„Skutočná láska vždy silnie žiarlivosťou."

/Stendhal/

~

Skúsenosti ma naučili nemať veľké očakávania. Pretože s veľkými očakávaniami prídu veľké sklamania. A tak som tentokrát nepanikárila – teda nie priveľmi – nestrávila kopec času prípravami a hlavne nenapĺňala svoju hlavu zložitými predstavami.

Všetkému som nechala voľný priebeh.

A teraz, keď konečne sedím v Lukovom aute, s rukami v lone a pohľadom ukotveným pred seba, každá moja obava, či strach, že sa to znova pokazí – ma postupne opúšťajú. Neviem čo ma v pláne, netuším, čo sa mu prehráva v hlave, ale nedočkavosťou doslova celá horím. Najmä, keď sa po diaľnici rútime preč z nášho mesta, ďaleko od ľudí, ktorí nás poznajú.

Je to obyčajné rande, no predsa je celkom neobyčajné. Luka ma nevyzdvihol u mňa doma, ako to býva zvykom, ale u Rowan, ktorá prevzala všetku kontrolu nad mojou prípravou. Našťastie však na sebe nemám žiadne krátke šaty, ale obyčajné modré džínsy a sveter, čo prekvapuje aj mňa samotnú, keďže ide o Rowan a o jej šialené predstavy o dokonalom rande.

„Nad čím premýšľaš?" spýta sa ma Luka a tým prelomí ticho v interiéry auta, ktoré prehlušuje iba hudba z rádia. Stále pozerá na cestu pred sebou, ale jeho ruka skĺzne z riadiacej páky na moje stehno, kde aj zotrvá.

Odrazu mi je až príliš teplo, no predsa v sebe pozbieram silu odpovedať. Hlas mám však zastretý a čudne chrapľavý. „Nad ničím," poviem a automaticky si prečistím hrdlo. „Som len šťastná."

Moja jednoduchá a predsa pravdivá veta spôsobí, že sa Luka na mňa úskokom pozrie a tvár mu pretne úsmev, ktorý ma doslova oslepí. Milujem, keď sa usmieva. Milujem, keď ma zahŕňa drobnými, opatrnými dotykmi, čo znamenajú neskutočne veľa. Milujem, keď som s ním. A presne to ma robí šťastnou.

„Máme pred sebou ešte kus cesty," oznámi mi, zrejme predom tušiac , že sa ho to chystám čo chvíľa nedočkavo opýtať. „Myslel som, že by si mohla niečo o sebe povedať. Vieš..." odmlčí sa a trocha pritvrdí stisk prstov na mojom stehne. „...ako to býva, keď idú ľudia spolu na rande prvýkrát."

Pozriem jeho smerom a úprimne ma prekvapuje aký je nervózny. Na lícach má jemné, sotva badateľné červené fliačky, akoby bol svojím správaním zahanbený.

Naširoko sa usmejem a jednu ruku presuniem zo svojho lona na tú jeho, ktorou ma ešte stále drží. „Tak dobre," poviem a všemožne krotím tú bujarú radosť, čo v sebe prechovávam. Najradšej by som kričala a tancovala, len preto, že tento chlap - ktorý toho veľa nenarozpráva a moc nevie prejavovať city - naozaj patrí mne. „Neznášam olivy."

~

Nasledujúcich pätnásť minút trávime zdieľaním zaujímavých faktov, ktoré o nás veľa napovedia. Luka je baran, keďže je narodený v marci. Nemá rád, keď niekto mešká a zároveň, keď na neho niekto tlačí. Keď bol malý hrával futbal, neskôr hokej a nakoniec vymenil hračky za reálnu prácu – to sú jeho slová, nie moje.

Kým rozpráva, doslova mu pohľadom visím na perách a keď rozprávam ja, v hlave pátram po najzaujímavejších veciach, čo by som o sebe mohla povedať. Nie hlúposti ako – občas si zabudnem oholiť nohy, neznášam si trhať obočie a keď v noci zaspávam, tlačím si k hrudi plyšového macka. To sú veci, ktoré Luka o mne nemusí vedieť.

