„Láska je väčšia než príval slov. O láske sa nediskutuje. Láska je."

/Antoine de Saint-Exupéry/

~

Moja dovtedajšia predstava prvého rande s Lukom, sa diametrálne líši od toho, čo momentálne prežívam. Nie sme v luxusnej reštaurácií, s drahým, honosným jedlom a milou obsluhou. Nie sme ani v zábavnom parku, v kine, či na deke niekde na lúke. Miesto toho sa už dobrých dvadsať minút trepeme do nejakého kopca, ktorého koniec je nevedno kde.

„Ja už nevládzem," zastonám a s prehnanou gráciou sa opriem o najbližší kmeň stromu, ktorý v danom momente predstavuje najväčšiu stabilitu. Som atlét – neviem si predstaviť deň, kedy by som nebežala, ale uznávam, že turistika nepatrí medzi moje najobľúbenejšie činností. Možno preto som značne udychčaná, sveter sa mi lepí na pokožku a kolená trasú z nerovného povrchu.

V prítmí, ktoré nás obklopuje celkom ľahko rozpoznám Lukov úsmev. „Už som to počul najmenej tisíckrát."

Preháňa.

„A budeš to počuť ešte ďalších tisíckrát, až kým tam nedôjdeme. Nech je to kdekoľvek," ruky si prekrížim cez prsia a vyšlem jeden zúfalý pohľad smerom ktorým neustále kráčame.

„Už je to len kúsok, sľubujem," povie Luka, čím si odo mňa vyslúži pozornosť. Nevyzerá, že by ho naša malá túra zmohla. Stojí vzpriamene, na pleciach má ruksak s jedlom a na perách stále ten hravý úsmev. A práve ten úsmev ma láka, aby som sa znova pohla – smerom k nemu, alebo len za ním, až kým sa nedostaneme na to miesto, ktoré mi tak všemožne chce ukázať. Ibaže druhá časť mňa odmieta spolupracovať a tak ostávam stáť na tom istom mieste.

Na tvár sa mi predrie zúfalý výraz. „Daj mi ešte chvíľku, dobre?"

Prikývne, ale netrvá dlho, kým mu z pier neunikne krátky povzdych. Nakoniec si z pliec zloží ruksak a kývne hlavou, aby som k nemu pristúpila.

Urobím to s totálnou neochotou a ďalším skuvíňaním, čo mám na jazyku.

Luka si našťastie nedá pokaziť dobrú náladu, ba naopak, mám pocit, že úsmev na jeho perách iba rastie. Čomu vôbec nerozumiem.

„Prečo sa tak usmievaš?" opýtam sa, keď konečne stojím priamo pred ním. Ruky sa mi automaticky pohnú, sotva žmurknem a moje prsty si razia cestičku cez drobné strnisko na Lukových lícach.

„Prekvapuješ ma," dostane zo seba ľahko, hľadiac na mňa zanieteným pohľadom z ktorého nechcem uniknúť. „Myslel som si, že budeš celá bez seba. Tlačiť sa dopredu ako prvá a miesto toho frfleš a robíš úplný opak."

Nehovorí to preto, že ma chce uraziť. Tón jeho hlasu neznie posmešne, či urážlivo, ale ozaj prekvapene. Ukazovákom teda zablúdim k drobnej jamke na jeho líci a keď sa Luka skloní, jemne tlačiac pery doprostred môjho čela, zatvorím oči a hlasno vydýchnem.

„Prepáč, že to kazím."

Zasmeje sa, no v okamžiku ma tými správnymi slovami uistí, že nič nie je pokazené. A ja mu verím. „Tak poď," povie odhodlane, otáčajúc sa mi chrbtom. „Vezmem ťa."

„Vezmeš ma?"

Tentokrát som to ja, kto má udivený tón hlasu a nechápavosť vyrytú do každého kútika tváre.

