„Trochu priateľstva si cením viac ako obdiv celého sveta."

/Otto Von Bismarck/

~

Verím, že čo dobré svetu dáš, to sa ti vráti. Verím v mnoho vecí, ale momentálne verím najmä v samú seba. Teniskami sa odrážam od bežeckej dráhy, ľahko ako pierko a zároveň s vytrvalosťou, ako už dávno nie. Cítim ako mi vibrujú lýtka. Cítim každý dopad na tvrdú zem. Ale zo všetkého najviac cítim ten široký úsmev, čo mi hovie na perách, akoby sa mi natrvalo vytetoval do tváre.

Som šťastná.

Neuveriteľne šťastná.

Možno práve preto nemám problém poddať svoj najlepší výkon. Bez myšlienok. Bez starosti. Bez akéhokoľvek problému. To všetko ešte existuje – niekde pochované hlboko, v zákutiach mojej mysle. Ale teraz bežím v ústrety cieľu, akoby neexistovalo nič, čo by ma mohlo zastaviť.

„Vidíme sa v cieli, Maddie!" zakričím, keď sa mi pár metrov od cieľovej čiary konečne podarí to, čo už dávno nie – predbehnúť ju. Len krátko sa obzriem, kontrolujúc výraz jej tváre a som úplne odradená, keď miesto hnevu vidím radosť a široký úsmev podobný tomu môjmu.

Byť na jej mieste, zúrim a nadávam samej seba za to, že nemôžem prinútiť svoje nohy byť o kúsok rýchlejšie. Ibaže príliš často zabúdam na to, že Maddie vonkoncom nie je ako ja.

„Ideš Porterová!" ozve sa z tribúny. A je to práve Rowanin hlasný výkrik, čo ma posunie až cez cieľovú čiaru.

Som prvá.

Usmejem sa ešte širšie, ale radosť schovávam v prehnutom postojí, s dlaňami na kolenách a pľúcami až kdesi v krku. Lapám po dychu, následne i po vode a po krátkom naťahovaní svalov sa presuniem až k tribúnam, zatiaľ čo ostatné dievčatá ešte stále vytrvalo bežia.

„To bolo niečo!" zvolá natešene Rowan, len čo skĺzne o pár sedačiek nižšie, aby po mne nemusela kričať. Na tvári jej hovie udivený výraz a grimasa, ktorú nedokážem identifikovať. „Už dávno som ťa nevidela podať takýto výkon."

Myknem plecom a opäť sa napijem vody, ktorá mi dostatočne schladí nie len hrdlo, ale celé vnútro. Neviem kde sa to vo mne berie, ale mám toľko energie, že by som pokojne bežala ešte pár hodín. Miesto toho sa však sústredím na ďalšie preťahovanie svalov, úplne ignorujúc Rowanin zvedavý pohľad.

„Dobre," povie po chvíli, vynucujúc si môj záujem. Len čo na ňu pozriem, viečka sa jej rozšíria a z pier unikne hlasný výkrik, ktorý dozaista upúta pozornosť všetkých naokolo. „Ty štetka!"

Čože!?

„Čože?!" od prekvapenia zatvorím a otvorím ústa, márne hľadajúc po správnych slovách.

Rowan zoskočí o niečo nižšie a keď sa ku mne nakloní ponad vysoké zábradlie, nadobúdam pocit, že sa mi snaží pozrieť až niekde do duše. Pod váhou jej nástojčivého pohľadu sa začínam cítiť celkom nepríjemne, červenejú mi líca a aj môj úsmev sa postupne vytráca.

„Ty, moja drahá, vyzeráš nadmieru uspokojene," vyhlási a vôbec pri tom nepohne ani brvou. Žiaden úsmev, žiadne žmurknutie, žiaden náznak vtipu.

Za to ja vyvalím oči, rozkašlem sa a nebyť Maddie, ktorá sa mi zázračne objaví za chrbtom ako prvá pomoc, asi by som ležala na zemi v kaluži vlastného zúfalstva a rozpakov. Kto môže zo seba dostať niečo takéto?

„O čo som prišla?" opýta sa Maddie, naďalej ma ľahko tľapkajúc po chrbte.

Môj kašeľ je nenávratne preč, za to Rowanina priamočiarosť vôbec. „Len som práve oznámila Emily, že vyzerá nadmieru uspokojene."

„Nehovor to... slovo," poviem a tvár sa mi skrúti do bolestnej grimasy.

„Uspokojene?" zanôti Rowan a konečne pohne kútikmi pier v náznaku úsmevu. „Je to len slovo, ale v tvojom prípade krutá realita. Takže drahá kamarátka," prednesie teatrálne, nakláňajúc sa ešte väčšmi, až nadobúdam pocit, že čochvíľa určite spadne. A možno jej pád by bol bodkou za týmto zvráteným, nepríjemným rozhovorom.

