebo sa ho dotknúť iným spôsobom ako nežne.

Moja nálada sa ako mávnutím čarovného prútika mení z hravej na sklamanú, ktorá ma nohami priliepa o podlahu a v hlave našepkáva tiché – odíď. Nehnevám sa, ale cítim, že ak zostanem poviem niečo, čo neskôr môžem ľutovať.

Neviem čo s rukami. Neviem kam sa pohnúť a ako mu povedať, že musím odísť, ale to sklamanie vo mne je silnejšie a tak sa pohnem k dverám akosi automaticky, bez toho, aby som povedala hoci len jedno slovo.

„Hej, Em," neurobím už ani krok navyše, keď sa Lukove prsty obtočia okolo môjho zápästia a vrátia ma späť k teplu jeho tela. „Kam ideš?"

„Domov," vydýchnem a to sklamanie, čo som sa pred chvíľkou snažila zakryť je počuť na mojom hlase – zreteľne a jasne.

Som k nemu otočená chrbtom, ale výrazne cítim ako nado mnou hovie svojou výškou a jeho teplý dych ma šteklí vo vlasoch. Ešte pár sekúnd pri ňom stojím a potom sa zas ocitám na kuchynskej linke, na ktorú ma vysadí, ako keby som bola ľahučká ako pierko. A možno aj som.

Pozeráme sa na seba dlhé sekundy a potom sa to napätie medzi nami preruší v ďalšom bozku, ktorý je vášnivejší ako ten pred tým a trvá celú večnosť. Teda večnosť, ktorú preruší zvonenie Lukovho telefónu. Počujeme to obaja. Ten zvuk nám trhá uši, ale naše ruky neprestanú v skúmaní a bozky neoslabujú na intenzite.

Keď však vyzváňanie stíchne a znova sa rozozvučí, Luka ticho zanadáva, odtiahne sa odo mňa a s ďalšou nadávkou si telefón pritlačí k uchu. Je späť vo svojom policajnom postoji – prísne stlačená sánka, vážny výraz, ešte vážnejšie slová. Hovor skončí tak rýchlo ako začal, ale Lukovi na tvári aj naďalej ostáva kamenný výraz, ktorý mi ľahko napovedá, že naša spoločná chvíľka sa blíži ku koncu.

A potvrdia mi to aj jeho slová. „Musím ísť, volali z práce," podíde ku mne, prstami ma pohladí po tvári, po krku a zase po tvári, akoby ma mapoval a nechcel odo mňa odísť. „Zostaň ako dlho chceš, najedz sa, urob si úlohy, ale nečakaj ma, lebo neviem, kedy sa vrátim."

Prikývnem, tvárou sa mu opriem o dlaň a chvíľu len vdychujem jeho vôňu. Nie je to ľahké a ak mám byť úprimná – náš tajný vzťah je viac komplikovaný ako sme si obaja pôvodne mysleli, ale stojí to za to a ja viem, že by som nemenila za nič. 

~

Moje ospravedlnenie asi veciam nepomôže, keďže tento príbeh sa nedočkal novej časti už presne mesiac, ale chcem,  aby ste vedeli, že tieto svoje pauzy naozaj neznášam a lezú mi na nervy takmer tak, ako lezú určite vám. Ale časť je tu a síce nie je dokonalá, ale je tu a presne na tom záleží :D a budú aj ďalšie, naozaj budú. 

Zbožňujem vás a naozaj ďakujem za vašu trpezlivosť a podporu, len pokračujte! :)