Luka sa opäť otočí ku mne, prikývne a provokačne dvihne jedno obočie. „Vezmem ťa na chrbát," zrejme si všíma to, čo sa v nejasných intervaloch odohráva na mojej tvári, pretože sa zazubí ešte širšie. „Netvár sa tak. Ty si ušetríš nohy a ja nebudem musieť počúvať ako už nevládzeš."

Zrejme si myslí, že budem protirečiť a presviedčať ho o tom, ako zájdem aj sama. Avšak ja sa tejto šance chopím takmer bezmyšlienkovito. Nebudem klamať, aj niekde hlboko vo mne driemu tie dievčenské pudy, ktoré ma presviedčajú o tom, že som priťažká – nedám sa nimi však vôbec zastaviť.

Takže za pár sekúnd mám na pleciach ruksak, ruky ovinuté okolo Lukovho krku a stehná pritlačené k jeho pásu. Drží ma za spodnú stranu stehien, nie nebezpečne vysoko, aby som sa červenala a zároveň ani nie príliš nízko. Ten nevinný a ľahký dotyk je však dostatočne spaľujúci na to, aby som ho výrazne cítila aj na iných miestach svojho hormónmi ovplyvneného tela.

Kráča pomaly a ja si až teraz všímam všetku tú nádhernú scenériu, čo sa šíri okolo mňa. Vysoké stromy, čerstvý vzduch, zeleň a najmä ohlušujúce ticho. Sme ďaleko od nášho mesta a zároveň som si istá, že celkom blízko.

Cítim obrovskú vďačnosť, ale najmä lásku, čo ma spaľuje. Chcem to vysloviť nahlas, povedať čo cítim, dokonca to aj vykričať do celého sveta a najmä tu, kde by to ozvena odniesla do všetkých kútov lesa. Miesto toho ale mlčím, stále zahanbená z toho večera, kedy som konala celkom nepremyslene. Som si istá, že Luka cíti to isté, ale nebudem tá, ktorá to vysloví ako prvá. Nie potom všetkom.

Z vďaky sa však nakloním bližšie k jeho krku, vydýchnem znamenitú vôňu, ktorá je čistý Luka a vtlačím pery na prvé dostupné miesto. „Ďakujem," zašepkám, s odvahou otvorím ústa a k svojím nevinným bozkom pridám aj jazyk. Iba raz, jedným nevinným dotykom špičkou jazyka ochutnám slanosť jeho pokožky a Lukov dotyk na mojich stehnách zosilnie, akoby ma žiadal, aby som pokračovala, no zároveň prosil, aby som prestala.

Prestanem. Opriem sa bradou o jeho plece a dovolím očiam zase blúdiť.

~

Som zamilovaná.

Nie len do človeka, čo sedí za mnou a drží ma okolo pliec, zatiaľ čo obaja hľadíme pred seba. Som zamilovaná do dnešného večera, do každého momentu a do tohto výnimočného miesta, čo nám ponúka dych berúci výhľad.

Mám pocit, že sa nám priamo pred očami rozprestiera celý svet, nie len najbližšie mestá, ktorých svetlá pouličných lámp, vysokých budov a osvietených billboardov žiaria do tmy.

„Mám takú teóriu..." zachrapčí Luka, pritvrdzujúc zovretie na mojich pleciach, tlačiac si ma ešte tuhšie k svojej hrudi. „...že si asi zabudla rozprávať."

Má pravdu. Odkedy som zbadala tento výhľad, zjedla obrovský kus jablkového koláča a pokojne sa uvelebila medzi Lukovými nohami, chrbtom k jeho hrudi, všetky slová stratili význam. Nechcem pokaziť túto znamenitú chvíľu nezmyselnými slovami. Túžim sa len dívať, vychutnávať si to, že som tu s ním a zabudnúť na akékoľvek problémy, čo sa rozliehajú na vzdialených miestach niekde pod nami.

Tuto hore sme len Luka a Emily. Bez nástrah, hádok a tajomstiev. Sme tu len my dvaja, neskutočný výhľad a pokojná atmosféra, čo prebíja aj moju nervozitu.

Chcem tu ostať ešte chvíľu a potom dlhšie, možno aj celú večnosť.