Spadni, spadni, spadni, prosím svoje myšlienky a ja akúkoľvek moc, čo by mi mohla pomôcť. Nemám však dostatočnú silu na to, aby som zastavila už prebiehajúcu pohromu.

„Mám len jednu otázku, teda dve, keď nad tým tak premýšľam. Urobila si si to sama? Alebo ste s Lukom," rukami naznačí neslušné gesto, akoby toto celé nebolo už dostatočným utrpením.

„Rowan!" syknem a vzápätí sa narýchlo poobzerám po číhajúcich nástrahách. Wendy našťastie leží na tráve ďaleko od nás, rozhadzujúc rukami, akoby svojim kamarátkam vysvetľovala niečo náramne dôležité. Aj napriek tomu však svoje ďalšie slová zašepkám. „Dávaj si pozor na ústa."

Rowan vydýchne, pretočí očami, no následne ma obdarí úprimným, ospravedlňujúcim pohľadom. „Prepáč, ja len... Maddie! Povedz, že nie som jediná kto to vidí?!"

Tá červeň, ktorú stále tak oduševnene spomínam naberá na intenzite. A nemôžem sa tomu nijak ubrániť, ani keď Maddie vydýchne a ľahko mykne plecami. „Prepáč Em, ale Rowan má pravdu, vyzeráš inak."

„Hovorila som!"

Zasyčím a Rowan sa mi opäť ospravedlní. Ešte raz sa obzriem, naďalej očami sledujúc Wendy, ktorá tentokrát sedí v tureckom sede a na niečom sa extrémne baví. Až keď som si istá, že je náš rozhovor ešte stále ďaleko od zvedavých uší, kapitulačne vydýchnem. „Tak fajn."

„Fajn?" zarýpe Rowan a zase sa nakloní, ako keby netúžila po ničom inom, iba spadnúť. Teraz však nikoho neprosím, aby sa to stalo. „Fajn, čo? Čo je fajn? Ty si fajn? On je fajn? Bolo to fajn?"

Pri spomienkach na osudné rande a na všetko, čo sa dialo sa okamžite dostanem do tranzu, z ktorého niet cesty von. Mám v sebe živé predstavy, nekončiace spomienky a všetko, čo som cítila vtedy sa postupom času iba znásobuje.

„Bolo to fajn," priznám po malej odmlke, presúvajúc zrak z jednej kamarátky na druhú. Neviem, čo čítajú na mojej tvárí, ale Rowan nechápavo nadvihuje obočie a Maddie sa opäť naširoko usmieva.

„Fajn? To je všetko, čo nám k tomu povieš? Dostala si sa cez stenu, ktorú Luka neviem prečo postavil a jediné, čo dostanem je... bolo to fajn?" Rowan pokrúti hlavou z boku na bok a následne sa málinko vystrie. „Chcem detaily. Chcem vedieť všetko. Kam ťa zobral? Ako to prebiehalo? Ako ste sa k tomu dostali? Bolelo to?"

Och, môj život. Rozhodím rukami a posuniem do úzadia tú vytrvalú myšlienku na to, aby som zutekala kade ľahšie. „Nedostali sme sa až tak ďaleko."

Moje strohé vyhlásenie spôsobí, že sa Rowanine obrovské oči iba rozšíria. „Robíš si zo mňa srandu Emily Porterová? Usmievaš sa tu ako blázon, bežíš ako veverička na steroidoch a nakoniec z toho vyplynie, že k ničomu nedošlo?"

Nemôžem ju brať seriózne, keď ma na tvári ten utrápený výraz a ruky dramaticky vo vzduchu. „Chcela si vedieť detaily, tak som ti ich dala."

Rowan mávne rukou, ticho zanadáva a s hlasným bedákaním sa opäť vráti na tribúnu k svojim učebniciam.

„Vieš čo?" spýta sa ma Maddie, keď sa obe ľahkým krokom vrátime k ostatným dievčatám a trénerke. „Nech sa už medzi tebou a..." stíchne, zašepká Lukovo meno a ďalej pokračuje normálnym hlasom, ako keby sa nič nestalo. „...stalo čokoľvek. Muselo to stáť za to. Vyzeráš naozaj šťastne."

„Som," priznám a zase raz sa neubránim úsmevu.

Ibaže každý vie, že šťastie je neuveriteľné krehké a prchké. Občas ho pevne držíme vo svojich rukách, no aj napriek tomu sa mu podarí uniknúť.