Som tak pohrúžená do nášho rozhovoru, že sotva postrehnem, keď auto zastaví a Luka zatiahne ručnú brzdu. Chvíľu sa dívam na neho a potom mi pohľad padne cez parkovisko, priamo na budovu, čo sa črta pred nami.

„Supermarket?"

Nuž, pravdu povediac, mala som trocha iné predstavy.

Luka, čítajúc zmätený výraz na mojej tvári, roztiahne pery, natiahne sa bližšie ku mne a ľahko sa prstami dotkne končekov mojich vlasov. „Toto je len medzi zastávka, neboj."

„Takže... ideme nakupovať?" spýtam sa, premáhajúc zvedavý tón hlasu, drcajúci sa na povrch. Odpoveďou mi je Lukov smiech a hneď na to aj dlhá pusa na čelo, ktorá ma dostatočne umlčí.

Ako pravý gentleman mi otvorí dvere a následne ich za mnou aj zatvorí. Následne ma chytí za ruku, prepletie si so mnou prsty a vydá v ústrety svojej misií. Iba ja som tá pozadu, tá čo takmer nedýcha, keď si jej hlava v predstihu uvedomí, čo sa práve odohráva. Luka ma drží za ruku. Na verejnosti. Pred zrakmi ľudí, čo nás obchádzajú, bez toho, aby sa čo i len pozreli naším smerom.

Drží. Ma. Za. Ruku.

Nemusím sa bojazlivo obzerať. Čakať kým nám niekto vyskočí spoza chrbtov. Sme dvaja úplne cudzí ľudia, v úplne cudzom meste.

A ak som si myslela, že nemôžem byť šťastnejšia, momentálny úsmev na mojej tvári hovorí úplný opak.

„Zober si, čo ti príde na chuť," oznámi mi Luka, keď sa prechádzame pomedzi regály s čerstvým pečivom. Jeho dlaň stále spočíva v tej mojej, iba pohľad blúdi po surovinách, akoby aj on hľadal niečo, čomu nemôže povedať nie. Nakoniec zastaví pri skvelo voňajúcich buchtičkách. „Budeš poriadne hladná potom, čo mám pre teba pripravené."

Som tínedžerka a tak moja hlúpa myseľ skĺzne tam, kde rozhodne nemá – k aktivitám, ktoré Luka určite nemyslí. Automaticky očerveniem, vytrhnem ruku z jeho zovretia a maskujúc svoje zahanbenie, hodím do plastového košíka prvú vec, čo vyzerá zaujímavo. Jablkový závin, koľká náhoda. „A... čo konkrétne máš pre mňa pripravené?" dostanem zo seba chrapľavým hlasom, falošne čítajúc etiketu na prvom balíčku, čo mi padne do ruky.

Chvíľu ešte napäto sledujem drobnú etiketu a potom až príliš nahlas zlapám po dychu, keď ku mne Luka pristúpi, objíme ma zozadu a zloží si hlavu na moje plece. Nemá žiaden problém dotýkať sa ma. Tu, medzi voňavým pečivom a zrakom ľudí, čo ďalej žijú svoje životy okolo nás. „Uvidíš," šepne a jeho teplý dych ma pošteklí na pokožke krku. „Budeme potrebovať veľa vody."

Netuším akú hru so mnou hrá, ale som dostatočne mimo, aby som niečo odvetila. A tak sa ďalej červenám a užívam si to, že sa ma tak bezprostredne dotýka. Na ruke. Na pleci. Na páse. Keď stojíme pri ovocí, pobozká ma na spánky. Keď prejdeme k sladkostiam, dostanem pusu priamo na pery. A keď nadobúdam pocit, že doslova lietam, Luka ma drží pri zemi.

Po pár minútach, keď mám pocit, že v košíku máme všetko od výmyslu sveta, ma Luka pomaly pustí zo svojho príjemného zovretia a kývne hlavou smerom k pokladniam. „Na niečo som zabudol. Choď zatiaľ k pokladniam, hneď ťa dobehnem."

Bozk na čelo, pohladenie ruky a potom ho niet. To len ja nemo stojím ako paralyzovaná, až kým nedonútim svoje nohy k pohybu.