Prečistím si hrdlo, dlaňami prejdem po Lukových rukách a zakloním hlavu, aby som ho obdarovala ďalším nežným bozkom. Tentokrát na líce. „Toto je bezkonkurenčne najlepšie rande v histórií najlepších rande."

Usmeje sa na mňa. Naširoko, so zubami, s očami plnými radosti. Aj v takýchto chvíľach chcem mať odvahu povedať to nahlas. Ľúbim ťa. Pobozkaj ma. Dotkni sa ma. Nikdy ma neopusť.

„Som rád," šepne, oči mu padnú na moje pery a následne po nich prejde palcom voľnej ruky. Jemne, hladko, od kútika ku kútiku. „Nechcel som ťa sklamať niečím prvoplánovým."

To, že mal vopred obavy znamená neskutočne veľa – staral sa, zaujímal, zvažoval rôzne alternatívy. Nečítam to iba na jeho tvári, ale na každom kúsku tela. To poznanie mi zovrie vnútro a spôsobí, že moje srdce vynechá jeden úder.

„Nič by nebolo lepšie," zachrapčím a aj moje oči si nájdu cestu k Lukovým perám.

Som plná jedla. Dostatočne spokojná. Ohúrená. Očarená. No nič ma nezastaví pred tým, aby som chcela niečo viac.

Lukovu tvár odrazu pretne úsmev a oči vykonajú krátku cestu k tým mojim. „Ostal ti tu kúsok koláča," povie, vracajúc pohľad na pery, palcom uchopujúc tú osudnú omrvinku, čo má chce zahanbiť.

Ani nepremýšľam, keď prsty obtočím okolo Lukovho zápästia, čím zastavím pohyb jeho palca na mojich perách. Pozerá mi priamo do očí, niekde hlboko do duše a moja hlava koná zase raz bezmyšlienkovo. Málinko otvorím ústa, zatlačím mu na zápästie až kým sa jeho ruka nepriblíži bližšie k mojim perám a potom urobím niečo, čo prekvapí aj mňa samotnú.

Lukov palec končí medzi mojimi perami, v teple mojich úst, na mieste, čo stále horí po lačných bozkoch. Neviem, čo robím, keď sa jazykom dotknem tvrdej pokožky, ale urobím jeden krúživý pohyb okolo Lukovho palca, pátrajúc po drobnej, sladkej omrvinke, čo si nenašla cestu do mojich úst. Až príliš neskoro si však všimnem vydesený výraz na Lukovej tvári. Stopnem, v myšlienkach sa mi objaví obrovský výkričník a náhle si uvedomím, že celé toto správanie musí v Lukových očiach vyzerať nadmieru nehygienicky.

Olízala som mu palec.

Preboha. Kto vlastne som?

Začervenám sa hádam na každom kúsku tela a keď je Lukov palec preč z mojich úst, ihneď hľadám správne ospravedlnenie. „Ja... och... prepáč... toto..."

Ani nedopoviem. Ani nezlapám po dychu, keď Luka uvoľní zovretie na mojich ramenách, dlaňami ma chytí za tvár a pobozká, akoby som bola posledným zdrojom kyslíka, čo nevyhnutne potrebuje. Stále sa mu opieram o hruď, cítim ako rýchlo mu bije srdce a cítim aj to, ako sa roztápam a znova ožívam pod náhlivosťou a vášnivosťou jeho bozkov.

Otvorím ústa, Luka presunie ruku na môj zátylok a všetky myšlienky sa vytrácajú v spojení našich jazykov.

Bozkáva ma – intenzívne, s precíznosťou, pomaly a zároveň rýchlo. Neviem, kde mám hlavu. Neviem, kto som a ako sa volám. Neviem nič, len to, že ma z tohto uhla začína bolieť krk, ale to vôbec nie je podstatné.

Bozkávam ho späť s rovnakou intenzitou, o čosi menej skúsená, ale predsa s jedným cieľom. Moje ruky ma žiadajú o to, aby som sa ho dotkla. Hlava, aj srdce prosia o to, aby sa ma dotkol ako prvý, ale všetko je na mňa až príliš a ja netuším, čo počúvať ako prvé.

Chcem sa otočiť, posadiť sa Lukovi na kolená, cítiť každý tvrdý kúsok jeho tela. Uvoľniť to napätie, čo vo mne drieme. Nájsť odpovede na prebdené noci a nejasné rána. Som neskúsená tínedžerka v rukách muža. Som len dievča túžiace po každom jeho dotyku.

Som celá jeho.

Luka sa však odtiahne príliš skoro. Bez dychu, bez slov sa mi oprie o čelo a zavrie oči, akoby aj on hľadal niečo, čo má vpísané hlboko v sebe. „Raz ma zabiješ," zachraptí a znova sa ma dotkne na tvári – na lícach a perách. Krúživými pohybmi hladí nepodstatné časti mňa. To nie líca a pery chcú cítiť dotyk jeho prstov. Bojím sa to však vysloviť nahlas.

„Prečo si prestal?"

Tuto otázku používam čoraz častejšie a desí ma, že sa stane záštitou pre všetko, čo chcem. Je veľa vecí, ktorých sa bojím. Veľa pre a proti, ale dominantná časť mňa netúži a nechce nič iné, len konečne prekonať tento neviditeľný strach. Konečne sa posunúť ďalej.

Vidím mu na očiach, že sa mu v hlave opäť formuje tá veta o tom, že nie som pripravená. Nemusí to ani hovoriť nahlas.

Aj na mojej tvári sa musí črtať kopec emócií, pretože Luka zase vydýchne, odtiahne sa odo mňa a prstami mi zasunie za ucho neposlušný prameň vlasov. Presviedčam ho očami. K čomu? Ani sama netuším. „Keby bolo na mne Em, už dávno by sme trávili čas úplne inak, ako rozprávaním."

Líca sa mi nepochybne sfarbia do ružova a ústa zlapajú po dychu.

Ďalšie slová sú ale dostatočnou sprchou na moje túžobné myšlienky.

„Teraz nie je tá správna chvíľa," povie, rýchlo bojujúc slovami proti sklamaniu, čo sa rozhodne odzrkadľuje na mojej tvári. „Tá správna chvíľa však príde, Em," prikývne a následne ma ľahko pobozká na pery. Neodporujem. „Teraz ti ale môžem dať niečo menej."

Nerozumiem.

„Čože?"

Luka prikývne, ruka mu skĺzne ma moje brucho a prsty sa rozprestrú na hrubej látke svetra, cez ktorú aj tak všetko výrazne cítim. „Dôveruj mi."

Nestihnem sa nič opýtať, keď sa Lukove pery zase ocitnú na mojich v bozku, čo pripomína ten pred tým, no zároveň je úplne iný. Nič s Lukom nie je rovnaké. Každý moment znamená niečo viac a je iný, aj keď sa všetko zdá rovnaké.

Dôverujem mu. Stopercentne, bez akýchkoľvek pochýb. Aj napriek tomu mi však srdce naráža o hrudný kôš takou rýchlosťou, že ma to desí.

Hlavu mám naklonenú smerom k nemu, málinko dvihnutú bradu a vôbec netuším, čo s rukami. Je to, ale Luka, kto premiestni jednu moju dlaň práve na svoje zápästie tej ruky, čo mi ešte stále spočíva na bruchu.

„Môžeš ma kedykoľvek zastaviť," šepne pomedzi bozky a ja netuším, čo tým myslí, až kým nepohne rukou a tá sa tratí pod látkou môjho svetra. Jeho dotyk páli a chladí zároveň. Tak ako emócie, čo mnou plápolajú.

Stále sa strácam v tých slovách, vo všetkom, čo povedal a márne hľadám východiská. Nakoniec sa však úplne oddám jeho bozkom. Perám, čo tlačia na moje. Jazyku, ktorý sa pletie s mojim. Oddám sa mu celá. A význam jeho slov pochopím až vo chvíli, keď mi Luka bez okolkov uvoľní gombík na džínsoch, prstami krúžiac po rozhorúčenej pokožke na mojom bruchu.