„Toto je veľmi zaujímavý nákup," prihovorí sa mi chlapec za pokladňou, pomaly skenujúc kód za kódom, ako keby chcel celý proces iba predlžiť.

Konečne sa prebúdzam zo svojho počiatočného omámenia, ktoré začalo niekedy v aute a zrejme nikdy neskončí.

Zdvorilo sa na neho usmejem. „Som si istá tým, že to máš s čím porovnať."

Prikývne a tvár mu ozdobí úsmev šíriaci sa od ucha k uchu. „Presne preto to hovorím," povie mi a ak je to vôbec možné, usmeje sa ešte širšie „Dovoľ mi hádať..." naoko sa zamyslí, rukou si prehrabujúc plavé vlasy. „Tvoji rodičia odišli z mesta a ty chystáš nejakú brutálnu párty?"

Rozosmejem sa a ľahkovážne pri tom pomykám plecami. „Ani zďaleka."

„Sakra," zahromží. „Vedel som, že sa mýlim. Ty ani náhodou nie si odtiaľto, také pekné a výnimočné dievča by som si určite všimol."

Och. Začervenám sa, keďže to nie je každý deň, čo počujem podobné slová. Dokonca sa aj milo usmejem, ale potom na všetko zabudnem, keď za sebou pocítim známe teplo Lukovej prítomnosti. Sú to sotva sekundy, kým si ma pritiahne k sebe, objíme ma okolo ramien a do vlasov mi vtisne dlhý, pretrvávajúci bozk. „Všetko v poriadku?"

Neodpoviem a Luka to zrejme ani nečká, pretože znova obráti svoju pozornosť k pokladni a chlapcovi, čo preskakuje pohľadom zo mňa na Luku a späť. „Mohol by si pracovať rýchlejšie? Máme dosť naponáhlo."

„Samozrejme."

Luka mi aj naďalej stojí za chrbtom, majetnícky ma drží blízko pri sebe a zároveň mi pomáha baliť nákup do igelitových tašiek. Je to pre neho zložitá činnosť, keď musí pri tom ustavične vraždiť pohľadom chlapca, čo zrejme nič neurobil.

„Idiot," zašomre si Luka, len čo v chôdzi minieme pár pokladní.

Tentokrát ma drží okolo ramena a preto nemám problém pozrieť sa na jeho tvár, ktorú zdobí zamračený výraz. „To nebolo milé."

Lukov výraz ešte potemnie. „Vieš čo nebolo milé? To, že flirtoval so zadaným dievčaťom."

Flirtoval?

Kde?

Kedy?

„Čože?" spýtam sa prekvapene, dávajúc si pritom pozor na to, aby som neprepadla a nepadla rovno na nos. „Nemohol predsa vedieť, že som zadaná. Nemám to napísané na čele."

„Možno by si mala mať," odvetí drsne a v sekunde sa zrejme rýchlo uvedomí. „Prepáč, ja len... nie som zvyknutý na podobné situácie. Neskutočne ma to vytočilo."

Pritiahne si ma ešte bližšie k svojmu boku a kým pomaly kráčame späť k autu, na mojej tvári sa rodí potmehúdsky úsmev. Dnešné rande začína poriadne zaujímavo.

~

Dievčatá, nedalo sa nevšimnúť, že posledné časti ubúdajú hviezdičky, ale najmä komentáre, čo ma brutálne mrzí. Ja viem, že moje pridávanie nebolo také časté a teraz sa to snažím vynahradiť a možno už je príliš neskoro :) A možno niektoré dievčatá prestali čítať, lebo ich to prestalo baviť, čo sa tiež ospravedlňujem, ale bohužiaľ sa s tým nedá nič robiť. 

Preto Ďakujem tým z vás, ktoré ma neustále podporujete a píšete komentáre, vaše slová a nadšenie ma posúvajú ďalej a rovnako aj tento príbeh. 

V ďalšej časti rande pokračuje (viem, že je to teraz trocha nuda, ale nebojte, mám pripravené nejaké bujaré vlny, ktoré čochvíľa rozbúria vody). Zatiaľ si užívajte. Zbožňujem vás.