To miesto volajúce po jeho dotyku kontrastuje so všetkým, čo cítim. Nepochybne sa bojím. Chcem precítiť všetko a zároveň to zastaviť.

A potom, ani neviem ako Lukove prsty nečakane skĺznu pod lem mojich čipkovaných nohavičiek. Obliekla som si ich práve pre túto príležitosť, skúšajúc šťastie, vôbec netušiac, že môže dôjsť k niečomu takému.

Silu zastaviť ho mám vo svojich rukách, v mojich prstoch na jeho zápästí, ale neurobím to, pretože toto je presne to, čo potrebujem.

Stále sa bozkávame a Lukove prsty naďalej láskajú pokožku pod mojimi nohavičkami, neposúvajúc sa ani nižšie, ani vyššie. Až keď preruší náš bozk, hlasno vydýchne a presunie svoju pozornosť na môj krk, jeho ruka skĺzne o niečo nižšie a ja zakláňam hlavu a v tichu vyslovujem jeho meno.

Sú to minúty, ustavičné hranie sa s ohňom, strnulý pohyb na tom istom mieste, pery na mojom krku a potom sa rúcam s prvým dotykom brušiek jeho prstov na mieste, ktoré patrí iba jemu.

Nemôžem nájsť tie správne slová. Nemôžem ani dýchať. Som si istá, že každý kúsok mňa horí nedočkavosťou nad tým, čo ešte príde. Z pier mi neustále uniká Lukovo meno, pripomínajúce povzdych, čo sa nesie tichom okolo nás.

Chcem viac. Chcem oveľa viac. A zároveň je toho až priveľa.

Trasiem sa.

A keď sa jeden jeho prst stráca vo mne, hryziem si peru, aby som od slasti a od všetkého, čo prežívam hlasno nekričala. Svet je odrazu úplne iné miesto. Moja hlava prázdna, srdce v hrudi nekontrolovateľné, myšlienky bláznivo roztrúsené.

Nič nemôže byť lepšie a zároveň desivejšie ako toto.

„Luka."

Niečo vo mne sa búri, moje prsty na Lukovom zápästí sa tlačia k sebe a oči zatvárajú pod intenzitou toho, čo mnou lomcuje. Je to viac než ja. Viac než by slová dokázali opísať. Je to Luka a všetko, čo robí pre to, aby som sa dostala niekam, kde so mnou ešte nikto nebol.

Príde to nečakane, to narastajúce pulzovanie, tá neopísateľná emócia. Sú to nevyslovené slová a výkrik, čo zaniká v Lukových perách. Stále sa však trasiem. To miesto, kde sa ma Luka ešte stále dotýka doslova vibruje a ja netuším, kedy to prestane a či budem niekedy schopná dopriať si niečo iné, ako toto. V hlave mám tie slová, čo mi povedal pred pár minútami – dám ti niečo menej – nie som si istá, či im verím. Ako môže byť totižto niečo viac ako je toto? 

~

Ehm, takže takto. 

Pôvodne som vám chcela dať upozornenie na začiatku kapitoly, ale takto to je lepšie. Kto číta moje príbehy vie, že som nikdy nepísala sexuálne scény. Nie preto, že by som nechcela, ale preto, že si myslím, že to neviem. Toto bol môj prvý pokus a viem, že to bolo chabé a určite dosť slabé, ale aj tak mi to dalo neskutočne zabrať. Túto kapitolu som písala viac než päť hodín, je to najdlhšia kapitola akú som kedy napísala, ale asi ju mám aj najradšej. Takže buďte ku mne prosím láskavé a ohľaduplné. Určite ma veľmi potešia vaše názory, takže píšte komentáre, nech viem, či môžem niečo také písať, alebo mám ostať pri tom, čo doteraz. 

Btw, Ďakujem za prejavenie toľkej lásky k minulej kapitole. Už dávno som sa tak netešila! 

A teraz sa idem tíško hanbiť do kúta.